II. ÚS 133/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 133/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011 a jeho uznesením z 24. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „navrhovateľ pri podaní návrhu na začatie konania podal zároveň žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Nakoľko... viackrát nereagoval na výzvu súdu na zdokladovanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, no zároveň súdny poplatok za podanie návrhu nezaplatil, súd konanie zastavil uznesením zo dňa 19. 03. 2014. Aj napriek tomu, že podľa ust. § 168 ods. 2 OSP uznesenie, proti ktorému je možné podať odvolanie sa doručuje účastníkom konania, súd uznesenie o zastavení konania zo dňa 19. 03. 2014 sťažovateľovi nedoručil... Proti tomuto uzneseniu však podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesenie dňa 30. 04. 2014 zrušil uznesením sp. zn. 4 Co/123/2014 a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prvostupňový súd v novom konaní rozhodol uznesením zo dňa 24. 09. 2014, ktorým navrhovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. ... v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011 nebolo sťažovateľovi doručené žiadne z vyššie uvedených rozhodnutí súdu...“.

Keďže sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011 a jeho uznesením č. k. 24 C 201/2011-115 z 24. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) došlo k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto: „V prípade, ak by bolo uznesenie o zastavení konania, resp. následne aj iné rozhodnutia týkajúce sa konania sťažovateľovi doručené, mohol by sa sťažovateľ vyjadriť a poukázať na to, že navrhovateľ je v skutočnosti majetný a má prostriedky na platenie ako súdnych poplatkov, tak aj trov konania... S poukazom na vyššie uvedené je sťažovateľ presvedčený, že uvedeným postupom súdu bol vylúčený z konania a tiež, že nesprávnym rozhodnutím súdu o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov bolo zasiahnuté do jeho práv.“

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

1. K námietke týkajúcej sa neústavnosti napadnutého uznesenia okresného súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa, že „nesprávnym rozhodnutím súdu o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov bolo zasiahnuté do jeho práv“. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou.

Rozhodnutie všeobecného súdu o (ne)priznaní oslobodenia účastníka konania od súdnych poplatkov sa z podstaty veci netýka tej časti sporového konania, v ktorej jeho účastníci vystupujú vo vzájomnom procesnoprávnom vzťahu. Preto oslobodenie jedného z účastníkov sporového konania od súdnych poplatkov nemá zároveň vplyv na zmenu práv a povinností druhého účastníka tohto konania a z procesného hľadiska tak nemožno negatívne zasiahnuť do jeho právneho postavenia. Rozhodovanie o návrhu účastníka konania na oslobodenie od súdnych poplatkov súvisí primárne s jeho verejnomocenským pomerom k štátu, v rámci ktorého si štát zabezpečuje určitý príspevok do štátneho rozpočtu na činnosť súdnej moci. Z uvedených dôvodov sa uznesenie, ktorým všeobecný súd rozhodol o návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov, doručuje iba tomu účastníkovi konania, ktorý takýto návrh podal, čím príslušná procesnoprávna úprava vylučuje účasť ostatných účastníkov konania pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Pre úplnosť týchto úvah je potrebné uviesť, že v prípade, ak všeobecný súd prizná účastníkovi oslobodenie od súdnych poplatkov, predseda senátu alebo samosudca iba upovedomí o tejto skutočnosti ostatných účastníkov konania na najbližšom pojednávaní (§ 138 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu nedisponoval žiadnymi procesnými právami, ktoré by mu vyplývali z Občianskeho súdneho poriadku, a teda z ústavného hľadiska ani základnými právami podľa ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.

Pokiaľ ide námietku, ktorou sťažovateľ spochybňuje správnosť postupu okresného súdu pri doručovaní mu uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku žalobcom, ústavný súd aj s poukazom na svoje predchádzajúce závery uvádza, že túto jeho námietku považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neopodstatnenú, keďže dostatočným spôsobom neozrejmil príčinný vzťah medzi touto jeho námietkou a porušením ním označených práv. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľ v danej veci dostatočným spôsobom nekonkretizoval, ktoré procesné práva alebo ústavnoprávne princípy boli namietaným postupom okresného súdu porušené a ako sa takéto porušenie dotýka ním označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto uvádza, že takto koncipovaná argumentácia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je výlučne výrazom jeho formálneho vnímania práva na spravodlivý proces, bez toho, aby túto rovinu naplnil aj ústavnoprávne relevantným materiálnym obsahom.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľovi v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie nepodarilo preukázať namietané porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ani postup okresného súdu v priebehu jeho konania nevyznieva vo vzťahu k sťažovateľovi nespravodlivo.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).