II. ÚS 136/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 136/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , , vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 3/2013 z 3. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Navrhovateľka sa domáha súdnej ochrany pred tvrdenou nečinnosťou odporcu návrhom podaným podľa § 250t O.s.p., a žiada zaviazať odporcu prešetriť sťažnosť zo dňa 08.07.2012 proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 07.02.2012. Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy je upravené v štvrtej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v § 250t. Súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle judikatúry ESĽP je okrem iného právo na konanie bez zbytočných prieťahov. Toto právo sa však netýka iba konania na súde, ale aj v konaní pred inými orgánmi, ktoré rozhodujú o právach a záväzkoch inak chránených čl. 6 Dohovoru. Aplikácia relevantnej judikatúry týkajúca sa plynulosti konania na súde platí aj na konanie na správnom orgáne. Podľa § 250t ods. 1 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody najvyšší súd návrh navrhovateľky podľa § 250t ods. 4 O.s.p. zamietol.“

3. Podľa sťažovateľky najvyšší súd uprednostnil formalistické posúdenie predpokladu prípustnosti návrhu namietajúceho nečinnosť orgánu verejnej správy pred materiálnym chápaním základného práva na súdnu ochranu, čo podľa sťažovateľky v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa slov sťažovateľky najvyšší súd nedospel k záveru, že odporca nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) tým, že je v konaní nečinný a jeho nečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej osoby alebo právnickej osoby domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom porušené alebo inak dotknuté.

3.1 Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd nemal preukázané, že odporca prešetril všetky body jej sťažnosti z 8. júla 2012 osobitne a výsledok prešetrenia každej časti (bodu) sťažnosti jej oznámil v súlade s § 18 a § 20 zákona o sťažnostiach.

3.2 Sťažovateľka uzavrela, že najvyšší súd neodstránil stav jej právnej neistoty, v ktorej sa bude nachádzať, pokým odporca neprešetrí I. a II. bod, 1. bod, 3. až 10. bod, 17. až 22. bod a 25. až 33. bod z jej sťažnosti z 8. júla 2012 v spojení so sťažnosťou zo 7. februára 2012 a po zistení skutočného stavu veci neuvedie, či jej sťažnosť v jej jednotlivých bodoch je v súlade alebo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či je v každom osobitnom bode opodstatnená alebo neopodstatnená, a v prípade opodstatnenosti neuvedie príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky. Najvyšší súd týmto postupom podľa presvedčenia sťažovateľky porušil aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a odoprel aj právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

7. Ústavný súd najprv uvádza, že sťažovateľka nepriložila k sťažnosti splnomocnenie na zastupovanie advokátom pred ústavným súdom a ani nezdokladovala, že požiadala Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta [porov. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov].

7.1 Uvedený nedostatok sťažnosti by už sám osebe bol dôvodom na odmietnutie sťažnosti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

7.2 Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.3 Podľa § 250t OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

8.4 Ústavný súd k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a vysporiadaniu sa s námietkami sťažovateľky uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o potrebe zamietnutia jej návrhu je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné uložiť odporcovi povinnosť konať o sťažnosti sťažovateľky. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých súd môže uložiť orgánu verejnej správy povinnosť vo veci konať a rozhodnúť, patrí do výlučnej právomoci správneho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a ústavný súd vzhľadom na udržateľnosť záverov najvyššieho súdu nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu. Sťažnosť je potrebné preto odmietnuť v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú.

9. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, je potrebné upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (pozri II. ÚS 26/95). Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred najvyšším súdom právoplatne skončené, a teda právna neistota sťažovateľky bola v čase podania sťažnosti ústavnému súdu odstránená. V tomto smere je potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.