II. ÚS 138/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 138/2017-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2016 osobne doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o., Rázusova 1, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Alexander Bröstl, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Oboer 3/2016 z 21. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 783/2008 z 12. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 783/2008 v postavení oprávneného, ktorý sa proti povinným v 1. a 2. rade domáhal zaplatenia sumy 66 387,84 € s príslušenstvom z titulu nezaplatenej pôžičky. Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom o vymoženie sumy 66 387,84 € s príslušenstvom proti povinným v 1. a 2. rade vyhlásil za neprípustnú a zastavil a zároveň zamietol návrh na odklad exekúcie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

V nadväznosti na citované sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že procesnoprávne predpisy v záujme zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov priznávajú účastníkom konania procesné práva, ku ktorým patrí právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam a právo navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie. Realizácia týchto práv však v konkrétnych okolnostiach veci bola podľa sťažovateľa znemožnená, keďže odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým sa návrhu vyhovelo, ale z iného právneho dôvodu. Tento právny dôvod mal vychádzať zo skutočností, ktoré neboli sťažovateľom tvrdené a ani prvostupňový súd sa s nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, pričom sa k nim nevyjadrovala ani neúspešná strana, pretože nemala dôvod. Znemožnenie realizácie týchto procesných práv je podľa sťažovateľa prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, keďže účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti nových skutkových či právnych skutočností. Krajský súd týmto spôsobom svojho postupu, resp. rozhodovania, podľa názoru sťažovateľa porušil jeho právo na spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania zodpovedá len postup v súlade s v relevantnom čase platného a účinného § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), uplatnením ktorého mal krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

K námietke arbitrárneho právneho posúdenia sťažovateľ uvádza, že „Nesprávne právne posúdenie veci všeobecnými súdmi sa týkalo posúdenia prípustnosti exekúcie vedenej na podklade notárskej zápisnice ako exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Krajský súd v Prešove dospel k nesprávnemu a svojvoľnému právnemu záveru o tom, že predmetná notárska zápisnica nie je formálne ani materiálne vykonateľným exekučným titulom. Okresný súd Prešov naopak dospel k záveru o neprípustnosti exekúcie z dôvodu zániku dlhu, pričom absolútne prehliadol, že doklady o úhrade jednotlivých splátok vôbec nepokrývali všetky poskytnuté pôžičky.“.

Keďže ťažiskovým argumentom krajského súdu bola neprípustnosť exekúcie z dôvodu absencie právneho záväzku dlžníka ako jednej zo základných náležitostí notárskej zápisnice, tento záver krajského súdu je podľa sťažovateľa prekvapivý, keďže notárska zápisnica z 10. decembra 2004 tento právny záväzok dlžníka obsahovala.

K porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí sťažovateľ uvádza, že krajský súd vo svojom napadnutom uznesení nesprávne interpretoval uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 63/2009, a tak sa odchýlil od skôr podaného výkladu tohto súdu. Krajský súd tým podľa sťažovateľa neprípustne zasiahol do princípu právnej istoty ako integrálnej súčasti princípov právneho štátu vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy.

Z pohľadu sťažovateľa je dôležité, že „odôvodnenie krajského súdu v otázke významnej pre spor vykazuje zásadné nedostatky vo vzťahu k výsledku, ku ktorému krajský súd v tejto otázke dospel a preto jeho rozhodnutie vykazuje také zjavné nedostatky, ktoré ho robí protirečivým, a tým spochybňuje ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu“.

V súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal uznesenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci sťažnosti.

Predsedníčka krajského súdu v stanovisku k sťažnosti č. Spr/10006/2017 z 27. januára 2017 s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uviedla: „Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 27 CoE/23/2014 rozhodoval o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 2 Er/783/2008-106 zo dňa 12. júna 2013. Podľa nášho názoru konal v medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 19. 11. 2014 vychádzajú z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového materiálu. Postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu bol podľa nás legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa nášho názoru nie je príčinná súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa ním označených článkov Ústavy SR či práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Prípisom z 19. apríla 2017 ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval účastníkov konania v procesnom postavení povinných vedeného krajským súdom pod sp. zn. 27 CoE 23/2014 (ďalej len „dotknuté osoby“), aby sa vyjadrili k sťažnosti. Právny zástupca dotknutých osôb podaním doručeným ústavnému súdu 3. mája 2017 navrhol, aby ústavný súd sťažnosť ako nedôvodnú odmietol, pričom v konkrétnostiach predovšetkým zdôraznil: «Objektívne nedošlo k situácii, ktorú by bolo možné označiť ako postup súdu, ktorým sa pôvodnému, či novému oprávnenému a účastníkovi právneho vzťahu, odňala možnosť konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom. V danej exekučnej veci sa odvolací súd neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci tak, ako to uvádza sťažovateľ – „nový“ oprávnený v exekučnom konaní. Dovolím si uviesť, že súd prvého stupňa, podobne tak odvolací súd, rozhodli v súlade so zákonom a riadnym a najmä zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutia. Rozhodujúcou skutočnosť, ktorú sťažovateľ namietal podľa formulácie sťažnosti a predtým dovolacieho dôvodu je to, že súd už v tejto prejednávanej veci vyslovil právny názor vo svojom zrušovacom rozhodnutí a odvolací súd sa od neho odchýlil vo svojom novom rozhodnutí. Takýto prípad však reálne v tomto konaní nenastal. Poukaz sťažovateľa a dovolateľa na celkom iné rozhodnutie NS SR v celkom inom dovolacom konaní neobstojí. Nedošlo postupom súdu (vrátane vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia) k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Zo samotných dôvodov sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s dôvodmi rozhodnutia súdov, no nevyplýva, že by predmetné rozhodnutia súdov trpeli vadou, pre ktorých nevyhnutnosť skúmania a posúdenia, bola prijatá sťažnosť podaná... Paradoxne, keďže ide o konanie o základných právach, nedochádza v ústavnej sťažnosti sťažovateľom aj k poskytnutiu rozboru takých právnych úvah sťažovateľa a tých objektívnych skutočností, ktoré sa týkajú danosti súdmi nevyhnutne posudzovaného základu nároku. Tých právnych a skutkových dôvodov, ktoré sa týkajú samotného právneho základu vzťahu – zákonnosti hmotnoprávneho „nadobudnutia“ zmluvného postavenia veriteľa – právnym predchodcom oprávneného – sťažovateľa - v základnom vzťahu, a to čo do dôvodu a výšky. Veď ani samotný základ nároku o obsahu uvedenom v notárskej zápisnici nebol daný. Sťažovateľovi predsa stále nič nebráni uplatniť si daný „nárok“ v súdnom konaní a riadne preukázať jeho prípadnú dôvodnosť čo do dôvodu (obsahu) a výšky. V ostatnom, najmä s poukazom na predmet tohto konania o sťažnosti pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, si dovoľujem odkázať na obsah súvisiacich súdnych spisov a na vyjadrenie sa predsedníčky Krajského súdu v Prešove k danej veci a konaniu vedenému pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.»

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadné odlišnosti (m. m. II. ÚS 71/97), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo spoločne.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne ľudsko-právnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01). Ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku ako lex generalis a lex specialis vyplýval z textu § 251 ods. 4 OSP platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu, v zmysle ktorého sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu, ktorým je Exekučný poriadok, použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Práve vzťah už citovaných kódexov sa v rámci odvolacieho konania v exekučnej veci pretavil do nevyhnutnosti prihliadať na právnu úpravu vyplývajúcu z § 213 ods. 2 OSP.

V zmysle § 213 ods. 2 OSP platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

V dikcii citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [v súčasnosti je jeho obsah premietnutý do § 382 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), pozn.] je teda predpísaný postup odvolacieho súdu v prípade, ak sa domnieva, že nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa iného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého stupňa.

Citovaným ustanovením § 213 ods. 2 OSP sa malo v praxi zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí, keďže Občiansky súdny poriadok bol postavený na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu, ktorým by predchádzal predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zmyslom citovanej právnej úpravy bolo a stále aj je predchádzanie „prekvapeniu“ účastníkov konania v prípade možného iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.

V uznesení okresného súdu sp. zn. 2 Er 783/2008 z 12. júna 2013, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená a zároveň bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie, sa predovšetkým uvádza: „Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach.

je priamo predpísaná zákonom. Notárska zápisnica má obsahovať právny záväzok, oprávnenú osobu a povinnú osobu, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Notárske zápisnice, ktoré boli spísané v období od 15. októbra 2008, sú (v prípade, ak záväzok povinnej osoby vznikol z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov) exekučným titulom expressis verbis len pre istinu a úrok z omeškania. Podľa výslovného znenia § 41 ods. 3 in fine v znení účinnom po 15. 10. 2008.

. . jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti, čo v danom prípade predmetná notárska zápisnica spĺňala len čo do obsahu uplatnenej istiny titulom poskytnutej pôžičky), označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej

Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať, aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom).

V ďalšej časti svojho rozhodnutia sa okresný súd venoval námietke povinného v 1. rade o „uhradení istiny oboch pôžičiek“ a v tejto súvislosti citoval vyjadrenie sťažovateľa, ktorý označil tvrdenia povinného v 1. rade o tom, že malo dôjsť k uhradeniu dlžných súm, za účelové a nepodložené. Postupom v súlade s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka okresný súd uzavrel, že „plnenie povinných bolo započítavané na najskorší dlh teda pôžičku z roku 2003 a následne aj na pôžičku zo dňa 10. 12. 2004, ktorá je predmetom tohto exekučného konania, ktorými obe pôžičky boli uhradené spolu v sume 6.312.270,- Sk, pričom obe pohľadávky predstavovali spolu sumu 6 220 000,- Sk, teda samotná istina bola povinnými v 1. a 2. rade zaplatená čo bolo povinnými v 1. a 2. rade preukázané. Súd má teda zato, že došlo k splneniu dlhu v časti istiny. Súd teda vyhlásil celú exekúciu za neprípustnú, čo sa týka zmluvnej pokuty z toho dôvodu, že exekučný titul – notárska zápisnica obsahuje neistý záväzok v budúcnosti, ktorý nebol dostatočne určitý a zrozumiteľný, pričom jeho výška môže byť hodnotená ako v rozpore s dobrými mravmi a čo sa týka pre vymoženie 2 000 000,- Sk v tomto smere súd mal zistené, že dlh bol splnený a preto exekúciu zastavil.“.

V odvolaní smerujúcom proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 sťažovateľ predostrel argumentáciu, ktorou spochybňoval „dostatočnosť zisteného skutkového stavu a správnosť právneho názoru“ v kontexte neprípustnosti exekúcie v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty a splnenia dlhu povinnými.

O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne a v konkrétnostiach predovšetkým zdôraznil, že notárska zápisnica z 10. decembra 2004 nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto je exekúcia vedená na jej podklade neprípustná a je potrebné ju zastaviť.

So zreteľom na výsledky konania pred prvostupňovým súdom a s prihliadnutím na obsah odvolania sťažovateľa smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 bolo legitímne očakávanie sťažovateľa, že v odvolacom konaní budú prerokovávané len tie otázky, ktoré viedli okresný súd k vyhoveniu návrhu na zastavenie exekúcie súdom prvého stupňa (neprípustnosť exekúcie na základe exekučného titulu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty pre neurčitosť a v časti istiny pre splnenie dlhu, pozn.), teda bez posudzovania otázky vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu v časti týkajúcej sa istiny.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd ako odvolací súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“ na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa (posúdenie notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 v časti istiny ako nevykonateľného exekučného titulu, pozn.), tak sťažovateľovi odňal právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru súdu vyššieho stupňa.

Krajský súd vyvodil svoj (iný) právny záver o (ne)vykonateľnosti notárskej zápisnice v časti týkajúcej sa istiny zo skutočností, ktoré okresný súd neposudzoval, resp. nevyhodnotil v neprospech sťažovateľa. Z uvedených dôvodov sťažovateľ nemal v odvolacom konaní dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa o nevykonateľnosti notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 v časti týkajúcej sa istiny, tak ako ju vyhodnotil odvolací súd [v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať].

Odvolací súd síce môže zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa, no zároveň, ak bol toho názoru, že je potrebné vec posúdiť inak (a exekúciu v časti týkajúcej sa istiny zastaviť z iného právneho dôvodu na podklade záveru o nevykonateľnosti exekučného titulu v tejto časti), a teda podľa ustanovení právneho predpisu [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku], ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, bol povinný vyzvať sťažovateľa, aby sa k možnému odlišnému právnemu posúdeniu veci vyjadril (§ 213 ods. 2 OSP). Tým, že odvolací súd takto nepostupoval, jeho rozhodnutie možno označiť za „prekvapivé“ a nerešpektujúce zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, v dôsledku čoho došlo podľa právneho názoru ústavného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 322/2009 z 27. októbra 2010, pozn.).

Sťažovateľ zároveň namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v časti týkajúcej sa „neurčitosti a nezrozumiteľnosti sumy zmluvnej pokuty“. V tejto súvislosti poukazuje na absenciu odôvodnenia neprípustnosti exekúcie na základe exekučného titulu ‒ notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 ‒ v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty.

Ústavný súd už v súvislosti s kvalitatívnymi požiadavkami na odôvodnenia súdnych rozhodnutí vo svojej doterajšej judikatúre mnohokrát zdôraznil aj to, že všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (m. m. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva záver o neprípustnosti exekúcie vedenej na podklade notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 ako celku, teda aj v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty. V napadnutom uznesení krajského súdu však absentuje akákoľvek, hoci aj stručná, či na dôvody prvostupňového súdu odkazujúca argumentácia (v súlade s § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, pozn.) odôvodňujúca neprípustnosť exekúcie v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty. Na základe uvedeného nemožno dospieť k inému záveru ako takému, že napadnuté uznesenie krajského súdu atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súvislosti s neprípustnosťou exekúcie na podklade exekučného titulu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty nespĺňa, a preto ho nemožno hodnotiť inak ako rozhodnutie, ktoré je v tejto časti zjavne arbitrárne.

Na základe uvádzaných skutočností ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu sp. zn. 27 CoE 23/2014 z 19. novembra 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

S prihliadnutím na uvedené bude úlohou krajského súdu reparovať procesnú nesprávnosť svojho postupu v konaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 12. júna 2013 a v tejto súvislosti ho vyzvať na vyjadrenie sa k právnemu posúdeniu notárskej zápisnice z 10. decembra 2004 v časti istiny ako nevykonateľného exekučného titulu. Zároveň bude v záujme plnej realizácie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru úlohou krajského súdu rozhodnutie vydané v odvolacom konaní ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodniť. Vzhľadom na už uvedené právne závery bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa súvisiacimi s vecnou správnosťou samotných právnych záverov, ku ktorým krajský súd v odvolacom konaní v súvislosti s kľúčovým záverom o neprípustnosti exekúcie z dôvodu nevykonateľnosti exekučného titulu v časti týkajúcej sa istiny dospel (námietka arbitrárneho právneho posúdenia, porušenia princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, pozn.). Zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie sa otvára priestor pre krajský súd, aby sa prípadnou vecnou argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa právneho posúdenia (ne)vykonateľnosti exekučného titulu zaoberal a následne sa k nej v novom rozhodnutí aj vyjadril.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017