II. ÚS 147/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Vladimírou Dankovou, Kolárska 4, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 153 z 26. februára 2003 (ďalej len „uznesenie vlády“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 9. marca 2005 domáhal proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“) určenia, že jeho odvolanie z funkcie viceguvernéra Exportno­importnej banky Slovenskej republiky (ďalej len „Eximbanka“) a z funkcie člena rady Eximbanky je neplatné.

Okresný súd po tom, ako vec prerokoval, rozsudkom sp. zn. 19 C 72/05 z 21. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vo veci samej rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa na podklade dôvodov v ňom uvedených domáhal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie. O odvolaní podanom sťažovateľom proti rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Co 202/2010 z 8. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ nepodal odvolanie a rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 27. apríla 2013. O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením č. k. 19 C 72/2005­ 280 zo 6. júna 2013 (právoplatným 15. apríla 2014).

Po vydaní rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť (2. júla 2013), ktorú v súvislosti s namietaným porušením označeného práva podľa čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy odôvodňuje takto: „Moje odvolanie z funkcie viceguvernéra Eximbanky nebolo v súlade s § 7 ods. 11 zák. č. 80/1997 Z. z. o Eximbanke, podľa ktorého vláda môže odvolať z funkcie člena Rady banky na návrh ministra podľa ods. 3 aj z iných dôvodov, ako sú uvedené v odseku 9, čo znamená, že dôvod na odvolanie môže byť aj iný ako dôvody taxatívne v zákone vymedzené, ale aj tento tzv. iný dôvod musí byť v príslušnom rozhodnutí vlády špecifikovaný. Nemožno viceguvernéra odvolať bez uvedenia konkrétneho dôvodu. Vláda

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že z citovaného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie ním označeného základného práva uznesením vlády, spočíva v námietke jeho nedostatočného odôvodnenia. Ústavný súd v súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľa považuje za podstatné uviesť, že sťažovateľ túto argumentáciu už nastolil v sťažnosti, ktorou sa okrem iného domáhal aj vyslovenia porušenia označeného základného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy v konaní vedenom krajským súdom sp. zn. 4 Co 202/2010, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti svojho odvolania z funkcie viceguvernéra Eximbanky a člena rady Eximbanky uznesením vlády, zamietnutá.

Ústavný súd v predmetnom náleze vyslovil právny názor, podľa ktorého odvolaním z funkcie nedochádza ku skončeniu pracovného pomeru, pretože skončenie pracovného pomeru je v príčinnej súvislosti s inou právnou skutočnosťou (v danom prípade výpoveďou so skončením pracovného pomeru sťažovateľa 31. mája 2003). Na základe uvedenej argumentácie ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným protiprávnym odvolaním sťažovateľa z funkcie člena Eximbanky a označeným základným právom potrebný vzťah príčinnej súvislosti neexistuje. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93). Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych záverov vyslovených ústavným súdom v náleze sp. zn. II. ÚS 117/2011 odchýliť.