II. ÚS 145/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 16/2003 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Levice p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Levice j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Samuela Baránika, Podjavorinskej 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

c) vo veci vykonal tieto úkony: Dňa 29. septembra 2003 sa vo veci konalo posledné pojednávanie, ktoré bolo po vykonaní meritórnych úkonov odročené na 19. februára 2004. Na tomto pojednávaní boli vykonané ďalšie dôkazy. Ďalšie pojednávanie určené na 20. januára 2005 bolo odročené bez meritórneho pojednania na 17. februára 2005 a následne na 16. mája 2005 a 26. augusta 2006. Ďalší termín pojednávania bol určený až na 4. septembra 2006, na ktorom sa opäť konalo meritórne. Ďalšie meritórne pojednávanie sa konalo až 8. novembra 2007 a bolo odročené na 12. mája 2008. Na tomto termíne súd ukončil dokazovanie a pojednávanie odročil na 19. mája 2008 na vyhlásenie rozsudku. Rozsudkom z 19. mája 2008 súd žalobu v celom rozsahu zamietol. d) Na základe odvolania žalobcov Krajský súd v Nitre uznesením z 27. apríla 2009

rozsudok

súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že je potrebné doplniť dokazovanie. e) Po zrušení jeho rozsudku súd vo veci nariadil nové pojednávanie na 5. novembra 2009. Následne zákonný sudca odišiel do dôchodku a vec bola 2. septembra 2010 pridelená . Jej prvým úkonom vo veci bolo pripojenie vyšetrovacieho spisu z Okresného súdu Nové Zámky, ku ktorému došlo 4. mája 2011. Následne sa až 14. novembra 2012 konalo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 6. marca 2013 a neskôr bolo preročené na 20. marca 2013. Tento termín bol zrušený na žiadosť jedného zo žalobcov. Ďalšie pojednávanie sa konalo až 19. júna 2013, následne bolo odročené na neurčito. Nový termín bol určený až na 5. februára 2014, na žiadosť jedného zo žalobcov však bol zrušený a nový bol určený až na 29. apríla 2014. Aj ten však bol zrušený na žiadosť jedného zo žalobcov a nový bol určený na 4. júna 2014. Tento termín bol opäť odročený na 10. septembra 2014, kedy bolo pojednávanie odročené na (zatiaľ) posledný termín 21. januára 2015... f) Sťažovateľ podal predsedovi Okresného súdu Levice sťažnosť na prieťahy, ktorý ju v zastúpení podpredsedníčkou súdu listom z 31. marca 2014 sp. zn. Spr 1513/14 vyhodnotil ako neopodstatnenú, a to z dôvodu, že nezistil subjektívne prieťahy v konaní zákonnej sudkyne.“ Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 20. apríla 2015 (sp. zn. Spr. 566/15, doručenom ústavnému súdu 23. apríla 2015) okrem iného uviedol: „Podľa názoru Okresného súdu Levice napriek skutočnosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich nálezoch zo dňa 22. augusta 2013 č. k. IV. ÚS 152/2013 a zo dňa 10. júna 2014 č. k. III. ÚS 102/2014­36 skonštatoval, že vo veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6 C/16/2003 nejde o právne a skutkovo zložitú vec, možno po faktickej stránke danú vec považovať za skutkovo zložitejšiu poukazujúc pritom najmä na rozsiahlosť dokazovania akú v danej veci navrhovali vykonať účastníci konania, čím čiastočne možno ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania. Hoci vo vyššie uvedených nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo konštatované, že v danom prípade bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, tieto prieťahy boli síce spôsobené súdom, avšak v dôsledku dlhodobého nedostatočného personálneho obsadenia súdu a enormného zaťaženia sudcov, najmä občianskoprávneho úseku, ktorým sú prerozdeľované veci po odchode sudcov (dôchodok, preloženie na iný súd, nástup na materskú dovolenku), neboli však spôsobené v dôsledku subjektívneho konania terajšej zákonnej sudkyne. S poukazom na množstvo pridelených vecí zákonnej sudkyni do senátu i napriek jej dlhodobému úsiliu zrýchliť vybavovanie vecí pojednávaním aj v náhradné pojednávacie dni, nie je možné vytyčovať termíny pojednávania v kratších intervaloch. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v podstatnej miere sa na spôsobených prieťahoch v konaní podieľali aj účastníci konania vrátane sťažovateľa, najmä opakovanými ospravedlneniami na pojednávania, žiadosťami o zmenu termínu pojednávaní alebo sústavným predkladaním množstva listinných dôkazov tesne pred pojednávaním v dôsledku čoho bolo pojednávanie zmarené. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, ktoré mali za následok prieťahy v konaní žiadame, aby Ústavný súd SR vyššie uvedené skutočnosti vzal do úvahy a v prípade priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľom toto nepriznal v plnej požadovanej výške s poukazom na správanie sa samotných sťažovateľov, ktorí prispeli k celkovej doterajšej dĺžke konania. Pojednávanie v predmetnej veci konané dňa 10. apríla 2015 bolo odročené na vyhlásenie rozsudku na deň 27. apríla 2015.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania v procesnom postavení žalovaného. Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľa ako žalovaného v napadnutom konaní v zásade nemalo vplyv na jeho doterajšiu dĺžku. Sťažovateľ sa ospravedlnil, resp. nezúčastnil sa na ďalších pojednávaniach, ktoré okresný súd nariadil na 7. máj 2012 (nezúčastnil sa ani jeho právny zástupca), 6. február 2012 (na tomto pojednávaní právny zástupca sťažovateľa uviedol, že súhlasí, aby okresný súd ďalej konal aj bez prítomnosti sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu), resp. 27. február 2013.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd sa už zaoberal rozhodovaním o zbytočných prieťahoch okresného súdu v napadnutom konaní na základe sťažností žalobcov v napadnutom konaní, vyslovil porušenie ich práv a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal ďalej bez zbytočných prieťahov (nálezy sp. zn. IV. ÚS 152/2013 z 22. augusta 2013 a sp. zn. III. ÚS 102/2014 z 10. júna 2014). Ústavný súd, osvojac si hodnotenie napadnutého konania obsiahnutého v uvedených nálezoch, v konaní o sťažnosti sťažovateľa hodnotil postup okresného súdu len v ďalšom období, t. j. v období od právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 102/2014 z 10. júna 2014.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 10. september 2014, ktoré následne odročil na 11. november 2014.

Pojednávanie nariadené na 11. november 2014 okresný súd 6. novembra 2014 zrušil a odročil ho na neurčito. Ďalšie pojednávanie vo veci okresný súd uskutočnil 10. apríla 2015. Na tomto pojednávaní boli zopakované výsledky doterajšieho dokazovania, okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie na 27. apríl 2015 na vyhlásenie rozsudku.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na stav napadnutého konania pred okresným súdom ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 16/2003 ďalej konal.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 6 C 16/2003 o návrhu navrhovateľa proti sťažovateľovi, ktorý je v konaní žalovaným od 20. januára 2003, viac ako 12 rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu (povaha veci), ako aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľa nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Samuelom Baránikom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vykonané v roku 2015, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 296,44 €. Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, pretože podľa jeho názoru tento úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.