II. ÚS 140/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2014 faxom a 23. septembra 2014 poštou doručená sťažnosť SENION, n. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 174/2013 z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť (ďalej len „navrhovateľ“), sa návrhom podaným 30. januára 2012 domáhala vypratania nehnuteľností v jej vlastníctve voči obchodnej spoločnosti (ďalej len „odporca v prvom rade“), a voči sťažovateľovi (ďalej spolu len „odporcovia“). Navrhovateľ a odporca v 1. rade uzavreli 1. júla 2010 nájomnú zmluvu k predmetným nehnuteľnostiam na dobu určitú – do 31. decembra 2010. Uvedený nájomný vzťah bol dvakrát predĺžený na základe § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka – prvýkrát do 30. júna 2011 a následne do 31. decembra 2011, keďže navrhovateľ ako vlastník nepodal v zákonnej lehote návrh na vypratanie nehnuteľnosti na súde. Nájomný vzťah bol ukončený 31. decembra 2011.

Navrhovateľ uzavrel 15. januára 2012 nájomnú zmluvu s obchodnou spoločnosťou (ďalej len „nájomca“), ktorej obsahom je prenájom predmetných nehnuteľností.

Predmetné nehnuteľnosti boli 30. marca 2012 zaradené do súpisu majetku úpadcu – obchodnej spoločnosti (ďalej len „úpadca“), ako majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzok úpadcu. Následne úpadca − v zastúpení správkyňou konkurznej podstaty − uzavrel 1. júna 2012 nájomnú zmluvu so sťažovateľom, ktorej obsahom je prenájom predmetných nehnuteľností vo vlastníctve navrhovateľa.

... správu majetku podliehajúcemu konkurzu vykonáva v zmysle ust. § 86 ods. 1... zákona o konkurze... správca konkurznej podstaty. V danom prípade je nepochybné, že realizovanie vypratania nehnuteľnosti je výkonom správy majetku, a preto aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti by mal byť výlučne správca, ktorý má predmetné nehnuteľnosti zapísané v súpise a nie správca, ktoré ich v súpise zapísané nemá. Súd nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu nesprávne právne vyhodnotil a svojvoľne vykladal na zistený skutkový stav aplikované zákonné ustanovenia. ... dodnes podľa informácií sťažovateľky o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty [úpadcu]... právoplatne rozhodnuté nebolo... Pokiaľ ide o argumentáciu súdu, že správkyňa konkurznej podstaty [úpadcu]... nemala aj napriek zapísaniu predmetných nehnuteľností do svojho súpisu konkurznej podstaty právo tieto nehnuteľnosti prenajať, nakoľko tieto nie sú vlastným majetkom úpadcu, ale majetkom zabezpečujúcim záväzky úpadcu, sťažovateľka uvádza (okrem zrejmej skutočnosti, že takáto otázka je pre sťažovateľku irelevantná..., že zákon síce zveruje do pôsobnosti správcu výslovne možnosť konať v mene tretej osoby pri speňažovaní majetku, čo však neznamená, že správca konkurznej podstaty by nemohol prenajať nehnuteľnosti vo vlastníctve tretej osoby, keďže môže ako jediná osoba uskutočňovať (logicky) správu majetku zapísanú do súpisu konkurznej podstaty. Vlastník veci nie je podľa žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii oprávnený spravovať majetok podliehajúci konkurzu, a teda ani žiadať vypratanie nehnuteľnosti, ktoré spravuje správca konkurznej podstaty. Takéto oprávnenie by bolo v rozpore s účelom zákona, ktorý toto oprávnenie zveruje výlučne správcovi konkurznej podstaty (§ 86 z. č. 7/2005 Z. z...), ktorý má majetok zaradený v súpise. Súd nerešpektoval účel zákona, pričom vychádzal najmä z doslovného znenia ustanovenia § 79 ods. 2 ZKR, ktoré nemôže obmedzovať správcu pri správe majetku podliehajúcemu konkurzu, ktorý je vo vlastníctve tretej osoby. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho... odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov...

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: ... Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 28. 05. 2014, č. kon. 13 Cob/174/2013 porušené bolo. ... Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 28. 05. 2014, č. kon. 13 Cob/174/2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Krajský súd Žilina je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia (v sume 340,90 €, pozn.) na účet advokáta... do 2 mesiacov od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. mája 2014 potvrdil rozsudok okresného súdu. V odôvodnení poukázal na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a, aplikujúc § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu. Krajský súd poukázal na relevantné skutkové zistenia, okrem iného na to, že sťažovateľ užíval predmetné nehnuteľnosti na základe zmluvy o podnájme uzavretej s odporcom v 1. rade, ktorý zanikol spolu so zánikom nájomného vzťahu 31. decembra

k cudzej veci alebo inak zmenšiť jeho hodnotu alebo likviditu (§ 76 ods. 1 ZKR). Tieto právne účinky sa týkajú tak majetku úpadcu, ako aj majetku tretích osôb, bez ohľadu na to, či bol majetok do súpisu zapísaný oprávnene alebo neoprávnene. To, že sa majetok tretej osoby zapíše do súpisu, však neznamená, že by správca v dôsledku toho nadobudol oprávnenie s ním nakladať v tom rozsahu, ako je to v prípade majetku, ktorý patrí úpadcovi (§ 44 ods. 1 ZKR). Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v tomto smere zveruje do pôsobnosti správcu len možnosť konať v mene tretej osoby pri speňažení majetku.

hodnotu. Je zrejmé, že z ust. § 79 ods. 3 ZKR vyplýva, že majetok tretej osoby podlieha konkurzu len potiaľ, pokiaľ zabezpečuje záväzok úpadcu. K poukazu žalovaného v 2/ rade na ust. § 86 ods. 1 ZKR sa zvýrazňuje, že pri výkone správy majetku podliehajúceho konkurzu je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou (§ 7 ZKR), ktorú by mal vykonávať tak, aby, pokiaľ to bolo možné rozumne očakávať, došlo k zhodnoteniu tohto

Zápis do súpisu v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZKR neznamená nadobudnutie vlastníckeho práva, ale len obmedzenie práva tretej osoby k tomuto zapísanému majetku. To znamená, že pokiaľ predmetné nehnuteľnosti boli zapísané do konkurznej podstaty, nie je možné vyhodnotiť právne účinky zápisu do konkurznej podstaty správcom s účinkami konštitutívnymi, predmetný zápis nie je listinou osvedčujúcou vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, ale len právo (obmedzené) nakladať s ním v rozsahu vymedzenom v ust. § 76 ods. 1 ZKR, keďže zákon v zmysle ust. § 79 ods. 2 ZKR zveruje do pôsobnosti správcu možnosť konať v mene tretej osoby pri speňažení majetku. Teda v zhode s prvostupňovým súdom i odvolací súd zápis tohto majetku do súpisu nevníma a nehodnotí ako právnu skutočnosť s dôsledkom straty aktívnej legitimácie žalobcu ako vlastníka domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva voči tomu/tým, ktorý/ í podľa do jeho vlastníctva neoprávneným užívaním zasahuje/

Následne sa krajský súd vysporiadal s otázkou možnosti navrhovateľa uzavrieť nájomnú zmluvu s nájomcom pred súpisom predmetných nehnuteľností a aj prípadnej počiatočnej nemožnosti plnenia vyplývajúcej z tejto zmluvy, pričom uviedol: „V tejto súvislosti preto súhlasí odvolací súd i so závermi prvostupňového súdu vo vzťahu k platnosti Nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 15. 1. 2012 žalobcom ako vlastníkom so spoločnosťou ako nájomcom (č. l. 38­40 spisu). Len na doplnenie uvádza, že predmetná zmluva bola uzatvorená s účinnosťou od 01. 02. 2012 (čl. VII. bod 1. zmluvy), s dohodnutým časom dočasného užívania na dobu určitú, a to od 01. 02. 2012 do 31. 12. 2017 (Čl. II. bod 1. predmetnej zmluvy). K uzatvoreniu tohto zmluvného vzťahu došlo v dobe pred zápisom dotknutých nehnuteľností do súpisu, t. j. v čase, keď žalobca ako vlastník veci bol v zmysle ust. § 123 Občianskeho zákonníka oprávnený s vecou nakladať bez obmedzenia. Pre úplnosť, k žalovaným v 2/ rade v odvolaní namietanej neplatnosti Nájomnej zmluvy zo dňa 15. 01. 2012, pre počiatočnú nemožnosť plnenia na strane žalobcu, a to nemožnosť faktického plnenia povinností z nájmu, tak odkazuje krajský súd na závery vyslovené v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21. 12. 2009, na ktoré poukazoval sám v podanom odvolaní, so zvýraznením dohodnutého vzniku účinkov nájmu mesiac od uzatvorenej zmluvy, t. j. od 01. 02. 2012. Ak žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ust. 664 Občianskeho zákonníka, tak tretia osoba ako nájomca sa môže domáhať svojich práv v zmysle ust. § 673, § 674, a § 679 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.“

76/2003, 2 Cdo 271/2004, s tvrdením formálnej neplatnosti žalobcom predloženej, nájomnej zmluvy, je potrebné uviesť, že k tomuto tvrdeniu bližšie zdôvodnenie neposkytol, len odkázal na ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb., v ktorej súvislosti zvýrazňuje krajský súd platnú právnu úpravu v ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/90 Zb. s účinnosťou od 01. júla 2004, teda úpravu platnú v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy medzi žalobcom a tretím subjektom, podľa ktorého nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené, naviac, okresný súd sa s otázkou posúdenia nájomnej zmluvy, nie podľa jej označenia, ale obsahu zaoberal, so správnym právnym záverom uzavretia zmluvy o nájme v zmysle ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ následne, až po zápise predmetného majetku do súpisu bola dňa 01. 06. 2012 uzavretá Nájomná zmluva medzi konajúcou , správkyňou konkurznej podstaty úpadcu (prenajímateľ) a žalovaným v 2/ rade ako nájomcom zo dňa 01. 06. 2012, správkyňa konala v rozpore so zásadou, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má. Zvýrazňuje odvolací súd, že právny úkon učinený v rozpore so zásadou, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než sám má, je absolútne neplatný pre nemožnosť plnenia; táto neplatnosť pritom pôsobí priamo zo zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc), pričom vadu, ktorá neplatnosť spôsobila, nemožno dodatočne nijako zhojiť a takýto právny úkon teda nemôže byť ani konvalidovaný (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26 Cdo 2470/2008). Teda, pokiaľ dňa 01. 06. 2012 správkyňa úpadcu uzatvorila so žalovaným v 2/ rade Nájomnú zmluvu, tak previedla na žalovaného v 2/ rade viac práv, než sama mala, keďže na predmetné nehnuteľnosti už bola uzavretá dňa 15. 01. 2012 Nájomná zmluva medzi žalobcom a tretím subjektom (rozsudok NS SR sp. zn. 26 Cdo 2470/2008). Je potrebné uviesť, že počiatočná nemožnosť právneho úkonu robí právny úkon absolútne neplatným. To, či o počiatočnej neplatnosti subjekty právneho úkonu vedeli, či nie, je právne bezvýznamná. Počiatočná právna nemožnosť plnenia z dôvodu nemožnosti plnenia prichádza do úvahy tam, kedy predmet plnenia je neuskutočniteľný v dôsledku určitej právnej prekážky v existujúcej dobe uskutočneného právneho úkonu, čo v danom prípade nastalo, a to, že SKP úpadcu previedla viac práv, než sama mala (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 18. januára 2013, ktorým tento uložil sťažovateľovi povinnosť vypratať predmetné nehnuteľnosti. Okresný súd v odôvodnení poukazuje na námietku sťažovateľa o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, pričom uviedol svoje právne závery, ktoré prezentoval takto: „Námietku nedostatku aktívnej legitimácie na podanie takejto žaloby na strane navrhovateľa odporcovia odvodzovali od ustanovenia §­u 76 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V priebehu konania totižto bolo preukázané, že predmetné nehnuteľnosti správkyňa zapísala do súpisu majetku v konkurznom konaní vedenom voči vyššie uvedenému úpadcovi. Zápis majetku podľa §­u 76 ods. 1 ZKR má za následok, že potom, ako bol tento majetok do súpisu zahrnutý, iná osoba ako správca nesmie majetok previesť, dlhodobo prenajať, zriadiť na ňom právo k cudzej veci alebo inak zmenšiť jeho hodnotu alebo likviditu. Tieto právne účinky sa pritom týkajú tak majetku úpadcu, ako aj majetku tretích osôb bez ohľadu na to, či bol majetok do súpisu zapísaný oprávnene alebo neoprávnene. Tieto následky nastávajú okamihom, kedy dôjde k zápisu majetku do súpisu. Toto ustanovenie tak má nepochybne za následok výrazné obmedzenie navrhovateľa ako vlastníka vo vzťahu k možnosti nakladať s predmetom jeho vlastníckeho práva, ktorý bol zapísaný do súpisu majetku podstaty. Obmedzenie sa však týka len možnosti majetok previesť, dlhodobo prenajať alebo na ňom zriadiť vecné práva k cudzej veci, či zmenšiť jeho hodnotu. Obmedzenie sa tak nedotýka bežného užívania tohto majetku osobou, ktorá je naďalej evidovaná ako vlastník tohto majetku, a zápis majetku do súpisu podstaty nemá žiaden vplyv ani na už existujúce záväzkovo­právne vzťahy týkajúce sa tohto majetku. Z vykonaného dokazovanie totižto bolo zistené, že ešte predtým, ako bol majetok zapísaný do súpisu podstaty, uzatvoril navrhovateľ ako vlastník tohto majetku nájomnú zmluvu s treťou osobou spoločnosťou Na základe ustanovenia §­u 76 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii teda možno konštatovať výrazné obmedzenie dispozičného oprávnenia navrhovateľa ako vlastníka k predmetnému majetku. Toto ustanovenie však nemá za následok také obmedzenie navrhovateľa ako vlastníka, že by stratil aktívnu legitimáciu na uplatnenie svojho vlastníckeho práva voči osobe, o ktorej tvrdí, že jeho majetok užíva neoprávnene. Navrhovateľ je pritom podľa uzatvorenej nájomnej zmluvy povinný prenajímateľovi umožniť užívanie majetku, ktorý je predmetom tejto nájomnej zmluvy (čl. IV bod 2 tejto zmluvy). Zápis predmetných nehnuteľností do súpisu nemá na túto povinnosť navrhovateľa ako prenajímateľa žiaden vplyv. V prípade nesplnenia povinnosti predmet nájmu odovzdať nájomcovi môže nájomca voči navrhovateľovi uplatňovať právo na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. VI bod 18 zmluvy a nájomcovi tiež vzniká právo zmluvu vypovedať (čl. VI bod 14 zmluvy). Na základe uvedeného je súd potom toho názoru, že zapísanie majetku patriaceho navrhovateľovi do súpisu podstaty v konkurznom konaní nemá za následok stratu aktívnej legitimácie navrhovateľa na podanie žaloby o vypratanie veci, ktorou sa navrhovateľ ako vlastník domáha ochrany svojho vlastníckeho práva voči osobe, ktorá do tohto práva užívaním predmetných nehnuteľností neoprávnene zasahuje.“

súd uviedol: „Ako už bolo uvedené vyššie, z vykonaných dôkazov bolo zistené, že navrhovateľ po ukončení nájomného vzťahu s odporcom v rade 1/ uzatvoril dna 15. 01. 2012 nájomnú zmluvu ohľadom týchto nehnuteľností s nájomcom Následne boli tieto nehnuteľnosti zapísané do podstaty úpadcu v konkurznom konaní a správkyňa dňa 01. 06. 2012 uzatvorila na tieto nehnuteľnosti ďalšiu nájomnú zmluvu.

K tomuto obmedzeniu došlo až neskôr a až po zápise majetku do podstaty by už navrhovateľ nemohol uzatvoriť nájomnú zmluvu, nakoľko oprávnenie uzatvoriť takúto zmluvu zápisom nehnuteľností do podstaty prešlo na správkyňu. Súd preto dospel k záveru, že Nájomná zmluva uzatvorená dňa 15. 01. 2012 zápisom prenajatých nehnuteľností do súpisu majetku podstaty nebola nijakým spôsobom dotknutá.

Zákonným dôsledkom počiatočnej nemožnosti plnenia právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. Nie je pritom podstatné, či o počiatočnej nemožnosti plnenia subjekty právneho úkonu v dobe jeho vzniku vedeli alebo nevedeli. Na právny úkon, ktorého predmetom je od počiatku nemožné plnenie, sa hľadí tak, akoby nikdy platne nevznikol. Pre posúdenie, či sa jedná o počiatočnú alebo následnú nemožnosť plnenia podľa § u 575 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce, aký bol stav v čase vzniku právneho úkonu.

platným. Touto prekážkou však nemožno chápať napr. nedovolenosť právneho úkonu podľa § u 39 Občianskeho zákonníka. V právnej teórii sa pritom ako modelový príklad uvádza práve uzatvorenie nájomnej zmluvy v situácii, kedy už prenajímaná vec bola skôr prenajatá

do podstaty. Na správkyňu podľa zákona prešlo právo tento majetok dlhodobo prenajímať, avšak uzatvoreniu ďalšej nájomnej zmluvy bránila počiatočná právna nemožnosť plnenia spočívajúca v tom, že prenajímané nehnuteľnosti už skôr boli prenajaté ich vlastníkom na základe platnej nájomnej zmluvy tretej osobe. Možno preto konštatovať, že plnenie, ku ktorému sa správkyňa zaviazala, je v dôsledku právnej prekážky spočívajúcej v existencii inej skôr uzatvorenej nájomnej zmluvy, právne nemožné, pričom táto prekážka bola daná už v čase uzavretia nájomnej zmluvy správkyňou.

Na základe uvedených skutočností potom súd dospel k záveru, že zmluva uzatvorená správkyňou ako prenajímateľom a s odporcom v rade 2/ ako nájomcom je pre počiatočnú právnu nemožnosť plnenia absolútne neplatným právnym úkonom. V priebehu súdneho konania pritom medzi účastníkmi bolo nesporné, že odporca v rade 2/ predmetné nehnuteľnosti patriace navrhovateľovi naďalej užíva. Ak na takéto užívanie na strane odporcu v rade 2/ nie je daný žiadny právny dôvod, je uplatnený nárok navrhovateľa ako vlastníka na vypratanie týchto nehnuteľností voči odporcovi v rade 2/ v celom rozsahu skutkovo a právne dôvodný. Preto súd návrhu navrhovateľa voči odporcovi v rade 2/ vyhovel a uložil mu povinnosť vypratať predmetné nehnuteľnosti, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zo zákona o konkurze nemožno odvodiť neobmedzené právo správcu konkurznej podstaty vstupovať do existujúcich právnych vzťahov týkajúcich sa majetku tretej osoby, ktorý je predmetom súpisu. Správca konkurznej podstaty teda nemá automaticky právo vypovedať napr. existujúcu nájomnú zmluvu týkajúcu sa majetku tretej osoby, ktorý je predmetom súpisu. Z toho dôvodu správca konkurznej podstaty nemá možnosť v rovnakom rozsahu právne uvoľniť majetok tretej osoby pre časovo neskoršiu dispozíciu s rovnakým obsahom, ako ju má samotný vlastník. Právny záver konajúcich súdov o neplatnosti nájomnej zmluvy z 1. júna 2012 pre právnu nemožnosť plnenia je jeden z možných výkladov korešpondujúci relevantnej právnej úprave. Tento právny záver nie je arbitrárny, možno k nemu dospieť výkladom príslušného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch, a preto je ústavne udržateľný (m. m. II. ÚS 124/2011).

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu všeobecných súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015