II. ÚS 141/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 141/2015­20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 85/2014 a jeho uznesením z 22. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 To/85/2014 zo dňa 22. 10. 2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie

Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To/85/2014 zo dňa 22. 10. 2014 sa zrušuje.“ Sťažovateľ žiada aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2014, na ktorom boli prítomní členovia senátu a zapisovateľka. Na neverejné zasadnutie nebol sťažovateľ predvolaný a o jeho termíne nebol upovedomený ani prokurátor. Krajský súd rozhodol bez predchádzajúceho vypočutia sťažovateľa. Podľa zápisnice o neverejnom zasadnutí predseda senátu prečítal podstatný obsah spisu okresného súdu sp. zn. 21 T 118/2011, najmä žiadosť sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného a po porade senátu vyhlásil uznesenie, ktorým podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosti sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného zamietol a súčasne neprijal písomný sľub ďalšieho obžalovaného ( ) a nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2014 rozhodol o odvolaniach prokurátora a šiestich obžalovaných tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) a d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Sťažovateľ podal prostredníctvom obhajcu ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu 25. novembra 2014. Okresný súd o nej rozhodol 10. decembra 2014 na neverejnom zasadnutí po vypočutí sťažovateľa tak, že nahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka a prepustil ho z väzby na slobodu za súčasného uloženia primeraných obmedzení a povinností. Prokurátor podal sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu, sťažovateľ sa vzdal práva podať sťažnosť. Napriek tomu podaním doručeným telefaxom 15. decembra 2014 sťažovateľ podal prostredníctvom obhajcu sťažnosť proti uzneseniu o prepustení z väzby argumentujúc, že rozhodnutie je v jeho neprospech a lepšie by pre neho bolo prepustenie po uplynutí maximálnej lehoty väzby 17. januára 2015. Ďalším samostatným podaním doručeným telefaxom tohto istého dňa sťažovateľ prostredníctvom obhajcu vzal späť svoju žiadosť o prepustenie z väzby. Okresný súd vzal na vedomie späťvzatie žiadosti uznesením zo 17. decembra 2014. Krajský súd rozhodol o sťažnosti prokurátora uznesením z 29. decembra 2014 tak, že zrušil napadnuté

uznesenie

okresného súdu v časti, ktorou boli sťažovateľovi uložené primerané obmedzenia a povinnosti, a sám rozhodol o ich uložení. Príkazom z 29. decembra 2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku... O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch...

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pri interpretácii čl. 5 ods. 4 dohovoru uvádza, že čl. 5 ods. 4 zabezpečuje každému, kto bol zatknutý alebo zadržaný, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd vykonal kontrolu dodržiavania procesných a hmotnoprávnych podmienok nevyhnutných pre zákonnosť zbavenia slobody v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Brogan a ďalší v. Veľká Británia, rozsudok z 29. 11. 1988, bod 65). Hoci konanie uvedené v čl. 5 ods. 4 dohovoru nemusí byť vždy doprevádzané zárukami podobnými tým, ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1 dohovoru pre občianskoprávne a trestné konanie (Megyeri v. Nemecko, rozsudok z 12. 5. 1992, bod 22), je nutné, aby malo súdny charakter a ponúkalo záruky adekvátne druhu príslušného zbavenia slobody. Konanie má byť kontradiktórne a zaručovať „rovnosť zbraní“ medzi stranami, prokurátorom a zadržanou osobou (Toth v. Rakúsko, rozsudok z 12. 12. 1991, bod 84). Ak ide o osobu, ktorej pozbavenie osobnej slobody spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňa k nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby v konaní pred súdom (Assenov a ďalší v. Bulharsko, rozsudok z 28. 10. 1998, bod 162). Možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa vyjadriť“ je jednou zo základných procesných záruk spravodlivého procesu (Sanchez­Reisse v. Švajčiarsko, rozsudok z 21. 10. 1986).

Už druhá veta čl. 5 ods. 1 dohovoru ustanovuje, že k zbaveniu osobnej slobody môže dôjsť jedine postupom ustanoveným zákonom. Pojem „zákonnosť zbavenia osobnej slobody“ judikatúra ESĽP vykladá v prvom rade ako „súlad s domácim (národným)

právom“ (pozri napr. rozsudok zo 6. 11. 2011, Žúbor proti Slovensku, sťažnosť č. 7711/06, bod 47 a 48). Podobne ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou ochrany poskytovanej citovanými ustanoveniami je aj príslušná zákonná úprava upravujúca predpoklady vzatia do väzby, ako aj postup pri rozhodovaní tak o vzatí do väzby, ako aj pri ďalších rozhodnutiach o väzbe (porov. I. ÚS 165/02, I. ÚS 67/03). Zároveň však táto judikatúra zdôrazňuje, že nie každé porušenie vnútroštátneho práva je zároveň aj porušením čl. 5 ods. 1 dohovoru. Naopak, pozornosť ESĽP si zasluhujú len také porušenia, ktoré možno posudzovať ako „hrubú alebo zjavnú nesprávnosť (vadu)“. Tento pojem nie je možné presne definovať, ale v závislosti na okolnostiach môže ísť napríklad o prekročenie právomoci, nevypočutie osoby, ktorej osobná sloboda bola obmedzená, neuvedenie dôvodov obmedzenia osobnej slobody alebo zlomyseľnosť (v zmysle nedostatku dobromyseľnosti) na strane vnútroštátnych orgánov (porov. napr. rozsudok z 31. 5. 2011, Chodorkovskij proti Rusku, sťažnosť č. 5829/04, bod 157).

Ústavný súd, vychádzajúc z konkrétnych okolností tejto veci, posudzoval sťažnosť v rámci záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, keďže právnym základom obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa v čase rozhodovania krajského súdu nebola väzba v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale odsúdenie za trestný čin v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva sa vo svojej judikatúre prikláňa k nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby v konaní pred súdom v prípade, ak ide o obmedzenie osobnej slobody spadajúce pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (napr. Assenov a ďalší v. Bulharsko, rozsudok z 28. 10. 1998, bod 162, Nikolova v. Bulharsko, rozsudok z 25. 3. 1999, bod 58, Trzaska v. Poľsko, rozsudok z 11. 7. 2000, bod 74).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd bol zo súdneho spisu oboznámený s dôvodmi, ktoré podľa sťažovateľa podporovali jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Sťažovateľ neuviedol žiadne také dôvody, ktoré by sa týkali jeho osobnej situácie vo výkone väzby, ktoré by krajskému súdu neboli známe, a neuviedol žiadne nové dôvody ani v nasledujúcej žiadosti o prepustenie z väzby, ani v konaní o tejto žiadosti pred okresným súdom. Súčasne je relevantné, že krajský súd potvrdil existenciu už predtým konštatovaného dôvodu väzby a nedošlo ani k zmene okolností, na ktorých väzobný dôvod spočíval. Krajský súd teda neposudzoval žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť. Hoci sťažovateľ nemal možnosť podať sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského súdu (§ 83 ods. 1 Trestného poriadku), v prípade existencie nových skutočností odôvodňujúcich prepustenie z väzby, mal právo podať ďalšiu žiadosť o prepustene z väzby bez akéhokoľvek časového obmedzenia.

Posúdiac všetky uvedené skutočnosti, s dôrazom na to, že napadnutým rozhodnutím krajský súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa po jeho odsúdení súdom prvého stupňa, a s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že väzba sťažovateľa bola neskôr nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka a sťažovateľ bol z väzby prepustený (teda nie pre pominutie dôvodov väzby), ústavný súd rozhodol, že nevypočutím sťažovateľa v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby pred krajským súdom nebolo zasiahnuté do jeho základného práva na osobnú slobodu v intenzite opodstatňujúcej vyslovenie jeho porušenia v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto časti preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O žiadosti sťažovateľa bolo právoplatne rozhodnuté do jedného mesiaca od jej podania krajskému súdu a do dvoch týždňov bolo právoplatné rozhodnutie doručené sťažovateľovi, konanie tak trvalo celkovo šesť týždňov. Berúc do úvahy, že krajský súd súbežne rozhodoval aj vo veci samej, v ktorej bolo rozhodnutie vyhlásené dva dni po rozhodnutí o väzbe, podľa názoru ústavného súdu zistená doba konania o väzbe nepresiahla ústavne prípustné limity tohto druhu konania. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3. K právu na nahradenie väzby alternatívnym opatrením

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa vôbec nezaoberal možnosťou nahradenia jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tejto súvislosti poukázal na niektoré rozhodnutia ústavného súdu (IV. ÚS 346/08, II. ÚS 67/2013) a súvisiacu judikatúru ESĽP.

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 19. septembra 2014, ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu, vyplýva, že nenavrhol nahradenie väzby žiadnym z prostriedkov nahrádzajúcich väzbu podľa Trestného poriadku (záruka, písomný sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka, peňažná záruka). Sťažovateľ v žiadosti poukazoval na neexistenciu dôvodov väzby: „Konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnosť väzby... stratili vzhľadom na čas... na význame a presvedčivosti a nepostačujú už na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby... Súd sa musí vysporiadať s otázkou, prečo aj po tak dlhom čase, stále dôvody mojej väzby trvajú, prečo sa nezoslabila relevancia skutkového základu z času rozhodovania o mojom vztaí do väzby.“ Argumentácia poukazujúca na možnosť nahradenia väzby niektorým z alternatívnych opatrení podľa Trestného poriadku nie je súčasťou žiadosti sťažovateľa.

V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 67/2013 ústavný súd v nadväznosti na skôr vyslovený právny názor uviedol, že súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený. Inou, hoci súvisiacou, otázkou je to, do akej miery sa úvahy súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie, majú odraziť v odôvodnení uznesenia. Pri jej riešení je potrebné vychádzať z toho, že spôsob a miera zaoberania sa týmito otázkami v uznesení závisí od spôsobu a obsahu procesných návrhov obvineného, jeho obhajcu, resp. ich argumentácie. Podľa názoru ústavného súdu je povinnosťou súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie, keď rozhoduje o vzatí do väzby, jej predĺžení alebo o žiadosti o prepustenie, náležite sa s takouto argumentáciou vyrovnať aspoň v odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný súd uvedený právny názor neskôr vyjadril vo svojich rozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 35/2014 a sp. zn. I. ÚS 314/2014, kde uviedol, že napriek tomu, že pri rozhodovaní o väzbe sú súdy povinné zvážiť všetky možnosti nahradenia väzby prostriedkami, ktoré poskytuje Trestný poriadok, v rámci odôvodnenia rozhodnutia je povinnosťou súdu vysporiadať sa len s rozhodnutím o tých prostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté.

Sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby z 19. septembra 2014 neuplatnil návrh, aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, a ani neuviedol žiadnu argumentáciu týkajúcu sa možnosti nahradenia jeho väzby. Ústavný súd preto s poukazom na už uvedenú judikatúru vyhodnotil námietku sťažovateľa v tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.