II. ÚS 153/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 153/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Kubovičovou, Advokátska kancelária, Tatranská 300/8, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 569/2013 z 28. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd, rozhodujúc o odvolaní odporcu proti prvostupňovému rozhodnutiu o trovách konania, zmenil napadnutým uznesením rozsudok súdu prvého stupňa v časti o trovách tak, že sťažovateľke (ako navrhovateľke v konaní pred všeobecnými súdmi) nepriznal náhradu trov konania za použitia ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Povinnosť nahradiť trovy konania sa spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 142 O.s.p.). Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. V zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významným z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa v zmysle vyššie uvedených zásad a zákonných ustanovení nepostupoval správne, keď navrhovateľke priznal náhradu trov konania vo výške 72 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku a 858,14 eur z titulu trov právneho zastúpenia. V danej veci je nepochybné, že navrhovateľka mala v konaní plný úspech, keď súd prvého stupňa jej návrhu o zrušenie povinnosti prispievať na výživu odporcu v celom rozsahu vyhovel, v dôsledku čoho by

Odporca žije v spoločnej domácnosti s plnoletým synom , ktorý navštevuje vysokú školu, synovi hradí podľa možností životné náklady. Príjem odporcu v roku 2012 predstavoval vyplatenie príspevku z garančného fondu z PB Machinery vo výške 2.307 eur, vrátenia preplatku z preddavku na daň vo výške 442 eur, 18 eur mu vyplatil bývalý zamestnávateľ Koval . Z výsluchu odporcu vyplýva, že žije z úspor a z poskytovaného príspevku na výživu rozvedeného manžela zo strany navrhovateľky. V konaní bolo taktiež preukázané, že odporca má nepriaznivý zdravotný stav, trpí na chronické ochorenia s trvalým nepriaznivým vplyvom. Za tejto situácie podľa názoru odvolacieho súdu osobné a majetkové pomery odporcu sú takými výnimočnými okolnosťami, ktoré opodstatňujú uplatnenie moderačného práva súdu podľa § 150 ods. 1 O.s.p., a teda odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľke v celom

3. Podľa sťažovateľky došlo zo strany krajského súdu k nesprávnej aplikácii predmetného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, pričom krajský súd uznal za dôvody hodné osobitného najmä zdravotný stav odporcu, avšak v tejto súvislosti sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že zdravotný stav sťažovateľky je dlhodobo nepriaznivejší a vážnejší ako zdravotný stav odporcu, ktorého zdravotné problémy pramenia podľa sťažovateľky z nadmernej konzumácie alkoholu, avšak sťažovateľka  na rozdiel od svojho bývalého manžela (odporcu)  napriek tomu pracuje v rámci svojich zdravotných možností. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že na druhej strane odporca nepožiadal o uznanie invalidity, z čoho je nesporne jasné, že od začiatku postupuje voči sťažovateľke účelovo a pozastavenie jeho živnostenského oprávnenia je taktiež výsledkom jeho špekulácií, pretože ak má odporca skutočne také závažné zdravotné problémy, tak by si mal podľa mienky sťažovateľky živnostenské oprávnenie zrušiť úplne a nielen si podnikateľskú činnosť pozastaviť. V opačnom prípade mal podľa názoru sťažovateľky odporca možnosť obnoviť si toto živnostenské oprávnenie a začať pracovať ako živnostník alebo vykonávať inú prácu.

3.1 Sťažovateľka sa domnieva, že v uvedenom prípade došlo k jej diskriminácii, pretože ona ako občianka, ktorá má nepriaznivý zdravotný stav, ale napriek tomu riadne pracuje a bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou, sa de facto v dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu ocitla v nevýhodnejšom postavení oproti občanovi (odporcovi), ktorý zámerne nepracuje. Sťažovateľka vníma napadnuté uznesenie krajského súdu doslova ako trest za to, že ona ako čiastočná invalidná dôchodkyňa riadne chodí do práce a pracuje.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález: „Krajský súd v Trenčíne uznesením vo veci 4Co/569/2013 zo dňa 28.08.2014 porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie

Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 4Co/569/2013 zo dňa 28.08.2014, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

7.3 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne záležitosťou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).