II. ÚS 156/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 156/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti , s. r. o., , zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 809/2015 z 29. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , s. r. o., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 165/2015-117 z 21. mája 2015 bolo uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-101 z 31. decembra 2014 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Novým uznesením okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-119 z 22. júla 2015 bolo sťažovateľke uložené nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 324,50 € k rukám právneho zástupcu.

Na základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 809/2015- 130 z 29. októbra 2015 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené s tým, že sťažovateľka je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 27,99 € k rukám právneho zástupcu. Podľa názoru krajského súdu žalobca zobral dôvodne podanú žalobu späť len pre správanie sťažovateľky, ktorá požadované nehnuteľnosti vypratala až po podaní žaloby v priebehu konania. Preto podľa krajského súdu žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku.

Uvedený právny záver krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky nesprávny, arbitrárny a nemá oporu v platných právnych predpisoch, a preto tento záver nemôže v žiadnom prípade obstáť.

Sťažovateľka poukazuje predovšetkým na to, že konanie bolo zastavené z dôvodu, že žalobca vzal žalobu späť a žiadal konanie zastaviť. V odôvodnení uznesenia okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-87 z 21. októbra 2014 o zastavení konania nie je ani zmienka o tom, že by konanie bolo zastavené pre späťvzatie žaloby z dôvodu, že po začatí konania došlo k vyprataniu nehnuteľnosti. Preto konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku správania sťažovateľky po podaní žaloby, je nepravdivé a nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, ale ani vo výrokovej časti, resp. v odôvodnení uznesenia o zastavení konania.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 19 Co 809/2015-130 z 29. októbra 2015, ktoré bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 27. novembra 2015, vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-119 z 22. júla 2015, pričom sťažovateľka bola zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 27,99 € k rukám právneho zástupcu. Podľa zistenia krajského súdu prvé pojednávanie vo veci sa konalo 21. októbra 2014 a právny zástupca žalobcu tam uviedol, že žalobca berie žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že po podaní žaloby došlo takmer k celému vyprataniu predmetu nájmu sťažovateľkou a k prenajatiu nehnuteľností novému subjektu. Právny zástupca sťažovateľky na tomto pojednávaní potvrdil, že v letných mesiacoch roku 2014 došlo k vyprataniu nehnuteľností, avšak zároveň aj uviedol, že dôvod na vypratanie nehnuteľností neexistoval. Podľa právneho názoru krajského súdu za daného stavu treba považovať za správny záver, že žalobca vzal dôvodne podanú žalobu späť len pre správanie sťažovateľky, ktorá požadované nehnuteľnosti vypratala až v priebehu konania, a preto žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie sťažovateľky, ktorá splnila to, čoho sa žalobca žalobou domáhal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka je presvedčená, že zastavenie konania zavinil žalobca tým, že žalobu vzal späť, pričom v uznesení o zastavení konania nie je žiadna zmienka o tom, že žalobca vzal späť žalobu preto, že sťažovateľka až po podaní žaloby sporné nehnuteľnosti vypratala. Tento argument bol až dodatočne uvedený pri rozhodovaní o náhrade trov.

Z pohľadu ústavného súdu sa predovšetkým javí ako podstatné, že rozhodujúce skutkové okolnosti tejto veci sú medzi účastníkmi konania nesporné. Predovšetkým je nesporné, že v čase podania žaloby (niekedy v priebehu roku 2013, ako to vyplýva zo spisovej značky konania vedeného okresným súdom) sporné nehnuteľnosti ešte neboli vypratané. Preto bola žaloba podaná. Ďalej je nesporné, že až po podaní žaloby v letných mesiacoch v roku 2014 (ako to uviedol právny zástupca sťažovateľky na pojednávaní okresného súdu konanom 21. októbra 2014) sťažovateľka nehnuteľnosti vypratala, aj keď podľa jej názoru na to neexistoval dôvod.

Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že v uznesení okresného súdu o zastavení konania č. k. 4 C 268/2013-87 z 21. októbra 2014 nie je uvedený dôvod, pre ktorý žalobca vzal žalobu späť, teda nie je tam uvedené, že k späťvzatiu žaloby došlo preto, že po podaní žaloby sťažovateľka žalobnú požiadavku žalobcu dobrovoľne uspokojila. Z hľadiska rozhodovania okresného súdu o zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby, ku ktorému dôjde pred prvým pojednávaním, nehrá dôvod späťvzatia žaloby vôbec žiadnu rolu. Nech je žaloba v takomto štádiu vzatá späť z akéhokoľvek dôvodu (prípadne bez uvedenia nejakého dôvodu), nemôže súd rozhodnúť inak, než tak, že konanie zastaví. Dôvod späťvzatia žaloby má v takomto prípade právny význam, resp. relevanciu iba v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania. Preto sa z pohľadu ústavného súdu javí ako logické a samozrejmé, že o dôvode späťvzatia žaloby sa okresný súd zmienil až pri rozhodovaní o náhrade trov.

Nad rámec dosiaľ uvedeného treba ešte dodať, že sťažovateľka a jej právny zástupca boli od prvej chvíle presne informovaní o dôvode (motíve) späťvzatia žaloby, keďže sa o tom dozvedeli na pojednávaní okresného súdu 21. októbra 2014, keď ku späťvzatiu žaloby došlo.

Na základe dosiaľ uvedeného možno zhrnúť, že uznesenie krajského súdu je zdôvodnené dostatočne, presvedčivo a výstižne tak, že nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Okolnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor, neznamená sama osebe bez ďalšieho porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.