II. ÚS 15/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 15/2015­8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Borisom Bednárom, Štefánikova 873/9, Poprad, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod ČVS: ORP­380/SE­PO­2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Odôvodnenie:

Vo veci vedenej pod ČVS: ORP­380/SE­PO­2014, ktorej sa týka táto sťažnosť, bola sťažovateľka vypočutá dožiadaným policajtom 25. apríla 2014 ako svedok − poškodený. Vzhľadom na to, že jej nebolo oznámené, v akej veci bolo začaté trestné stíhanie, sťažovateľka „vo výpovedi sa nevedela bližšie vyjadriť ku skutočnostiam skutku, pretože na prokuratúru podala viacero trestných oznámení a nebola v žiadnom z nich upovedomená o začatí trestného stíhania. Sťažovateľka do zápisnice o výsluchu udelila plnú moc splnomocnencovi poškodeného.“. Sťažovateľka podala proti tomuto postupu sťažnosť, ktorú vybavila Okresná prokuratúra Prešov prípisom z 27. mája 2014, v ktorom sa podľa sťažovateľky „meritom sťažnosti... nezaoberala“. V nadväznosti na jej vybavenie sťažovateľka požiadala Krajskú prokuratúru v Prešove o preskúmanie postupu prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov. Sťažovateľka uvádza, že „nebola dodnes upovedomená o spôsobe vybavenia sťažnosti v trestnom konaní“. Sťažovateľka podávala aj ďalšie návrhy a žiadosti týkajúce sa prebiehajúceho trestného konania, o vybavení ktorých nebola upovedomená. Ostatný raz Okresná prokuratúra Prešov vybavila sťažnosť sťažovateľky na postup policajta v súvislosti s jej predvolaním na výsluch svedka v napadnutom konaní, v ktorej namietala najmä to, že mala byť predvolaná ako svedok – poškodený. Okresná prokuratúra Prešov ju o preskúmaní sťažnosti upovedomila prípisom z 25. augusta 2014, v ktorom jej oznámila, že v predmetnej veci vystupuje ako oznamovateľka, pretože „poškodeným je verejný záujem na riadnom a zákonnom chode štátneho aparátu a na dôvere v pravosť a pravdivosť verejných listín“. Sťažovateľka požiadala podnetom podaným 9. septembra 2014 o preskúmanie vybavenia jej sťažnosti generálnu prokuratúru, v ktorom namietala „nezákonnosť postupu prokuratúry v celom predmetnom konaní najmä účelovosť kvalifikácie skutku a vecnú a miestnu nepríslušnosť konania Okresnej prokuratúry v Prešove“.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, musí obsahovať všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd mohol konať a rozhodnúť. Taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04). Sťažovateľkou zvolený advokát bol navyše poučený o náležitostiach sťažnosti, aj upozornený na jej nedostatky v obdobnej veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. Rvp 11262/2014, ktorá bola vybavená odložením podľa § 23a zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažnosť sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky sťažnosti podľa § 20 a § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd dodáva, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva alebo slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd. Ústavný súd ešte dodáva, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).