II. ÚS 159/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015, ktorou žiada vydať tento nález: „1. Okresný súd Bratislava I svojim uznesením č. k. 16 C 133/2015-25 (správne má byť č. k. 16 C 133/2015-26, pozn.) zo dňa 29.05.2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, zaručené v čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo sťažovateľa na rovnosť zbraní v tomto spore a jeho právo na majetok zaručené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru. 2. Krajský súd v Bratislave svojim uznesením č. k. 5Co/401/2015-45 zo dňa 08. 09. 2015 porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, zaručené v čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo sťažovateľa na rovnosť zbraní v tomto spore a jeho právo na majetok zaručené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru. 3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 16 C 133/2015-25 (správne má byť č. k. 16 C 133/2015-26, pozn.) zo dňa 29.05.2015 v právnej veci žalobcu sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ sa ako žalobca návrhom doručeným okresnému súdu 5. mája 2015 domáha v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 133/2015 proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci. Žalobu odôvodnil tým, že je účastníkom viacerých súdnych a exekučných konaní, v ktorých došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), rozhodujúc o dovolaní sťažovateľa, uznesením sp. zn. 4 Cdo 319/2008 rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 21/2013-34 zo 16. apríla 2013 konštatoval prieťahy v konaní a porušenie základného práva sťažovateľa a jeho manželky podľa čl. 48

Sťažovateľ požiadal žalovaného 26. augusta 2013 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), žalovaný však jeho nároku

Manželka sťažovateľa podala voči exekúcii námietky, ktoré Okresný súd Bratislava II odmietol a odvolanie bolo krajským súdom zamietnuté. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) začal voči konajúcemu exekútorovi disciplinárne konanie sp. zn. DR 36/2012, v ktorom prvostupňový disciplinárny senát Slovenskej komory súdnych exekútorov (ďalej len „komora“) podnet ministra zamietol, voči čomu sa minister odvolal. Podľa sťažovateľa sú odvolacie senáty komory niekoľko rokov nefunkčné, sťažovateľ nemá nárok na informácie o disciplinárnom konaní, pretože nie je jeho účastníkom. Manželka sťažovateľa aj v tomto prípade požiadala žalovaného 12. septembra 2012 podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, žalovaný jej nevyhovel. Sťažovateľ (spoločne s manželkou) si uplatnil náhradu škody spôsobenú im Bratislavskou vodárenskou spoločnosťou, a. s., presahujúcu 40 000 € v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 51 C 160/2014, ktorý ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nevyhovel a nevyhovel ani ich návrhu na nariadenie predbežného

Syn sťažovateľa prerušil štúdium na vysokej škole z finančných dôvodov. Aj ďalšie pokračovanie štúdia dcéry sťažovateľa je po ukončení bakalárskeho stupňa nad jeho finančné možnosti. Sťažovateľa úrad práce opakovane odmietol vziať do evidencie, pretože je konateľom spoločnosti V poslednom zamestnaní nebola sťažovateľovi vyplatená mzda a dostal výpoveď z pracovného pomeru, ktorej neplatnosti sa domáha v ďalšom

žalovanému uložená povinnosť vyplácať sťažovateľovi 2 000 € mesačne na zabezpečenie jeho živobytia a 500 € mesačne na zabezpečenie činnosti jeho obchodnej spoločnosti , a platenie odvodov do Sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne, a to až do právoplatného rozhodnutia o žalobe sťažovateľa vo veci samej. Okresný súd uznesením č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015 návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Preskúmaním podaného návrhu vo veci samej, návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a listinných dôkazov súd zistil, že navrhovateľov nárok na nariadenie predbežného opatrenia uložiť odporcovi povinnosť platiť 2.500 eur mesačne navrhovateľovi nie je preukázaný ani aspoň osvedčený v tom zmysle, že bez tejto dočasnej úpravy by preukázateľne došlo k vzniku, či rozširovaniu škody, či inej ujmy na strane navrhovateľa. Navrhovateľ neosvedčil, že práve týmto dočasným opatrením, bude zabezpečená ochrana jeho práv a ochrana jeho postavenia. Navrhovateľ v návrhu žiadnym spôsobom neopísal existenciu bezprostredne mu

. . sú v danom štádiu konania navrhovateľom predloženými dôkazmi nepreukázané ani neosvedčené, a uvedeným skutočnostiam nenasvedčuje žiaden súvis s potenciálnou ujmou hroziacou navrhovateľovi bezprostredne a priamo v dôsledku opísaného konania odporcu a tým tieto konštatovania nepostačujú na nariadenie predbežného opatrenia, ktorého sa navrhovateľ domáha s cieľom zabezpečiť si živobytie a udržanie svojej životnej úrovne. Účelom predbežného opatrenia nie je zabezpečiť navrhovateľovi ním požadovanú životnú úroveň a súdom nariadené predbežné opatrenie nemá nahrádzať navrhovateľove živobytie, či náklady na jeho podnikanie. Predbežné opatrenie sa obmedzuje na dosiahnutie predbežných účinkov, jeho zásahy a dôsledky, pokiaľ ide o právne postavenie povinnej osoby, sa musia minimalizovať so zreteľom na jeho dočasný a zabezpečovací charakter. .

Preukázanie vzťahu obsahu predbežného opatrenia k predmetu budúceho konania je tiež jednou z podmienok pre nariadenia predbežného opatrenia.“ Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015 podal sťažovateľ odvolanie.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015 a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015 sťažovateľ odôvodnil tým, že súdy konajúce vo veciach si vykladajú právo na spravodlivý súdny proces a z toho plynúcu povinnosť zaplatiť súdny poplatok v rozpore s právami sťažovateľa, bránia sťažovateľovi reálne a slobodne užívať jeho majetok a ich konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi. V sťažnosti sťažovateľ poukázal i na to, že okrem už uvedených konaní je účastníkom i ďalších neskončených konaní pred štátnymi orgánmi, v ktorých dochádza k prieťahom v konaní (konanie sp. zn. 20 C 68/2007 pred Okresným súdom Bratislava II, konanie sp. zn. 5 S 93/2014 pred krajským súdom, konanie sp. zn. 1 T 4/2009 pred Okresným súdom Bratislava II, v ktorom si spoločnosť , ako poškodený uplatnila náhradu škody, konania sp. zn. 25 Cb 53/2003 pred Okresným súdom Bratislava II a sp. zn. 8 C 139/2009 pred Okresným súdom Bratislava IV, v ktorých je účastníkom spoločnosť ), resp. v nich nebol oslobodený od súdnych poplatkov napriek tomu, že spĺňa podmienky na priznanie oslobodenia (žalovaný v konaní sp. zn. 7 C 239/2015 pred Okresným súdom Bratislava II). Postupom štátnych orgánov je sťažovateľ trestaný za uplatňovanie svojich práv, hoci naopak, právne predpisy majú smerovať k umožneniu dosiahnutia rýchlej a účinnej právnej ochrany. Pokiaľ bol sťažovateľ v trestnom konaní rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 2 T 92/2012-105 z 29. januára 2012 uznaný vinným zo spáchania úmyselného prečinu marenia exekučného konania podľa § 243 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, bolo mu tým znemožnené kandidovať v parlamentných i prezidentských voľbách a výrazne mu tým bolo sťažené uplatnenie na trhu práce. Sťažovateľ v tejto situácii žiadal okresný súd o ochranu vydaním predbežného opatrenia, aby aspoň čiastočne bola v konaní pred okresným súdom sp. zn. 16 C 133/2015 nastolená rovnosť zbraní. Pokiaľ sú sťažovateľovi vyrubované súdne poplatky hoci formálne správne, avšak bez zohľadnenia všetkých týchto okolností a najmä postupu štátnych orgánov voči sťažovateľovi, kladie sa na sťažovateľa neprimerané bremeno a porušuje to spravodlivú rovnováhu. Výklad a aplikácia práva musí smerovať k spravodlivému výsledku. Z hľadiska prieťahov v konaniach vedených sťažovateľom, resp. jeho spoločnosťou, ich dĺžku neodôvodňuje ani povaha vecí, ktoré nie sú skutkovo ani právne zložité, ani správanie sťažovateľa, naopak, je potrebné zohľadniť význam týchto konaní pre sťažovateľa. Keďže všetky tieto skutočnosti okresný súd pri rozhodovaní o sťažovateľovom návrhu na vydanie predbežného opatrenia nevzal do úvahy a krajský súd jeho rozhodnutie napriek tomu potvrdil, došlo tým k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 16 C 133/2015-26 z 29. mája 2015, pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomoc ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Krajský súd uznesenie č. k. 5 Co 401/2015-45 z 8. septembra 2015 odôvodnil takto: „Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je opodstatnené. Podľa § 102 ods. 1 O. s. p. ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov konania alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Podľa § 76 ods. 1 písm. f/ O. s. p. predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal. Účelom predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho inštitútu v civilnom procese je dočasnou úpravou zabrániť nepriaznivým následkom, ktoré by mohli nastať do právoplatného vyriešenia sporu súdom. Nariadenie predbežného opatrenia prichádza do úvahy, ak existuje dôvodná potreba takejto dočasnej regulácie vzťahov alebo ak by bol ohrozený výkon súdneho rozhodnutia. Podmienka potreby dočasnej úpravy pomerov je splnená predovšetkým v prípade, ak hrozí vznik reálnej ujmy (existencia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy). S ohľadom na ochranu právneho postavenia oboch strán sporu v záujme zachovania základných zásad spravodlivého procesu (rovnaké postavenie účastníkov, rovnosť zbraní), pri dočasnej úprave pomerov sa ako základný predpoklad pre nariadenie predbežného opatrenia vyžaduje zo strany navrhovateľa osvedčiť skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho hmotnoprávny nárok vo veci samej, ako i pasívnu legitimáciu odporcu. Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa; pričom odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli tvrdené už v konaní pred prvostupňovým súdom, a na ktoré by tento súd neprihliadol. Len na podporu argumentácie odvolací súd ďalej poukazuje na nasledovné skutočnosti. Ako bolo uvedené vyššie, predbežné opatrenie možno nariadiť z dvoch dôvodov. 1/ Ide o stav, ak je výkon rozhodnutia ohrozený. S ohľadom na požadované, doposiaľ konkrétnou sumou nešpecifikované peňažné plnenie, i na osobu odporcu, je nepochybné, že pre prípad úspechu navrhovateľa v konaní odporca bude disponovať majetkom, z ktorého navrhovateľ bude môcť byť uspokojený i pre prípad núteného výkonu rozhodnutia. 2/ Potreba dočasnej úpravy pomerov, ako druhý možný dôvod pre nariadenie predbežného opatrenia, nie je daný tiež z dôvodu (okrem argumentácie prvostupňového súdu), že k vzniku ujmy, škody na strane navrhovateľa už došlo, a to tvrdeným nesprávnym postupom odvolacieho a dovolacieho súdu vo veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 14 C 121/2011 (žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z č. l. 4 spisu). V danej veci preto celkom absentuje preventívny charakter predbežného opatrenia, účelom ktorého je zabrániť reálne hroziacej ujme. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Sťažovateľ tvrdí, že pokiaľ krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, došlo jeho rozhodnutím k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy je týmto zákonom Občiansky súdny poriadok.

Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní o predbežnom opatrení. Pretože ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania, je dôležité, aby bola poskytnutá ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje.

Predbežné opatrenia tak s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie č. 39754/98 z 10. 1. 2000 Apis versus Slovenská republika, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu nie je svojvoľné, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o dostatočné a náležité odôvodnenie, v dôsledku čoho ho možno považovať z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov za ústavne udržateľné.

Zákonná úprava postupu pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyžaduje, aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 a nasl.).

K namietanému porušeniu základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku a Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavno-procesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ústavy odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v časti tvrdeného porušenia čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ tvrdil porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, je potrebné vychádzať z toho, že čl. 12 ústavy neobsahuje garanciu základných práv alebo slobôd, pretože je súčasťou všeobecných ustanovení zakotvených v prvom oddiele druhej hlavy ústavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06).