II. ÚS 137/2016

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014 doručená sťažnosť Obvodnej poľovníckej komory Martin, Svätoplukova 16, Martin (ďalej len „sťažovateľka“ alebo „obvodná poľovnícka komora“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 S 112/2013-41 z 18. marca 2014 najmä tým, že krajský súd zastavil v správnom súdnictve proti nej vedené konanie podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to pre odpadnutie predmetu konania namiesto dôvodu res iudicata, s tým, že jej bola uložená aj povinnosť uhradiť trovy konania.

2. Podstatou argumentácie sťažovateľky je polemika s rozhodnutím krajského súdu v správnom súdnictve, ktorým bolo zastavené konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy proti sťažovateľke pre odpadnutie dôvodu konania, pretože sťažovateľka medzičasom rozhodla o poľovnom lístku, pričom podľa jej názoru malo byť konanie zastavené kvôli prekážke res iudicata. Sťažovateľka vytýka rozhodnutiu procesné nedostatky, a to nedostatočné odôvodnenie, nesprávne rozhodujúce teleso, nedodržanie kontradiktórnosti. Tým mali byť porušené jej základné procesné práva. Tým, že musela uhradiť trovy konania pred súdom malo byť porušené aj jej právo na ochranu majetku, čo sa z kontextu veci javí ako hlavná záťaž pre sťažovateľku. Podstatou sťažnosti je však v prvom rade, a limine, zistenie, či nie je sťažovateľka orgánom verejnej moci, a teda či je oprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti.

4. Žalobca podal opätovne obdobný žalobný návrh, pretože sťažovateľka  obvodná poľovnícka komora, nevydala v súdom stanovenej lehote rozhodnutie. Počas tohto druhého konania pred krajským súdom vedeného pod sp. zn. 20 S 112/2013 obvodná poľovnícka komora vydala rozhodnutie č. 30, 31/2013 zo 7. novembra 2013, ktorým bola žiadosť o vydanie poľovného lístka zamietnutá a vydanie päťročného poľovného lístka mu bolo odopreté. Podľa § 250t ods. 6 OSP predseda senátu konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania. Krajský súd pri aplikácii § 250t ods. 6 OSP konanie o podanom návrhu zastavil, keďže odporca  obvodná poľovnícka komora  o žiadosti navrhovateľa (žalobcu) z 18. decembra 2012 už rozhodol rozhodnutím č. 30, 31/2013, v dôsledku čoho odpadli dôvody na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodol pri aplikácii § 246c ods. 1 prvej vety OSP v spojení s § 146 ods. 2 prvou vetou OSP. Odporca svojím konaním z procesného hľadiska zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, pretože o žiadosti žalobcu z 18. decembra 2012 rozhodol 7. novembra 2013 až po podaní návrhu, ktorý bol na poštovú prepravu podaný 11. októbra 2013. Návrh bol teda podaný dôvodne.

5. Sťažovateľka je presvedčená, že konanie malo byť zastavené pre prekážku res iudicata, čo by znamenalo jej úspech v konaní. Náhradou trov bolo porušené jej právo na pokojné užívanie majetku. Sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivý proces nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu. Ďalej namieta rozhodovanie senátu namiesto predsedu senátu. Taktiež podľa sťažovateľky mala byť porušená rovnosť zbraní (skôr kontradiktórnosti, pozn.), pretože nemala možnosť vyjadriť sa k dvom vyjadreniam žalobcu (čl. 48 ods. 2 ústavy). Taktiež dostala opis žalobného návrhu bez príloh, čo je podľa jej názoru v napätí s § 42 ods. 3 druhou a treťou vetou OSP.

8. Ústavný súd ako ochranca slobody, si v prvom rade všimol (porov. bod 2), že sťažovateľka je žalovanou v správnom súdnictve. Žalovaným v správnom súdnictve môže byť len teleso verejnej správy, ktoré vrchnostensky – vertikálne vykonáva moc, a tak nemôže byť v tejto právnej situácii nositeľom ľudských práv, ktorých ochrana je podstatou ústavnej sťažnosti – ústavného súdu (čl. 124, čl. 127 ústavy). Ustanovenie § 244 ods. 2 OSP znie: „V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.“ Konkrétnejšie, podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. V predmetnej veci ide o právnickú osobu, ktorej zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy, ide o orgán verejnej správy, sťažovateľka to nespochybnila a je to tak objektívne.

9. Obvodná poľovnícka komora je lokálnou zložkou Slovenskej poľovníckej komory, ktorá bola zriadená podľa § 41 ods. 1 zákona o poľovníctve ako nútený zväzok k výkonu práva poľovníctva [(1) Zriaďuje sa Slovenská poľovnícka komora. (2) Komora je právnická osoba.]. Časť činnosti, ktorá sa predtým vykonávala spolkovo v občianskom združení (aj keď v istom zmysle monopolnom; porov. § 3 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve a § 81 ods. 1 zákona o poľovníctve), sa teraz z normatívneho rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, zákonom, môže realizovať povinne len cez poľovnícku komoru a len jej iný výsek ďalej cez súkromné poľovnícke organizácie (k vývoju právnej úpravy porov. Sluk, M. Poľovníctvo, právo verejné. In: Magister Officiorum 6/2012, s. 50 a nasl.).

12. Sťažovateľka vystupovala vo vzťahu k žalobcovi, a teda aj v konaní pred správnym súdom v pozícii orgánu verejnej moci, kde nie je nositeľkou základných práv, preto je zjavne neoprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti, a preto ústavný súd musí jej sťažnosť odmietnuť. Ide o právne jasnú vec a taký je aj konštantný postoj ústavného súdu (porov. II. ÚS 51/2016 – predstavenstvo sťažovateľky).

13. Z hľadiska teórie zamestnávajú nútené zväzky bádateľov už viac než storočie. Nestor československej právnej filozofie habilitoval prácou Příspěvky k theorii nucených svazků. K verejnej povahe týchto telies uvádza: „Zde budiš připomenout, že existence nuceného svazku vzniká nikoliv vůli jednotlivců spolčených, nýbrž vůlí státu samého. Tím znakem liší se především nucené svazky od ostaních svazků, jejichž vznik a trvání jest primárně odvislým od vůli jednotlivců, k němuž teprve jako sekundární přistupuje dopuštení se strany státní. Dále pokladá stát úkol nuceného svazku za svůj vlastní úkol, jelikož by jinak jednotlivce do svazku nenutil.“ In: WEYR, František. Příspěvky k theorii nucených svazků. Praha: Sborník věd právních a státních, 1908. 273 s. Knihovna Sborníku věd právních a státních. Řada státovědecká; č. 11, s. 79

II. ÚS 187/03, II. ÚS 19/04, I. ÚS 69/04 (časť II, odsek 5), IV. ÚS 149/04, III. ÚS 115/06, I. ÚS 239/07 a III. ÚS 329/07. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul taktiež čl. 34 dohovoru, ktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých zmluvných strán podávať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Rovnaký prístup možno pozorovať v Českej republike (porovnaj stanovisko sp. zn. PL. ÚS-st 9/99, uznesenie sp. zn. III. ÚS 516/03, z ostatnej doby uznesenie sp. zn. I. ÚS 3103/08, http://nalus.usoud.cz ), v Slovinsku (sklep Up-98/06 z 21. decembra 2006, www.us-rs.si) a v Chorvátsku (U-III-4845/2004, www.codices.coe.int). Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva, a preto aj procesné práva sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie nemôže byť teda namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží cez opravný prostriedok, ktorý mu odoprel druhostupňový správny súd (najvyšší súd), zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol poškodiť súkromnú osobu  žalobcu v správnom súdnictve. Už správny súd je ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred správnym súdom. Z uvedeného vyplýva, že aj v predmetnej veci považuje ústavný súd sťažovateľa za zjavne neoprávnenú osobu. Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého konania.“