II. ÚS 139/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 153/2013 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 9 C 259/2011­105 z 18. marca 2013 zaviazal sťažovateľku na zaplatenie sumy 18 929,40 € s 11 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 24 895,44 € za obdobie od 22. marca 2011 do zaplatenia a na náhradu trov konania (ďalej len „navrhovateľ“).

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 9. apríla 2014 tak, že rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 18 929,40 € s 11 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 24 895,44 € od 22. marca 2011 do 11. októbra 2011 zmenil tak, že návrh zamietol. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa zaplatenia 9,5 % úroku z omeškania zo sumy 24 895,44 € od 12. októbra 2011 do zaplatenia rozsudok potvrdil a v časti týkajúcej sa príslušenstva rozsudok zmenil tak, že návrh zamietol.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že právnym základom predmetného občianskoprávneho konania bol trestný rozkaz okresného súdu sp. zn. 3 T 220/2010 z 21. januára 2011, ktorým bola sťažovateľka uznaná za vinnú, že sa na škodu cudzieho majetku, seba alebo iného obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila na cudzom majetku takým činom značnú škodu, za čo bola odsúdená na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a tento trest jej bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní piatich rokov. Zároveň bola zaviazaná uhradiť poškodenému – navrhovateľovi škodu vo výške 24 895,44 €. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 22. februára 2011.

«Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Nové Zámky vydal a správoplatnil minimálne 4 slovom štyri neidentické trestné rozkazy 3 T 220/2010 z toho istého dňa týkajúce sa tej istej veci, mám za to, že predmetný rozsudok Krajského súdu Nitra č. k. 6 Co/153/2013 je neústavný, nezákonný a zmätočný, nakoľko za neústavné, nezákonné a zmätočné v rozpore zo zásadami a princípmi materiálneho právneho štátu je potrebné považovať aj 4 trestné rozkazy 3 T 220/2010 vydané Okresným súdom Nové Zámky. ... Trestný rozkaz 3 T 220/2010 označený ako „PRVOPIS“ som získala z predm. tr. spisu dňa 30. 05. 2014. Textová chyba sa začína prejavovať hneď v prvom riadku druhej strany, celkovo nasleduje za sebou 7 slovom sedem riadkový text, pričom ďalšie tri tr. rozkazy obsahujú 8 slovom osem riadkový text. Naviac pri súčte všetkých súm v slovenských korunách došlo k matematickej chybe, nakoľko súčet jednotlivých súm v tomto tr. rozkaze nie je 750.000 Sk ale správne je 600.000 Sk. Taktiež tá istá matematická chyba sa prejavuje aj v prepočte na Euro, keď súčet jednotlivých súm v eurách je správne 19.916,27 € a nie 24.895,44 €. Je priam nepochopiteľné, prečo vo všetkých ostatných 3 tr. rozkazoch sa táto matematická chyba nenachádza a výsledná suma 750.000 Sk = 24.895,44 € na rozdiel od súdneho PRVOPISU je spočítaná správne. Na tretej strane neobsahuje podpis zodpovedného pracovníka za správnosť vyhotovenia, absentuje guľaté razítko Okresného súdu. Je podpísaný označenou samosudkyňou Vyjadrujem presvedčenie, že z predm. trestnými rozkazmi bolo nezákonným spôsobom manipulované a sú naplnené znaky tr. činu marenia spravodlivosti, nakoľko mne doručený tr. rozkaz 3 T 220/2010 neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku v 8 dňovej lehote. Úradne overená fotokópia mne doručeného tr. rozkazu 3 T 220/2010 vydaného Okresným súdom Nové Zámky sa nachádza na Ústavnom súde SR č. k. II. ÚS 370/2013... ... sa jedná o zásadnú vadu konania vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 3/., ktoré sú v hrubom rozpore zo zásadami a požiadavkami na demokratický a právny štát v zmysle Čl. I a II Ústavy SR. V predmetnom rozsudku Krajského súdu Nitra 6 Co/153/2013 je ťažké až nemožné očakávať naplnenie princípov materiálneho právneho štátu v zmysle Čl. I. Ústavy SR, pokiaľ jeho rozsudok sa musí odvíjať od minimálne 4 neidentických trestných rozkazov

Priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje takto:

„... intenzita porušenia súdov občianskom ale i trestnom konaní voči mojej osobe dosiahla takú intenzitu, že už aj vlastní rodinní príslušníci sa ma pýtajú, či ozaj ja reprezentujem tú najhoršiu vzorku z najhorších, pre ktorú niet spravodlivosti a ktorú idú súdy odsúdiť bez ohľadu na skutočnosť, či som vinná alebo nie.“

Sťažovateľka tiež žiada, aby jej ústavný súd ustanovil advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 9. apríla 2014 rozhodol o odvolaní sťažovateľky. Z odôvodnenia tohto rozsudku je zrejmé, že krajský súd považoval za základ nároku trestný rozkaz okresného súdu z 21. januára 2011. V odôvodnení v tomto smere uviedol: „V posudzovanej veci je nesporné, že odporkyňa bola trestným rozkazom, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 21. 02. 2011 uznaná za vinnú z trestného činu podvodu na tom skutkovom základe, že vylákala od navrhovateľa rôzne finančné prostriedky. V trestnom konaní jej bola súčasne uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi škodu vo výške 24.895,44 eura. V danom prípade sa teda navrhovateľom požadované úroky z omeškania ako príslušenstvo viažu k pohľadávke vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, ktorý podlieha režimu ust. § 420 a nasl. OZ.“

O sťažnosti sťažovateľky rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 370/2013 z 26. júna 2013 tak, že ju odmietol. V odôvodnení svojho uznesenia ústavný súd tiež uviedol: „Inými slovami, po vykonaní uvedeného dokazovania krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 330/2012, zistiac, že trestný rozkaz, ktorým bol žalobcovi priznaný finančný nárok (náhrada škody spôsobenej v dôsledku trestného činu sťažovateľky, pozn.), od ktorého žalobca odvodzoval v civilnom konaní svoj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, už nadobudol právoplatnosť, následne súc viazaný právoplatným rozhodnutím trestného súdu (trestným rozkazom, pozn.), do právomoci ktorého nemohol zasiahnuť, dospel k dôvodnému záveru o neexistencii dôvodu na sťažovateľkou navrhované prerušenie konania. Sťažovateľka totiž dôvod na prerušenie civilného konania vzhliadla v potrebe preskúmania nedostatkov poučenia uvedeného v trestnom rozkaze, ktoré však nemohli byť predmetom prieskumu v civilnom konaní, ale mali byť preskúmané v inštančnom postupe trestných súdov, avšak v inštančnom postupe trestných súdov tieto námietky nemohli byť vecne preskúmané práve vinou samotnej sťažovateľky, ktorá ich uplatnila oneskorene, preto sťažovateľka musí znášať dôsledky svojho konania, v dôsledku ktorého tak trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a stal sa záväzným nielen pre ňu, ale aj pre ostatné orgány verejnej moci, teda aj pre okresný súd a krajský súd, rozhodujúce v jej civilnej veci, ktoré tak nemali dôvod a ani kompetenciu pochybovať o správnosti záverov trestných súdov vyjadrených v právoplatnom trestnom rozkaze, ktorého správnosť sťažovateľka nenapadla ani na ústavnom súde.“

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku – vo vymedzenom rozsahu najmä § 135 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.