II. ÚS 159/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 159/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Advokátska kancelária, Na hradbách 5, Bardejov, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 217/2014 zo 17. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Krajský súd v Bratislave zo dňa 17.06.2014, č. k. 11CoP/217/2014­313 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ale v odôvodnení svojho rozsudku sa uspokojil len s prevzatím skutkového stavu a právnym posúdením veci tak ako ho zistil prvostupňový súd a opätovne ponechal odvolacie dôvody ako aj navrhované dôkazy bez povšimnutia... Nezáujem odvolacieho súdu objasniť skutočný stav veci a vysporiadať sa s navrhnutými dôkazmi v odôvodnení preukazuje písomne vyhotovenie potvrdzujúceho rozsudku zo dňa 17.06.2014, č. k. 11CoP/217/2014­313, ktoré obsahuje len faktické prevzatie skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom. Odvolací súd svojim neefektívnym a musím zdôrazniť nezodpovedným prístupom v tak citlivej veci akou je úprava práv a povinností rodičov k maloletému a bez potrebnej náležitej starostlivosti nedôvodne zamietol odvolanie a tým sa konanie neprimerane predĺžilo a vzniknuté prieťahy išli na vrub profesijnému životu sťažovateľky a psychickému stavu maloletého... Nepresne zistený skutkový stav prvostupňovým rozhodnutím, nedôvodné zamietnutie odvolania a následné potvrdenie prvostupňového rozsudku odvolacím súdom s paušálnym odôvodním ako aj odmietanie pristúpiť k objektívnemu znaleckému dokazovaniu odoprelo sťažovateľke ústavné právo na súdnu ochranu a porušilo aj jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka má ďalej za to, že v súvislosti s postupom a rozhodovacou činnosťou súdov bolo porušené aj jej ústavou garantované právo pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zákon č. 209/1992 Zb.)“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu by bolo možné hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval: „Na potvrdenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že odvolacia námietka odporkyne týkajúca sa skutočnosti, že súd vychádzal len zo záverov znaleckého posudku nie je dôvodná. Ako sa konštatuje v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa súd vychádzal nie len zo záverov znaleckého posudku, ale aj z ďalších skutočností, ktoré majú zabezpečiť stabilitu výchovného prostredia maloletého.

Pre rozhodovanie súdu vo veciach starostlivosti o maloleté deti je prioritou záujem maloletého dieťaťa a snaha utvoriť stav spravodlivej rovnováhy medzi záujmom dieťaťa a jeho rodičov, pričom zvláštny význam sa kladie na záujem dieťaťa, ktorý môže mať prednosť pred záujmom rodiča. Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa namietanou duševnou poruchou odporkyne, keďže z obsahu spisu nevyplýva, že u odporkyne ide o duševnú poruchu a taktiež nevyplýva, že táto by mala byť prekážkou v starostlivosti o maloletého. Negatívom na strane odporkyne je nestabilita jej povahy a nepredvídané rozhodnutia, ktoré do budúcnosti nemôžu byť v záujme maloletého dieťaťa. Ani znalec netvrdil v znaleckom posudku, že odporkyňa trpí duševnou poruchou.

Znalec sa taktiež vyporiadal aj s otázkou prípadného užívania psychotropných látok u navrhovateľa, keď uviedol, že táto skutočnosť by vyplynula z vykonaných testov, odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že samotná odporkyňa priznala, že toto obvinenie uviedla z dôvodu, aby nestratila maloleté dieťa. Správne upravil súd prvého stupňa aj styk odporkyne s maloletým, keď ani prvostupňový súd ani odvolací súd nespochybňuje potrebu starostlivosti o maloletého zo strany obidvoch rodičov.

a harmónie. Uvedená dohoda medzi rodičmi by bola vhodná najmä v budúcnosti, keď dieťa nastúpi na školskú dochádzku, aby dieťa nebolo opätovne vystavené stresu a napätiu z toho, aby svojim prejavom neublížilo niektorému z rodičov. Ak rodičia nie sú v záujme dieťaťa schopní sa dohodnúť, musia akceptovať súdne rozhodnutie, ktoré vychádza predovšetkým zo záujmu dieťaťa.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že sťažnosť v tejto časti mohla byť odmietnutá aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vychádzajúc z obsahu podania, ústavný súd konštatuje, že podaná sťažnosť v časti týkajúcej sa tvrdenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. I. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 380/2011). Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

V danom prípade sťažovateľkou (ktorá je zastúpená advokátom, tzn. kvalifikovaným právnym zástupcom) navrhovaný petit v časti namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy uvedeným požiadavkám zjavne nezodpovedá. Napriek tomu, že z textu sťažnosti podanej sťažovateľkou vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 217/2014, petit sťažnosti nekorešponduje s jej argumentáciou uvedenou v tejto časti sťažnosti. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta len rozsudok krajského súdu, postup krajského súdu pri rozhodovaní, teda prerokúvanie veci, však už nenamieta, teda nežiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu. Nevyhnutnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde je, aby ústavný súd najprv vyhovel sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svojím rozhodnutím vyslovil, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva, avšak takáto požiadavka nie je v petite sťažovateľkou podanej sťažnosti obsiahnutá v časti namietaného porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že v prípadoch obligatórneho zastúpenia navrhovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom je základným procesným prameňom práva ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Citované zákonné ustanovenie procesného poriadku (vo vzťahu k iným právnym predpisom ide o predpis lex specialis) vymedzuje nevyhnutné náležitosti právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom, ktoré musia byť splnené a ktoré nie je možné zmluvne ani inak obmedziť.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015