II. ÚS 156/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 156/2015­45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , , , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Treščákom, ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 42/2014 a jeho uznesením zo 6. novembra 2014, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 142/97 z 10. marca 1998 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 starého Trestného zákona a z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) starého

Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 starého Trestného zákona, za čo mu bol uložený podľa § 234 ods. 2 starého Trestného zákona v spojení s § 35 ods. 1 starého Trestného zákona a za použitia § 42 ods. 1 a § 36 starého Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 4 mesiacov.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006 z 3. apríla 2006 na základe návrhu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 518 ods. 1 a 3 Trestného poriadku s prihliadnutím na § 515 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku bol uznaný na území Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Mestského súdu v Brne sp. zn. 1 T 38/2002 z 21. mája 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Brne sp. zn. 3 To 324/2002 zo 4. septembra 2002 v časti týkajúcej sa trestu odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi uložený v trvaní 12 rokov za dva trestné činy lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona Českej republiky.

Sťažovateľ podal okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal povolenia obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 3 T 6/97, ktorá bola právoplatne skončená rozsudkom z 13. februára 1997, a trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 142/97, ktorá bola právoplatne skončená rozsudkom z 10. marca 1998. Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Nt 15/14 z 3. septembra 2014 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že pri rozhodovaní o uznaní cudzieho rozhodnutia v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. Ntc 4/06 krajský súd nepostrehol, že v minulosti bol odsúdený na trest odňatia slobody v celkovej dĺžke 15 rokov so započítaním dvoch rokov väzby. V trestných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 T 6/97 a sp. zn. 5 T 142/97 bola podľa sťažovateľa použitá asperačná zásada, a preto podľa jeho názoru existuje dôvod na povolenie obnovy konania. Za skutočnosť súdu skôr neznámu pri ukladaní trestu v trestných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 T 6/97 a sp. zn. 5 T 142/97 sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006 o uznaní trestu uloženého mu súdmi v Českej republike v trvaní 12 rokov, ako aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým bol vyslovený nesúlad tzv. „asperačnej zásady“ (§ 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou) s čl. 1 ods. 1 ústavy. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tos 42/2014 zo 6. novembra 2014 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Novou skutočnosťou podľa odsúdeného je rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. Ntc 4/06.

Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06 však nesúvisí so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi vo veciach Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T 6/97 a 5 T 142/97. Ani nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 106/2011 z 28. 11. 2012 týkajúci sa ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. a analogicky § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení zák. č. 171/2003 Z. z. sa nevzťahuje na odsúdeného vo veciach Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T 6/97 a 5 T 142/97.“

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ktorú odôvodnil tým, že nemá finančné prostriedky na to, „aby som si ho mohol dovoliť“.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje. Označeným uznesením najvyššieho súdu bolo na základe sťažnosti odsúdeného zrušené

uznesenie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Ntok 1/2014 z 13. mája 2014, ktorým bol zamietnutý návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania. Po oboznámení sa s obsahom označeného uznesenia najvyššieho súdu z 26. augusta 2014 a jeho konfrontácii so sťažovateľom uvádzanými skutočnosťami ústavný súd dospel k záveru, že z vecného hľadiska existujú dôvody na meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd preto uznesením sp. zn. II. ÚS 156/2015 z 10. marca 2015 vyhovel žiadosti sťažovateľa a za právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti mu ustanovil advokáta JUDr. Michala Treščáka ml., Slovenskej jednoty 8, Košice.

Ústavným súdom ustanovený právny zástupca sa v podaní z 13. apríla 2015 stotožnil s argumentáciou sťažovateľa a spresnil petit sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho uznesením sp. zn. 1 Nt/15/14 zo dňa 03. 09. 2014 a postupom

Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. 5 Tos/42/2014 a zo dňa 06. 11. 2014 bolo porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1 Nt/15/14 zo dňa 03. 09. 2014 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Tos/42/2014 a zo dňa 06. 11. 2014 a vracia vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.800,­ € (tritisícosemsto euro) ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach uhradiť do 2 (dvoch) mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 355,73 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV 640/20105 z 29. mája 2015 uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T/6/1997 zo dňa 13. 02. 1997 uznaný vinným spolupáchateľstvom trestného činu lúpeže podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 234 ods. 1 Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov účinného, do 31. 12. 2005. Bol mu uložený podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov účinného do 31. 12. 20015 trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do III. NVS. Následne bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 T/142/1997 zo dňa 10. 03. 1998 sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 3 Tr. zák. a z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 31. 12. 2005 a bol mu uložený podľa § 234 ods. 2 cit. Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 36 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 4 mesiace so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do III. NVS. Trestný zákon č. 140/61 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu viacčinného súbehu trestných činov použitie asperačnej zásady nezakotvil. Prvky asperačnej zásady boli použité len pri trestaní obzvlášť nebezpečnej recidívy. K zmene v uplatnení asperačnej zásady došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný Trestný zákon č. 140/61 Zb. a zakotvená asperačná zásada v ust. § 35 ods. 2 Tr. zák. Podľa vyššie uvedeného zákona sa prvý raz súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, ale aj určenie ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu. Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z. z. bol v podstate po spresnení prevzatý aj v Trestnom zákone č. 300/2005 Z. z.

účinného do 31. 12. 2005, ktoré bolo aplikované v prípade odsúdenia sťažovateľa tak v rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T/6/97 zo dňa 13. 02. 1997, ako aj v rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 10. 03. 1998 sp. zn. 5 T/142/97 a ktoré sa vzťahovalo na ukladanie trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Tos 42/2014 zo dňa 06. 11. 2014 nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľom v ním podanej sťažnosti, a preto jeho sťažnosť považujeme za nedôvodnú.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v časti sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V súvislosti s preskúmavaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Ústavný súd zároveň ale tiež pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v trestnom konaní (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa Trestný poriadok.

Napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania. Krajský súd založil napadnuté uznesenie na stručnom odôvodnení, v zmysle ktorého sťažovateľom označené nové skutočnosti (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06 a nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012) sa na vec sťažovateľa nevzťahujú, a preto nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania. Stručnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sama osebe v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci (aj vzhľadom na odôvodenie napadnutého uznesenia okresného súdu) nezakladá dôvod na vyhovenie sťažnosti, a preto ústavný súd preskúmal sťažovateľom namietané právne závery krajského súdu z hľadiska námietok uplatnených v jeho sťažnosti, t. j. z vecného hľadiska.

Z kľúčovej námietky sťažovateľa vyplýva úloha ústavného súdu posúdiť, či možno použitím extenzívnej interpretácie rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, vyvodiť aj vo vzťahu § 42 ods. 1 druhej vety starého Trestného zákona v znení účinnom do 13. februára 1997 (rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 6/97 z 13. februára 1997), resp. v znení účinnom do 10. marca 1998 [rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 T 142/97 z 10. marca 1998 (ďalej aj „starý Trestný zákon účinný v čase odsúdenia sťažovateľa“)]. Z povahy veci vyplýva, že v prípade kladnej odpovede na nastolené otázky mala byť okresným súdom, resp. krajským súdom, obnova konania v trestnej veci sťažovateľa povolená.

Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155, nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, brania rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188, vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3 alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2, 3 alebo 4, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208, všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296, založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313 alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4, prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368, genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 alebo neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) a b); inak mu uloží trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.

Podľa § 62 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa obzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestný čin vlastizrady (§ 91), rozvracania republiky (§ 92), teroru (§ 93 a 93a), terorizmu (§ 94), záškodníctva (§ 95 a 96), sabotáže (§ 97), vyzvedačstva (§ 105), vojnovej zrady (§ 114), falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 2, 3 a 4, skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5, neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 4, nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 2, 4, 5 a § 171b ods. 2 a 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 2, 3, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla podľa § 180a, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 180c ods. 2, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a, nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 4, 5 a 6, nedovolenej výroby a držby jadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok podľa § 187a ods. 3, týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 2 až 5, vraždy (§ 219), lúpeže podľa § 234 ods. 2, 3, brania rukojemníka podľa § 234a ods. 3, vydierania podľa § 235 ods. 3, hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 2, 3, 4 a 5 a § 235b ods. 4 a 5, znásilnenia podľa § 241 ods. 2 a 3, sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 2 a 3, sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 2, 3 a 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 3, 4 a 5, krádeže podľa § 247 ods. 6, sprenevery podľa § 248 ods. 5, podvodu podľa § 250 ods. 5, úverového podvodu podľa § 250a ods. 5, subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 5, poisťovacieho podvodu podľa § 250c ods. 5, podvodného úpadku podľa § 250e ods. 6, zavineného úpadku podľa § 250f ods. 6, legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3, 4 a 5 a § 252a, genocídia (§ 259), zločinu proti ľudskosti (§ 259b) alebo perzekúcie obyvateľstva podľa § 263a ods. 3, trestný čin proti mieru podľa § 1 zákona č. 165/1950 Zb. na ochranu mieru, ako aj obzvlášť nebezpečný recidivista alebo osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody (§ 29 ods. 2) môžu byť podmienečne prepustení až po výkone dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody.

V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014, na ktoré sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti (a na ktoré poukazoval už aj v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu adresovanej krajskému súdu), sa uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného S. P. je dôvodná.

zdôrazniť nasledovné: Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu súbehu trestných činov použitie asperačnej zásady nezakotvil. Iba pokiaľ ide o stanovenie hornej hranice úhrnného trestu upravil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Prvky asperačnej zásady boli použité len pri trestaní obzvlášť nebezpečnej recidívy. K zmene v uplatňovaní asperačnej zásady došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný Trestný zákon č. 140/1961 Zb.

slobody. Prvý raz sa tak súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, ale aj určenie (obmedzenie) ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu. Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z. z. bol následne prevzatý aj do Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., ktorý len v súvislosti so zavedením bipartície trestných činov v § 41 ods. 2 Tr. zák. spresnil, že z dvoch alebo viacerých zbiehajúcich sa úmyselných trestných činov aspoň jeden musí byť zločinom.

ustanovenie Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásil za nesúladné s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V takom prípade sa potom aj na ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. musí vzťahovať časť citovaného nálezu o nerešpektovaní požiadavky primeranosti pri trestaní spomenutého viacčinného súbehu úmyselných trestných činov a aj podstatný dôvod vyslovenia nesúladu ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým je nemožnosť dostatočnej individualizácie trestu (skôr spomenuté obmedzenie súdu pri určení konkrétneho trestu).

ústavný súd mohol vysloviť nesúlad právnych predpisov aj vo vzťahu k ustanoveniu, neuvedenému v návrhu na začatie príslušného konania (§ 40 zákona o organizácii ústavného súdu). V takomto prípade je potrebné použiť rozširujúci výklad a vyplniť medzeru v zákone. V záujme racionálneho ale najmä principiálne spravodlivého riešenia sa môže a má použiť tzv. sudcovská tvorba práva. Vo vyššie popísanej situácii sa v obnovenom konaní (iudicium rescindens) použije na uloženie trestu ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení použitom na posúdenie trestnosti činu, prispôsobenom obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL.ÚS 106/2011, teda v znení bez časti prvej vety za bodkočiarkou.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil a Krajskému súdu v Prešove uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol s tým, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom, vysloveným nadriadeným súdom (§ 194 ods. 5 Tr. por.).“

Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) už pojem obzvlášť nebezpečnej recidívy, resp. obzvlášť nebezpečný recidivista, nepozná. Trestný zákon ale naproti inštitútu obzvlášť nebezpečnej recidívy zaviedol zásadu „trikrát a dosť“, ktorá je ustanovená v § 47 ods. 2 (v označenom ustanovení je upravené ukladanie trestu odňatia slobody na doživotie).

Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155, nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, brania rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188, vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3 alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2, 3 alebo 4, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208, všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296, založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313 alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4, prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368, genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 alebo neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) a b); inak mu uloží trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.

Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené považuje za potrebné poukázať na nález sp. zn. PL. ÚS 6/09 z 2. novembra 2011, ktorým nevyhovel návrhu Okresného súdu Pezinok na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 16 ods. 2 ústavy a s čl. 3 dohovoru. V označenom náleze sa okrem iného uvádza: „Uloženie trestu, ktorý zohľadňuje nebezpečnosť páchateľa vyplývajúcu z jeho recidívneho správania, je otázkou súvisiacou s funkciou trestov, konkrétne s funkciou trestnej represie, ktorá zabezpečuje ochranu spoločnosti pred trestnou činnosťou zabránením páchateľovi páchať ďalšie trestné činy jeho izoláciou vo výkone trestu odňatia slobody. ESĽP túto funkciu trestu uznáva a uvádza, že jednou zo základných funkcií odňatia slobody je ochrana spoločnosti, napríklad tým, že zabraňuje odsúdenému recidívu. Na druhej strane ESĽP rešpektuje aj výchovné pôsobenie trestu prostredníctvom rôznych foriem reintegrácie páchateľov do spoločnosti (pozri Mastromatteo c. Taliansko, 2002). Jeho rozhodovacia činnosť v tejto oblasti však vôbec nenaznačuje, že by mal ambíciu vyslovovať sa k pomeru trestnej represie a výchovného pôsobenia ukladaných trestov. Uloženie trestu odňatia slobody podľa ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona nepochybne trestu prísneho za okolností, keď páchateľ spáchaním mimoriadne závažného trestného činu po predchádzajúcom dvojnásobnom potrestaní za takéto trestné činy prejaví úplnú ľahostajnosť k hodnotovému spoločenskému systému a signalizuje svojím správaním vysokú mieru rizika ďalšej recidívy, nenarušuje vo všeobecnosti predstavy o primeranosti trestania, pretože potreba preventívnej ochrany spoločnosti sa javí za takýchto okolností ako nevyhnutná. Ústavný súd považuje v tomto prípade za kľúčovú techniku zisťovania (ne)súladu napadnutého ustanovenia s ústavou a dohovorom práve test proporcionality pomeriavajúci primeranosť zvolených nástrojov významom a povahou cieľov, ktoré sa týmito nástrojmi dosahujú. Záver o primeranosti pritom nie je daný vtedy, ak ústavný súd považuje zákonné riešenie za to najvhodnejšie alebo jediné možné, ale vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom (v danom prípade účinná ochrana spoločnosti pred vysokým rizikom recidívy závažnej trestnej činnosti) a zvoleným prostriedkom jeho realizácie.“

Je teda zrejmé, že ústavný súd pri posúdení trestania recidívy v prípade taxatívne vymedzenej trestnej činnosti (§ 47 ods. 2 Trestného zákona) dospel k záveru, že jej trestanie trestom odňatia slobody na doživotie (prípadne na 25 rokov) obstojí v teste proporcionality, kým naopak, trestanie viacčinného súbehu v teste proporcionality neobstojí.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd stotožňuje s vyjadrením predsedu krajského súdu, že pri odsúdení sťažovateľa rozsudkami okresného súdu z rokov 1997 a 1998 mu nebol ukladaný trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, pretože táto nebola v relevantnom čase (v čase jeho odsúdenia) súčasťou Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa.

Ústavný súd sa stotožňuje tiež s argumentáciou predsedu krajského súdu, podľa ktorej v prípade odsúdení sťažovateľa rozsudkami okresného súdu z rokov 1997 a 1998 nešlo ani v jednom prípade o odsúdenie za viacčinný súbeh, pri ktorom (súbeh obzvlášť nebezpečnej recidívy a viacčinného súbehu) by aplikácia asperačnej zásady do úvahy síce prichádzala, avšak až na základe spomínaného zákona č. 171/2003 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný starý Trestný zákon. V tejto súvislosti zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že z uvedeného dôvodu nie sú na vec sťažovateľa aplikovateľné ani právne názory vyslovené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014, ktorými sťažovateľ argumentuje.

Na základe dosiaľ formulovaných východísk ústavný súd dospel k záveru, že účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vo všeobecnosti vyvoláva nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, nie sú aplikovateľné na vec sťažovateľa vzhľadom na text § 41 ods. 2 starého Trestného zákona v znení účinnom v čase odsúdenia sťažovateľa.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zastupovania sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Michalom Treščákom, ml., Slovenskej jednoty 8, Košice. Vzhľadom na skutočnosť, že k právnemu zastupovaniu došlo na základe uznesenia ústavného súdu, ústavný súd považoval za potrebné ustanovenému advokátovi priznať úhradu za úkony právnej služby, ktoré pri zastupovaní sťažovateľa vykonal. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, doplnenie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 139,83 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.