II. ÚS 134/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 22/2010 a jeho uznesením zo 7. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 323/2013 a jeho uznesením z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“). Sťažovateľ sťažnosť doplnil prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním doručeným ústavnému súdu 29. januára 2015.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že v roku 2009 podal na Okresnom súde Piešťany (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu svojich práv porušovaných Ústavom na výkon trestu odňatia slobody a Ústavom na výkon väzby v Leopoldove. Okresný súd v rámci konania o tejto žalobe uznesením sp. zn. 9 C 183/2009 zo 17. decembra 2009 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 95 %. Keďže sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia nedisponuje finančnými prostriedkami ani na zaplatenie zvyšných 5 % zo súdneho poplatku, podal proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

8. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že krajský súd a najvyšší súd ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom rozhodli v otázke oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 183/2009 226 zo 17. decembra 2009 a sťažovateľovi priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 95 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Z oznámenia ÚVTOS a ÚVV Leopoldov zo dňa 19.11.2009 bolo zistené, že navrhovateľ je vo výkone trestu odňatia slobody od 1.9.2001 na doživotný výkon trestu. Prvýkrát bol zaradený do práce dňa 11.3.2008 a jeho pracovné zaradenie trvá. Z jeho hrubej pracovnej odmeny sú mu vykonávané zrážky podľa § 45 zákona č. 475/2005 Z. z. a výška jeho čistej odmeny bola v období od januára 2009 do mája 2009 76,12 Eur, za obdobie od júna 2009 do októbra 2009 dosiahla priemernú sumu 147,22 Eur. Na konte odsúdeného boli ku dňu podania správy evidované finančné prostriedky vo výške 185,60 Eur. Podľa predloženého vyhlásenia

66, Eur plus 3% z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, t.j. plus 746,86 Eur spolu 812,86 Eur. Z porovnania výšky súdneho poplatku, ktorý by mal navrhovateľ v danej veci zaplatiť, s jeho mesačnými príjmami, resp. s finančnými prostriedkami na účte, s prihliadnutím na to, že inak je nemajetný, je zrejmé, že súdny poplatok v uvedenej výške nie je schopný zaplatiť. Zaplatenie predmetného súdneho poplatku navrhovateľom nie je reálne, ani keby bolo možné súdny poplatok zaplatiť v splátkach, avšak odvolací súd podotýka, že zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v účinnom znení, umožnenie úhrady súdneho poplatku v splátkach nepozná. Na druhej strane, ale navrhovateľ je zamestnaný, má pravidelný mesačný príjem v uvedenej výške a dokonca i úspory finančné prostriedky na účte.

Odvolací súd bol pritom toho názoru, že primeraným v danom prípade je oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov v rozsahu 95%. Podľa tohto vyčíslený súdny poplatok by potom predstavoval v danom prípade sumu 40,64 Eur. Podľa názoru odvolacieho súdu takúto sumu poplatku, obdobne ako i zodpovedajúcu časť trov právneho zastúpenia (§ 138 ods. 3 O.s.p.) môže navrhovateľ reálne zo svojich príjmov, resp. z finančných prostriedkov na účte zaplatiť bez toho, aby bolo ohrozené uspokojovanie jeho základných potrieb. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti, ktorou navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, s použitím § 220 O.s.p. zmenil tak, že navrhovateľovi priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 95 %.

zástupcu súdom. Keďže v danom prípade navrhovateľ svoju žalobu právne kvalifikuje jednak s odkazom na § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, ako i s odkazom na § 9 ods. 2 a 3 zák. č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačný zákon ako i s poukazom na § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je zrejmé, že ide o vec právne zložitú a náročnú, pričom navrhovateľ nemá právnické vzdelanie, jeho možnosti sú naviac obmedzené tým, že je doživotne vo výkone trestu odňatia slobody, v dôsledku čoho je možné uzavrieť, že na ochranu jeho záujmov v tomto konaní je potrebné, aby mu bol ustanovený zástupca súdom. Pri posudzovaní schopnosti navrhovateľa obhajovať svoje práva v predmetnom súdnom konaní, pritom nie je možné vychádzať iba z obsahu jeho podania, keďže je zrejmé, že právnymi vedomosťami obsiahnutými v žalobe sám navrhovateľ nedisponuje a ako to sám potvrdil v odvolaní, text žaloby z väčšej časti opísal z iného podania písaného osobou s právnickým vzdelaním.“

15. Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (t. j. Občianskym súdnym poriadkom; ďalej len „OSP“) ustanovené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (porov. I. ÚS 27/2014, III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014). Všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov však povinné s ohľadom na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade a význam práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou [porov. Kreuz v. Poľsko (No. 1), č. 28249/95, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 6. 2001, bod 66].

16. Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku súdneho poplatku, posudzovanú vo svetle konkrétnych okolností prípadu a vo svetle ekonomických (finančných) možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok, a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom, došlo k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. Jedamski and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní).

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľových práv napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Z dovolania a následnej odpovedi žalobcu na výzvu súdu vyplýva, že žalobca dovolaním napadol potvrdzujúcu časť výroku uznesenia odvolacieho súdu, t.j. tú časť, kde žalobca nebol oslobodený od platenia súdnych poplatkov v plnom rozsahu. V danej veci teda dovolanie smeruje proti potvrdzujúcej časti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorá nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie podané žalobcom nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

preto z týchto ustanovení nevyplýva. Žalobca v dovolaní uviedol, že návrh odôvodnil s poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p. Z obsahu dovolania možno aj vyvodiť, že žalobca namieta nedostatočne zistený skutkový stav, s tým súvisiace nesprávne právne posúdenie veci s tým, že nepriznaním oslobodenia od platenia súdnych poplatkov úplne, t. j. na 100%, ale iba na 95%, mu bola rozhodnutím súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd však konštatuje, že žalobca, ktorý je vo výkone trestu odňatia slobody od 1.9.2001 na doživotný výkon trestu, je zaradený do práce od 11. marca 2008 a toto zaradenie trvá, výška jeho čistej odmeny bola od januára 2009 do mája 2009 76,12 €, za obdobie od júla 2009 do októbra 2009 dosiahla priemernú sumu 147,22 €. Na konte žalobcu boli finančné prostriedky vo výške 185,60 €.

Podľa názoru dovolacieho súdu je však v moci žalobcu uskromniť sa vo svojich „osobných potrebách“ a vzhľadom na možnosť práce za odmenu, zohľadňujúc aj výšku súdneho poplatku v danom rozhodnutí odvolacieho súdu o nepriznaní 5 % oslobodenia od platenia súdnych poplatkov pre žalobcu nezakladá vo vzťahu k žalobcovi vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., pretože mu týmto rozhodnutím nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa

Dovolanie ale nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním ani pokiaľ je procesné prípustné úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou1 inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zvýrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd

Pokiaľ žalobca v dovolaní napádal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.»

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

26. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné.

27. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

28. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).