II. ÚS 142/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014 v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2014 a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 1. decembra 2014 a z 30. decembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je obvinený z trestného činu vraždy v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a z účastníctva na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 219 ods. 1 a 2 písm. a), i) a j) Trestného zákona.

Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014 podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa (bod I výroku) a súčasne nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka (bod II výroku). Výrok v bode I vyhlásil takto: „Podľa § 76 ods. 3 Tr. por. súd u obvineného , od 14. 05. 2014, predlžuje lehotu trvania väzby o 4 /štyri/ mesiace a 5 /päť/ dní, t. j. do 19. 04. 2014. s tým, že u obvineného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, písm. c/ Tr. por.“

Okresný súd toho istého dňa, t. j. 26. novembra 2014, vydal opravné uznesenie, ktorým podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 180 Trestného poriadku rozhodol o oprave pisárskej chyby a zrejmej nesprávnosti vo výrokovej časti uznesenia o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa tak, že bod I výroku má správne znieť: „Podľa § 76 ods. 3 Tr. por. súd u obvineného , od 14. 05. 2014, predlžuje lehotu trvania väzby o 4 /štyri/ mesiace a 5 /päť/ dní, t. j. do 19. 04. 2015. s tým, že u obvineného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, písm. c/ Tr. por.“

S poukazom na § 76 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľ uvádza: „Sťažovateľovi základná lehota trvania väzby v prípravnom konaní uplynula dňa 14. 12. 2014, pričom k tomuto dátumu nebolo v súlade s ust. § 76 ods. 3 Tr. poriadku právoplatne rozhodnuté sudcom pre prípravné konanie o predĺžení lehoty väzby... V posudzovanom prípade nebol spis, ktorým sa rozhodovalo o opravnom uznesení, ktorým bola lehota väzby predĺžená v zákonom stanovenej lehote predložený II. stupňovému odvolaciemu súdu. Rovnako tak II. stupňový súd konajúci o sťažnosti sťažovateľa nerozhodol v lehote stanovenej ustanovením § 76 ods. 3 Tr. por., t. j. nerozhodol do uplynutia lehoty, ktorá bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Sťažovateľ i v súčasnom období sa nachádza vo výkone väzby, a to aj napriek tomu, že krajský súd o jeho sťažnosti proti opravnému uzneseniu rozhodol až dňa 30. 12. 2014, ktorým dňom sa podľa nášho názoru právoplatne rozhodlo o predĺžení väzby.“

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania (III. ÚS 294/06). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania nezaoberal sťažovateľovou argumentáciou o porušení čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorá nie je premietnutá v petite sťažnosti.

1. K uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014

Uznesenie

okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku je uznesením súdu prvého stupňa, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Zo zápisnice o výsluchu obvineného sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014, v ktorej je uvedené aj napadnuté uznesenie v plnom znení s odôvodnením a poučením tak, ako bolo vyhlásené, vyplýva, že sťažovateľ bol poučený o možnosti podať sťažnosť, proti výroku v bode I len ihneď po vyhlásení uznesenia do zápisnice okresného súdu a proti výroku v bode II do troch dní od oznámenia uznesenia. Sťažovateľ po porade so svojím obhajcom uviedol, že podáva sťažnosť proti obidvom bodom výroku uznesenia. Prítomný prokurátor vyhlásil, že sa vzdáva práva podať sťažnosť vo vzťahu k obidvom bodom výroku.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014 vyplýva, že na základe výslovného prejavu vôle sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 93/2014 z 1. decembra 2014 podľa § 188 ods. 4 Trestného poriadku vzal na vedomie späťvzatie sťažnosti sťažovateľom z 27. novembra 2014.

Vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal jemu dostupný riadny opravný prostriedok proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie, či sťažovateľ nevyčerpal riadny opravný prostriedok z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k čl. 17 ústavy ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03).

V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 83/03 ústavný súd uviedol, že porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu v súvislosti s absenciou ústavne súladného podkladu pre jej ďalšie trvanie. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie, či napadnuté uznesenie okresného súdu v jeho právne záväznej výrokovej časti spĺňa atribúty ústavnosti obmedzenia osobnej slobody väzbou, s dôrazom na časový aspekt jej trvania. Ústava v tejto súvislosti odkazuje na zákon, a preto je referenčným rámcom posúdenia zákonná úprava vzťahujúca sa na podmienky predĺženia lehoty väzby podľa § 76 Trestného poriadku.

S názorom sťažovateľa nemožno súhlasiť, pretože späťvzatím jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty väzby nadobudlo napadnuté uznesenie okresného súdu právoplatnosť [§ 184 ods. 1 písm. b) bod 2 Trestného poriadku]. Oprava vyhotovenia uznesenia postupom podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 180 Trestného poriadku, ako bola vykonaná v tejto veci, nemala vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia okresného súdu o predĺžení lehoty väzby. Uznesenie o predĺžení väzby nenadobudlo právoplatnosť v spojení s opravným uznesením, čo v podstate tvrdí sťažovateľ, opravné uznesenie sa po svojej právoplatnosti stalo súčasťou opravovaného uznesenia. Iný následok nevyplýva z § 174 a v okolnostiach danej veci ani z § 175 v spojení s § 180 Trestného poriadku.

Vzhľadom na význam osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte (IV. ÚS 83/03) a striktné podmienky jej ústavne prípustného dočasného obmedzenia/pozbavenia je nevyhnutné, aby výroková časť rozhodnutia, ktoré je podkladom pre ďalšie trvanie väzby, obsahovala dôvod väzby a čas jej ďalšieho trvania vyjadrené presne a určito, spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu a neumožňuje alternatívne interpretácie.

Lehota predĺženia väzby sťažovateľa bola vo výroku napadnutého uznesenia okresného súdu jednoznačne, zrozumiteľne a presne časovo určená počtom mesiacov a dní, čo zodpovedá zákonnej úprave, a začala plynúť nasledujúci deň po uplynutí posledného dňa základnej lehoty väzby v prípravnom konaní (t. j. od 15. decembra 2014). Tento spôsob označenia predĺženej lehoty nevzbudzuje pochybnosť o tom, že väzba bola predĺžená o čas ustanovený zákonom a v súlade s § 76 ods. 3 Trestného poriadku, t. j. interval predĺženia nepresiahol sedem mesiacov a súčasne prípustnú dĺžku lehoty väzby v prípravnom konaní podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku (v prípade sťažovateľa dvadsaťpäť mesiacov). Inú interpretáciu nepripúšťa ani nesprávne označenie posledného dňa predĺženej lehoty väzby spočívajúce v uvedení dátumu, ktorý uplynul pred vyhlásením napadnutého rozhodnutia a v čase, keď sa sťažovateľ nenachádzal vo väzbe.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, predmetom konania je aj sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 1. decembra 2014.

Sťažovateľ nepriložil k sťažnosti označené uznesenie krajského súdu a v sťažnosti sa k nemu ani nevyjadril. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014, ktorým rozhodol o sťažnosti proti opravnému uzneseniu okresného súdu, vyplýva, že sťažovateľ podal aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty jeho väzby z 26. novembra 2014. Obhajca sťažovateľa vzal sťažnosť späť 27. novembra 2014 a sťažovateľ krajskému súdu 1. decembra 2014 potvrdil, že súhlasí s týmto postupom. Na základe toho krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 93/2014 z 1. decembra 2014 vzal na vedomie späťvzatie sťažnosti.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ označil uznesenie krajského súdu z 1. decembra 2014 nesprávnou spisovou značkou [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde], napadnuté uznesenie k sťažnosti nepriložil (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a najmä sťažnosť vo vzťahu k nemu neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

4. K uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014

V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta svojvoľný a arbitrárny postup krajského súdu. Poukazuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je v súlade so zákonom, pretože neboli splnené podmienky na postup podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku, keďže uznesenie okresného súdu z 26. novembra 2014 bolo vyhlásené tak, ako je uvedené v zápisnici o výsluchu obvineného, čo je v súlade aj s jeho písomným vyhotovením.

Držiac sa doslovného textu citovaného ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku, by sa mohlo zdať, že sťažovateľova námietka je dôvodná a výrok v bode I uznesenia okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa nebolo možné opraviť formou opravného uznesenia, hoci zo znenia celého výroku v bode I uznesenia z 26. novembra 2014 je zjavné, že okresný súd sa dopustil zrejmej nesprávnosti v označení posledného dňa predĺženej lehoty väzby. Táto nesprávnosť pritom nevyplývala z počítacej chyby a nemala vplyv na dĺžku lehoty, o ktorú bola výrokom I uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2014 väzba sťažovateľa predĺžená. Chyba spočívala v nesprávnom označení roku, v ktorom uplynie posledný deň predĺženej lehoty väzby. Nešlo ani o počítaciu chybu týkajúcu sa skutkových zistení, ktorú nie je možné odstrániť opravou vyhotovenia rozsudku (R 22/1977), a teda sťažovateľ sa nemôže vo svojej argumentácii podporne oprieť ani o toto rozhodnutie.

Ústavný súd nepodáva výklad zákonov, v rámci konania o sťažnosti sa zameriava na posúdenie zlučiteľnosti účinkov ich interpretácie a aplikácie s obsahom základných práv a slobôd. Ústavný súd už v súvislosti s posudzovaním interpretácie zákonov, hoci v inom kontexte, vyslovil, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov (I. ÚS 306/2010). Interpretácia zákona však nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu. Svoje závery musí súd zároveň presvedčivo odôvodniť.