II. ÚS 158/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 523/2014­40 z 30. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález: „1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod spisovou značkou 17Co/523/2014 porušil základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde garantované Ústavou Slovenskej republiky uvedené v čl. 46 Ústavy SR. 2. Rozsudok Krajského súdu Trenčíne pod spisovou značkou 17Co/523/2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia... vo výške 321,60 € (vrátane DPH), ktorú je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z k nej pripojených príloh, sťažovateľka bola ako odporkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 242/2013, v ktorom sa proti nej domáhala jej matka (ďalej len „navrhovateľka“) zrušenia svojej vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu (t. j. k sťažovateľke), ktorá bola pôvodne určená rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 21/2009­119 z 30. decembra 2009 zmeneným rozsudkom okresného súdu č. k. 5 P 105/2012­52 z 12. júna 2013 potvrdeným rozsudkom krajského súdu č. k. 4 CoP 114/2013­82 z 24. októbra 2013, ktorým bolo výživné na sťažovateľku zvýšené od 4. apríla 2012 na 175 € mesačne.

Proti výroku o náhrade trov konania uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 242/2013­30 z 13. januára 2014 podala odvolanie navrhovateľka. S poukazom na § 150 OSP navrhla

uznesenie

okresného súdu v jeho napadnutej časti zmeniť tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP videla v tom, že advokátka zastupujúca sťažovateľku je jej dcéra rovnako ako sťažovateľka, ako aj v okolnostiach, za ktorých podala návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti – po piatich rokoch vysokoškolského štúdia a promócii bola sťažovateľka podľa jej presvedčenia schopná sama sa živiť a až po podaní návrhu sa dozvedela, že po piatich rokoch vysokoškolského štúdia sťažovateľka ukončila iba I. stupeň vysokoškolského štúdia a II. stupeň iba študovať začala. Po tomto zistení vzala návrh späť. Poukázala i na to, že uloženie povinnosti náhrady trov konania je v rozpore s dobrými mravmi a považuje ho i za neprimeranú tvrdosť.

Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 523/2014­40 z 30. apríla 2014 uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti zmenil tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Krajský súd uznesenie č. k. 17 Co 523/2014 40 z 30. apríla 2014 odôvodnil takto: „Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania a zistil, že v napadnutej časti je potrebné uznesenie okresného súdu zmeniť podľa ust. § 220 O. s. p., pretože nie je vo výroku vecne správne a súčasné nie sú dané podmienky na jeho zrušenie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 a ods. 2 O. s. p., podľa ktorých možno v tejto veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. I keď citované ustanovenie uvádza ako dôvody hodné osobitného zreteľa skutočnosti súvisiace s procesnými úkonmi účastníkov, je možné za ne považovať aj iné dôvody, pretože procesné úkony sú uvedené iba príkladmo. Z obsahu spisu je zrejmé, že konanie začalo 28. 05. 2013 a na deň 13. 01. 2014 bolo vo veci vytýčené pojednávanie, na ktoré súd žiadal od odporkyne predložiť doklad o ukončení štúdia. Vyjadrenie k návrhu žiadané nebolo. Pred pojednávaním dňa 07. 01. 2014 doručila odporkyňa súdu vyjadrenie so žiadosťou o náhradu trov konania podané prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého jediným spoločníkom a konateľom je skutočne dcéra navrhovateľky a sestra odporkyne. Dňa 10. 01. 2014 vzala navrhovateľka návrh späť a v ten istý deň bol súdu doručený súhlas odporkyne so späťvzatím a vyčíslenie náhrady trov konania.

Už zo samotných podaní účastníčok je zrejmé, že ich vzájomné vzťahy sú veľmi narušené a sotva možno hovoriť o akýchkoľvek pozitívnych citových väzbách. Naopak vzťah účastníčok ako dcéry a matky sa javí bez akejkoľvek citovej náklonnosti ak nie dokonca nepriateľský.

Takýto postoj mohol vzájomné rozpory matky a dcéry iba prehĺbiť. Nemožno nevidieť, že právna služba poskytnutá jej sestrou je skôr prostriedkom na spoločný negatívny postoj proti ich matke. Inak by vyúčtovanie poskytnutej právnej služby v plnom rozsahu pre vlastnú sestru znamenalo iba to, že nie sú poľutovaniahodné iba vzťahy medzi navrhovateľkou a odporkyňou, ale aj medzi sestrami navzájom. Krajský súd v žiadnom prípade neupiera právo každého účastníka na zastúpenie advokátom a ani právo na náhradu trov, ktoré sú s tým spojené. Pokiaľ je však inštitút náhrady trov konania použitý skôr ako prostriedok prejavu vzájomnej nevraživosti než náhrada reálnych nákladov, ktoré účastník v konaní vynaložil, nemôže súd takúto okolnosť nechať nepovšimnutú a svojim rozhodnutím prispieť k tak nežiaducemu účelu.

V dlhodobo konfliktnom vzťahu účastníčok sa tým nemienil prikloniť ani na jednu stranu, ale poukázal, že v narušenom rodinnom vzťahu je namieste rozpory tlmiť, a nie rozdúchavať. Ako súd bol povinný tak urobiť zvlášť preto, že sa tak stalo konaním vykazujúcim súlad s textom právneho predpisu, avšak rozporným s jeho zmyslom.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či krajský súd svojím rozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych predpisov (v tomto prípade § 150 ods. 1 OSP) v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015