II. ÚS 15/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 59/2003.

Zo sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 59/2003, ktorého predmetom je návrh na vydanie platobného rozkazu, ktoré začalo 18. júna 2003, pričom ani do dnešného dňa, t. j. ani po viac ako 12 rokoch, nebolo právoplatne skončené. V predmetnej veci sa sťažovateľ už raz obrátil na ústavný súd z dôvodu prieťahov v konaní okresného súdu, a to v roku 2008, keď ústavný súd svojím nálezom sp. zn. IV. ÚS 182/08 zo 16. decembra 2008 (ďalej len „nález“) vyslovil, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené bolo, a okresnému súd prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 59/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ touto sťažnosťou namietal postup okresného súdu, ktorý nasledoval po právoplatnosti predmetného nálezu, tvrdiac, že týmto jeho postupom naďalej dochádza k porušovaniu jeho práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodňoval to tým, že okresný súd aj napriek už uvedenému nálezu naďalej vo veci koná so zbytočnými prieťahmi. V sťažnosti popísal úkony, ktoré okresný súd od právoplatnosti nálezu ústavného súdu vo veci vykonal, pričom uviedol, že pojednávania, ktoré odvtedy okresný súd vykonal, boli iba formálne a neviedli k efektívnemu dosiahnutiu účelu súdneho konania. Posledný

rozsudok

okresného súdu z 9. októbra 2013 bol rozhodnutím odvolacieho súdu zrušený 11. júna 2015 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví...

Podľa § 107 ods. 1 OSP ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.

Zastavenie konania bude spravidla opodstatnené vždy, keď strata spôsobilosti byť účastníkom je spôsobená jeho smrťou, a konanie sa v dôsledku toho stane bezpredmetným.

Z povahy ochrany práv podľa čl. 127 ústavy vyplýva, že ide o práva osobnej povahy. Ústavný súd v tejto súvislosti už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že z charakteru konania o sťažnosti pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, predmetom ktorého je ochrana základných práv a slobôd, ktorých povaha je výsostne osobnej povahy, vyplýva, že ich ochrana je zásadne neprevoditeľná na iné osoby. V prípade konania o sťažnosti ide preto o také konanie, ktorého povaha po smrti sťažovateľa spravidla nedovoľuje, aby sa v ňom pokračovalo (m. m. IV. ÚS 185/2011).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd preto konanie o sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jeho úmrtia zastavil podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 107 ods. 1 OSP.