II. ÚS 146/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 146/2016-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri, s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Martin Škubla, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015, ako aj postupom Národnej rady Slovenskej republiky na mimoriadnej schôdzi konanej 15. júna 2015 pri prerokúvaní bodu programu „Postup špeciálneho prokurátora Slovenskej republiky pri vyšetrovaní kauzy Gorila“ a takto

rozhodol:

2. Sťažovateľ otvára argumentáciu popisom najprv opakovanej neúspešnej snahy poslancov o zvolanie Výboru pre obranu a bezpečnosť, po ktorej bola zvolaná mimoriadna schôdza pléna NR SR s programom: „Postup špeciálneho prokurátora SR pri vyšetrovaní kauzy Gorila“. Sťažovateľ sa listom z 12. júna 2015 obrátil na predsedu NR SR. V liste dával do pozornosti, že predmetom rokovania NR SR nemôže byť konkrétny postup (vhodnosť či zákonnosť) procesného orgánu, prípadne orgánu dozoru, prokuratúry v konkrétnej trestnej veci. O liste informoval aj predsedu Výboru pre obranu a bezpečnosť, generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a špeciálneho prokurátora. Dňa 15. júna 2015 sa však konala 52. schôdza NR SR – s jediným bodom programu „Postupu špeciálneho prokurátora Slovenskej republiky pri vyšetrovaní kauzy GORILA“. Návrh skupiny poslancov uviedol poslanec . Ďalej vystúpil špeciálny prokurátor , ktorý vyjadril presvedčenie, že od špeciálneho prokurátora nemôže NR SR žiadať vysvetlenie, prečo sa v konkrétnom trestnom konaní postupovalo určitým spôsobom, a vzápätí opustil rokovaciu miestnosť.

3. Sťažovateľovi z materiálu a z priebehu schôdze vyplynulo, že (i) poslanci iniciujúci mimoriadnu schôdzu majú vážne pochybnosti o vyšetrovaní kauzy Gorila a o postupe špeciálneho prokurátora . Podľa vyjadrení, ktoré odzneli v rámci rokovania NR SR, úmyselne marí vyšetrovanie kauzy Gorila, a to najmä tým, že nechce zbaviť mlčanlivosti bývalého príslušníka SIS . Vytknutie nevykonania tohto konkrétneho procesného úkonu odznelo v rámci mimoriadnej schôdze opakovane. (ii) Na mimoriadnej schôdzi niekoľkokrát zaznelo meno sťažovateľa, ktorý bol okrem iného počas rokovania NR SR označený za „hlavného podozrivého v kauze Gorila“, ktorého je potrebné postaviť pred spravodlivosť, čo rovnakým spôsobom interpretovali aj médiá s celoslovenskou pôsobnosťou.

5. Sťažovateľ skôr než pristúpil k namietaniu porušenia jeho subjektívnych práv, namietal porušenie samotného princípu právneho štátu. Sťažovateľ pripomína, že súčasťou princípu právneho štátu je deľba moci, a cituje klasické judikáty PL. ÚS 29/95 a PL. ÚS 16/95. Podľa sťažovateľa protiústavnosť a nezákonnosť postupu NR SR spočíva práve v narušení rovnováhy moci v rámci trojdelenia štátnej moci, a to navyše bez uplatnenia ústavným právom predpokladanej procedúry. NR SR totiž prostredníctvom konania mimoriadnej schôdze a prijatým uznesením zasiahla do právomocí a činnosti orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), a to bez ohľadu na to, že v závere mimoriadnej schôdze bolo prijaté uznesenie, ktoré formálne priamo neukladalo povinnosť OČTK, ale malo len zdanlivo (formálne) deklaratórny charakter. V skutočnosti (fakticky/materiálne) ale išlo o politický príkaz zákonodarcu adresovaný OČTK. Na mimoriadnej schôdzi v podstate, hoci nie formálne, ale v každom prípade materiálne, prebehol politický trestný proces, v ktorom NR SR označila hlavných podozrivých ( a , označenie konkrétnych osôb ako hlavných podozrivých vyplýva zo samotného návrhu skupiny poslancov), tieto osoby obvinila a uznala ich vinnými z konkrétnej trestnej činnosti, čo zavŕšila rozsudkom  prijatím uznesenia. Na tom, že v skutočnosti NR SR svojím postupom vykonala trestný súd nad sťažovateľom, nič nemení ani skutočnosť, že výsledkom mimoriadnej schôdze bolo prijatie uznesenia v gramaticky „miernejšom“ znení (teda nie v znení pôvodne navrhovanom v návrhu skupiny poslancov). NR SR týmto politickým trestným procesom zavŕšeným prijatím uznesenia dala OČTK jasný odkaz a materiálny príkaz, že OČTK má dospieť k rovnakému záveru a už „len“ formálne potvrdiť výsledok politického trestného procesu vykonaného NR SR na mimoriadnej schôdzi ako nositeľkou suverenity ľudu, a preto najvyšším orgánom v štáte.

9. Ak existuje dôvodné podozrenie, že špeciálny prokurátor nekoná v súlade s jeho zákonnými povinnosťami, mala by byť uplatnená procedúra disciplinárneho konania. Sťažovateľ poukazuje na niektoré ustanovenia zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokurátoroch“), ktoré garantujú nezávislosť prokurátora [§ 25 ods. 1 písm. a), § 26 ods. 1 písm. a) a e)]. Podľa sťažovateľa NR SR do nezávislosti prokurátora zasahovala, čo sa ešte nikdy nestalo.

10. NR SR podľa sťažovateľa postupovala v rozpore so zákonom, keď prekročila svoje právomoci tým, že (i) na rokovanie mimoriadnej schôdze predvolala špeciálneho prokurátora ako dozorujúceho prokurátora s tým, že sa mal vyjadriť k prebiehajúcemu „živému“ vyšetrovaniu a o. i. mal zdôvodniť, prečo neboli vykonané konkrétne procesné úkony (výsluch ). Ďalej (ii) prerokovala navrhovaný bod programu „Postup špeciálneho prokurátora SR pri vyšetrovaní kauzy Gorila“ nie v čisto politickej a spoločenskej rovine, a napokon prijala uznesenie formálne deklaratórneho charakteru, ktorým však materiálne vydala politický pokyn obsahujúci konkrétne závery prebiehajúceho vyšetrovania, ku ktorým majú formálne dospieť aj OČTK, čím vyvinula neprimeraný a neprípustný tlak na OČTK.

Právo na spravodlivý proces, prezumpcia neviny

11. Účelom procesnej nezávislosti zložiek OČTK je, aby trestné stíhanie bolo v maximálnej možnej miere nezávislé a nepodliehalo napr. rôznym politickým tlakom „zhora“. Akonáhle je vyšetrovanie konkrétnej trestnej veci postihnuté takouto vadou, t. j. je ovplyvnené či už politickým, alebo iným tlakom „zvonku“, nemožno takýto proces označiť za nezávislý, a teda ani za spravodlivý. Podľa dokumentu Benátskej komisie o verejnej zodpovednosti prokuratúry zodpovednosť pred parlamentom, pokiaľ ide o konkrétne prípady stíhania alebo nestíhania, by mala byť vylúčená. Podľa názoru sťažovateľa je preto nespochybniteľné, že NR SR zasiahla do procesnej nezávislosti špeciálneho prokurátora ako dozorujúceho prokurátora v konkrétnych trestných konaniach, čím zároveň zasiahla do práva na spravodlivý proces všetkých dotknutých subjektov, okrem iného aj do práva na spravodlivé konanie, ktoré svedčí sťažovateľovi.

13. Uvedené trestné stíhanie bolo predmetom rokovania NR SR na mimoriadnej schôdzi a v súvislosti s ním bol sťažovateľ na pôde NR SR označený za „hlavného podozrivého“ v súvislosti s výčitkou príslušným orgánom, že zatiaľ voči týmto osobám (teda aj voči sťažovateľovi) nevzniesli obvinenie. NR SR sa podľa návrhu skupiny poslancov mala pôvodne uzniesť na tom, že „podozriví“ majú byť postavení pred spravodlivosť  súd (čiže osoby spomínané v návrhu skupiny poslancov vrátane sťažovateľa majú byť obžalované), a to aj napriek tomu, že takýto záver z doterajšieho postupu OČTK v predmetnom trestnom konaní nevzišiel. Z uvedeného vyplýva, že hoci voči sťažovateľovi nebolo ku dňu podania tejto sťažnosti vznesené obvinenie v predmetnej veci (t. j. nemá postavenie procesnej strany v predmetnej trestnej veci), z návrhu skupiny poslancov, ako i z priebehu mimoriadnej schôdze je zrejmé, že poslanci žiadajú vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa a bez poznania obsahu konkrétneho trestného spisu ho jasne považujú za osobu, ktorá by mala byť obžalovaná. Sťažovateľ je presvedčený, že mu v danej trestnej veci patrí právo na spravodlivý proces vedený na to príslušnými orgánmi, medzi ktoré v žiadnom prípade NR SR nepatrí. Toto právo mu je však odopierané práve postupom NR SR.

14. Sťažovateľ pokračuje tým, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (Foti v. Taliansko, sťažnosť č. 7604/76, 7719/76, 7781/77, 7913/77, bod 52; Dewer v. Belgicko sťažnosť č. 6903/75, body 42  46; Casse v. Luxembursko, sťažnosť č. 40327/02, body 74  75; Allenet de Ribemont v. Francúzsko, sťažnosť č. 15175/89, bod 37) má materiálne v podstate postavenie obvineného, a preto má byť rešpektované jeho právo na spravodlivý proces. Dané materiálne poňaté postavenie možno vyvodiť aj z množstva vykonaných procesných úkonov v trestnom konaní vedenom vo veci a z medializácie veci.

16. Ak národná rada svojím postupom zasahuje do procesnej nezávislosti OČTK pri vyšetrovaní trestnej veci, v ktorej je sťažovateľ materiálne obvineným, zasahuje tým aj do sťažovateľovho práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je historicky garanciou pred svojvoľnými zásahmi mocenského suveréna, a to takými zásahmi, ktorým nepredchádza spravodlivý proces podľa vopred určených pravidiel pred kompetentným orgánom. O trestných obvineniach sa preto nehlasuje v NR SR, ale rozhoduje o nich príslušný súd, rovnako ako sa o „postavení obvineného pred súd“ nerozhoduje v NR SR, ale sú na to oprávnené OČTK na základe dostatočného zistenia skutkového stavu. Sťažovateľ ďalej nemá dôveru v nezávislý postup OČTK v dotknutom trestnom konaní, v ktorom je podľa NR SR „hlavným podozrivým“, a to najmä z dôvodu chýbajúcej garancie nezávislého postupu OČTK po intervencii NR SR tak, ako už bolo uvedené v tejto sťažnosti. Ak na mimoriadnej schôdzi odzneli výroky spochybňujúce postup špeciálneho prokurátora ako dozorujúceho prokurátora pri vyšetrovaní „kauzy Gorila“ a tento musel „obhajovať“ svoje kroky a postup v predmetnej trestnej veci, sťažovateľ má tieto dôvodné a vážne pochybnosti o ďalšom postupe OČTK v predmetnej veci celkom oprávnene. Trestné stíhanie musí byť v maximálnej možnej miere nezávislé a nemôže podliehať rôznym politickým či iným tlakom. Takýto záver napokon potvrdzuje podľa sťažovateľa aj ESĽP vo svojom rozhodnutí Guja v. Moldavsko (sťažnosť č. 14277/04, rozsudok z 12. 2. 2008, bod 85  86), kde vyjadruje požiadavku nezávislosti súdu, ako i „vyšetrovacieho orgánu“ (OČTK) od akéhokoľvek politického nátlaku.

18. Sťažovateľ napokon namieta porušenie práva na súkromie, konkrétne všetkých zložiek obsiahnutých v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy. Z nelegálnosti postupu NR SR odvodzuje neústavnosť zásahov, výrokov diskutujúcich do jeho súkromia. Vzhľadom na to, že už samotný postup NR SR (konanie mimoriadnej schôdze) bol nezákonný a protiústavný, aj výroky, dotýkajúce sa práve osoby sťažovateľa s hanlivým charakterom nemožno považovať za výroky v súlade s právom sťažovateľa na osobnú česť a dobrú povesť (ochranu mena). Mimoriadna schôdza NR SR a materiál  Návrh skupiny poslancov, obsahujúci výroky spôsobilé poškodiť dobrú povesť a osobnú česť sťažovateľa, boli a sú verejne prístupné na webovej stráne NR SR, rovnako aj rokovanie NR SR na mimoriadnej schôdzi bolo prístupné verejnosti. Šírenie výrokov o sťažovateľovi s hanlivým obsahom tak bolo o to intenzívnejšie, keďže bolo a je dostupné širokej verejnosti. Sťažovateľ poukazuje najmä na výroky, ktorými bol na mimoriadnej schôdzi označený za „hlavného podozrivého“, ktorého je potrebné postaviť pred spravodlivosť a potrestať. Z kontextu celého prepisu mimoriadnej schôdze tak možno nadobudnúť dojem, akoby nebolo pochybností o tom, že sťažovateľ je páchateľom (z trestnoprávneho hľadiska).

19. Postup NR SR bol nezákonný a protiústavný, t. j. nemal základ v zákonnej právnej úprave a v žiadnom prípade ho nemožno označiť ani za nevyhnutné a primerané opatrenie na dosiahnutie cieľa. Ak cieľom, ktorý sledovala NR SR svojím postupom, má byť „riadne vyšetrenie kauzy Gorila“, jediným legitímnym spôsobom, ako tento cieľ dosiahnuť, je ponechať príslušné OČTK, aby ako kompetentné orgány konali tak, aby bolo dosiahnuté spoľahlivé vyšetrenie predmetnej trestnej veci bez „vonkajších vplyvov“.

24. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

25. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy a čl. 40 ods. 1 listiny len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

V zmysle čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

III.

27. Podstatou sťažnosti je sloboda prejavu v jej inštitucionalizovanom poňatí. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že národná rada ako orgán verejnej moci tým, že prijala uznesenie o spoločenskej téme, ktorej bol sťažovateľ súčasťou, a diskusiou o tejto téme mala zasiahnuť do jeho osobnosti, súkromia a do jeho pozícií v trestnom procese. Vec sa týka v najširšom zmysle slobody prejavu, aj keď nie v podobe ochrany slobody prejavu individuálne určenej osoby, ale ako objektívnej ústavnej hodnoty (PL. ÚS 12/01).

30. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nie je v predmetnej veci obeťou zásahu NR SR, pretože bol len zmienený v diskusii v telese, ktorého podstatou je diskusia o základných spoločenských otázkach (porov. bod 6), bol len zmienený v spoločenskej téme, kde možno neutrálne uviesť, že mal pozíciu public figure, prípadne v značne širokom kontexte public figure by own conduct. Daná situácia je stále vzdialená od bodu, kde by sa mohlo začať uvažovať, že vzniká mocenský tlak na sťažovateľa, na základe ktorého by sa mohol cítiť ohrozený ako nositeľ základných práv. Sťažnosť skôr odráža jeho emočné znepokojenie, ktoré je nateraz príliš vzdialené vecnej právnej hájiteľnosti. Ústavnému súdu je známa judikatúra ESĽP k verejným vyhláseniam úradných osôb k prebiehajúcemu trestnému stíhaniu (porov. Herceg, J. Média a trestní řízení. Praha: Leges, 2013, s. 160 a nasl.). Predmetné autority však mali vždy bezprostrednejšiu úlohu vo veci než diskutujúci poslanci v parlamente a na druhej strane sťažovatelia mali vyhranenejšiu pozíciu v preskúmavaných trestných konaniach.

31. Inými slovami (II. ÚS 153/2013), ústavný súd konštatuje, že do právnej pozície sťažovateľa nebolo zasiahnuté spôsobom, ktorý by bol dostatočne individuálny a razantný práve voči nemu. Sťažovateľ v dôsledku prijatia namietaného uznesenia nebol bezprostredne nútený zmeniť svoje konanie, alebo dokonca čeliť stíhaniu (porov. Sejdić and Finci v. Bosnia and Herzegovina, sťažnosť č. 27996/06 34836/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 22. 12. 2009, bod 30). Inak povedané, uznesenie a diskusia neznamenali pre sťažovateľa bezprostredný a priamy zásah do jeho právnej pozície tak, aby bolo možné uvažovať, že je obeťou zásahu do subjektívnych práv.

36. Z pohľadu princípu demokracie, ktorý má ústavné ukotvenie v preambule a v čl. 1 ústavy (Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát), v čl. 31 ústavy, v čl. 78 ods. 2 ústavy (Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky.; na tomto mieste je nutné uviesť, že na základe novely ústavy č. 140/2004 Z. z. nemožno poslanca brať za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť) a čl. 86 písm. h) ústavy (Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.), je veľmi oslabená aj pozícia národnej rady ako odporcu v predmetnej veci (porov. Drgonec, J. Indemnita poslancov národnej rady: Pokusy o zmenu ústavy a absentujúce kritériá pre uplatnenie platnej úpravy. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 8‐9, s. 1198 – 1222.). Funkciou parlamentnej imunity je v prvom rade ochrana parlamentu ako celku, nie jeho členov (porov. uznesenia Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 3018/14 a Pl. ÚS 17/14).

39. Vychádzajúc zo vzájomných vzťahov medzi národnou radou a špeciálnym prokurátorom vymedzených príslušnými ustanoveniami zákona o prokurátoroch a zákona o prokuratúre, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za a priori protiústavné zvolanie mimoriadnej schôdze národnej rady, ktorej predmetom by mali byť informácie o postupe špeciálneho prokurátora v konkrétnej kauze, a to zvlášť vtedy, ak podľa väčšinového názoru národnej rady je zverejnenie niektorých (zákonom dovolených) informácií o postupe špeciálneho prokurátora vo verejnom záujme. Rovnako aj vzhľadom na už uvedené nemožno mať ústavné výhrady ani k samotnému rokovaniu národnej rady, zvlášť ak sú v jeho priebehu rešpektované pravidlá ustanovené v zákone o rokovacom poriadku. Za protiústavný by mohol byť tento postup národnej rady označený len v tom prípade, ak by vyústil do uznesenia, ktoré by neprípustným spôsobom zasahovalo do výhradnej právomoci špeciálneho prokurátora, príp. iných orgánov činných v trestnom konaní.

40. V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc z právomoci, pôsobnosti a základných foriem činnosti národnej rady ustanovenej predovšetkým ústavou a zákonom o rokovacom poriadku, ale aj niektorými osobitným zákonmi, považuje ústavný súd za žiaduce ešte poukázať na skutočnosť, že uznesenia (rozhodnutia), ktoré národná rada, resp. jej orgány prijímajú po prerokovaní jednotlivých bodov programu, možno rozdeliť do dvoch veľkých skupín: - uznesenia, ktoré vyvolávajú konštitutívne (resp. konštituujúce) právne účinky (napr. schválenie zákona, zvolenie kandidátov na verejné funkcie, vyslovenie nedôvery vláde a pod.), - uznesenia, ktoré majú predovšetkým deklaratórne, resp. politické účinky (národná rada v nich deklaruje svoj postoj k určitej otázke verejného záujmu, napr. vyhlásenie, v ktorom národná rada vyjadrí znepokojenie nad určitou situáciou doma, resp. v zahraničí a pod.).

43. Treba uviesť, že parlamentarizmus anglickej-westminsterskej tradície pozná doktrínu Sub Judice Convention, ktorá znamená sebaobmedzenie parlamentu vo vzťahu k prebiehajúcim trestným konaniam (porov. napr. Steele, G. The Sub Judice Convention: What to Do When a Matter is 'Before the Courts' In: winter 2007/Canadian Parliamentary Review, s. 5 a nasl.). Ide o vyváženie medzi slobodou prejavu v parlamente a právom na férový proces obžalovaných. Nie je na tomto mieste relevantné, že daná doktrína je len konštitucionalistickou inšpiráciou, ale v kontraste s ňou možno konštatovať, že sťažovateľ nie je obvinený, a aj z materiálneho hľadiska je jeho postavenie príliš nevyhranené, a ak by sa stal obvineným, tak má všetky záruky trestného konania v právnom štáte, ktorý je súčasťou Európskej únie a Rady Európy.

44. Zvláštnosťou predmetnej veci je skutočnosť, že ústavný súd s rešpektom k orgánu verejnej moci chráni slobodu prejavu občianskej spoločnosti.

45. Ústavný súd teda sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú, pretože podľa názoru ústavného súdu neexistuje (priama) väzba medzi sťažovateľom a ujmou, ktorá mala byť utrpená porušením ním identifikovaných práv práve národnou radou, hoci zo sťažnosti možno tušiť, že diskusia a uznesenie parlamentu vzbudila v ňom isté obavy. Sťažovateľ teda nie je obeťou porušenia ústavy národnou radou (porovnaj doktrínu ústavného súdu k zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti a k ne/oprávnenosti osoby a doktrínu ESĽP k podmienke prípustnosti „victim of violation“). Ak by bol sťažovateľ obvinený, tak má všetky záruky trestného konania, pričom sa môže brániť aj na ústavnom súde.