II. ÚS 160/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 651/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 24 C 172/03) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 240/2010 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 42/2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je účastníčkou namietaného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 651/2008 v procesnom postavení žalovanej v 1. rade, v ktorom sa žalobcovia domáhajú vyslovenia čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej 11. marca 2003 (ďalej len „kúpna zmluva“) medzi sťažovateľkou ako kupujúcou a žalovanými v 2. a v 3. rade ako predávajúcimi. Predmetom kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území , zapísané na ako parcely registra „C“. Dôvodom namietanej relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy malo byť nedodržanie podmienok zákonného predkupného práva zo strany predávajúcich voči žalobcom.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla: „Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 08.09.2003... Okresný súd v Pezinku vytýčil prvé pojednávanie vo veci dňa 25.07.2006 a rozhodol rozsudkom v januári 2010. Rozsudok Okresného súdu v Pezinku bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľky 13.01.2010. Týmto rozsudkom konajúci súd vyslovil, že predmetná kúpna zmluva v napadnutej časti je neplatná. Na základe podaných odvolaní sťažovateľky, žalovaného v 3,4 a 5 rade konal Krajský súd v Bratislave. Uznesenie , ktorým zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky dňa 02.04.2012...

Sťažovateľka poukázala aj na ekonomické dôsledky trvajúceho sporu a v tejto súvislosti uviedla: „... Okresný súd v Pezinku do dnešného dňa právoplatne nerozhodol a naznačený smer ďalšieho dokazovania vytvára právny predpoklad, že sťažovateľka po 11 rokoch konania stratí vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré na základe uzavretej zmluvy nadobudla ešte v roku 2003. ... sťažovateľka si na kúpu nehnuteľností v roku 2003 vybavila úver, ktorý do dnešného dňa spláca. Zmluva o hypotekárnom úvere... bola uzavretá na sumu predstavujúcu kúpnu cenu dohodnutú medzi predávajúcimi a sťažovateľkou t.j. 850.000 Sk (v súčasnosti na 28.214,83 €). Výška mesačnej splátky predstavuje sumu 197,17 € (5.940 SK)... K 10.07.2014 zaplatila sťažovateľka z titulu splácania úveru za spornú nehnuteľnosť približne sumu 26.026,44 €. Keďže sa predmetný súdny spor začal ešte v roku 2003 nemohla si sťažovateľka nikdy zabezpečiť rekonštrukciu domu, ktorý bol súčasťou kúpy a v predmetnej nehnuteľnosti bývať. V dôsledku dlhotrvajúceho sporu si musela zabezpečiť iné náhradné bývanie. Dňa 11.02.2008 uzavrela sťažovateľka... Kúpnu zmluvu..., ktorou nadobudla vlastníctvo k dvojizbovému bytu o rozlohe 47 m2. Za týmto účelom si... musela zobrať opäť úver, ktorý rovnako do dnešného dňa spláca. Výška jej aktuálnej splátky... je 446,54 € mesačne. V čase uzavretia kúpnej zmluvy, ktorá sa stala predmetom súdneho sporu mala sťažovateľka 23 rokov... V súčasnosti má s manželom dve deti a je na materskej dovolenke. Jej príjmy sú veľmi obmedzené. Celá situácia je pre ňu nesmierne traumatizujúca, pretože... platí 11 rokov úver za nehnuteľnosť, ktorú nikdy nemohla obývať a ktorá sa nakoniec pravdepodobne dostane späť do vlastníctva predávajúcich resp. ich právnych nástupcov. Ďalší vývoj týchto právnych vzťahov je nejasný a časovo náročný. Splácanie úveru za spornú nehnuteľnosť prinútilo sťažovateľku pri riešení otázky náhradného bývania kúpiť si malý dvojizbový byt, čo sa pre súčasnú štvorčlennú rodinu javí ako úplne nevyhovujúce.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Postupom Okresného súdu v Pezinku, Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci o určenie čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy vedenej na Okresnom súde v Pezinku pôvodne pod spisovou značkou č. k. PK 24C 172/03, neskôr pod spisovou značkou 4C 651/2008 a na Krajskom súde v Bratislave, vedenom pod spisovou značkou 6Co 240/2010, v spojitosti so spisovou značkou 6Co/42/2014, bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu uvedené v čl. 48 ods. 2, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2/ Okresnému súdu v Pezinku sa v konaní vedenom pod spisovou značkou 4C 651/2008 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov. 3/ Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 12.000,­ Eur (slovom dvanásťtisíc Eur), ktoré je jej Okresný súd v Pezinku povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4/ Okresný súd v Pezinku je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 340,88 Eur vrátane DPH... k rukám jej právnej zástupkyne ­ advokátky ... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd poukazuje na nesprávne označenie sťažovateľkou uvedených práv v petite sťažnosti, v ktorom sťažovateľka uviedla, že postupom označených súdov v jej veci bolo porušené jej základné právo „na súdnu a inú právnu ochranu uvedené v čl. 48 ods. 2, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a z jej relevantnej argumentácie, z ktorej je nepochybné, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, ústavný súd považoval označenie sťažovateľkou uvedených práv v petite sťažnosti za zrejmú nesprávnosť a vymedzil predmet konania pred ústavným súdom tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Sťažovateľkou namietané konanie bolo na okresnom súde skončené (aj keď zatiaľ nie právoplatne z dôvodu sťažovateľkou podaného odvolania) meritórnym rozsudkom vyhláseným 17. júla 2014 a dopĺňacím rozsudkom vyhláseným 5. augusta 2014. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou doručenou 30. októbra 2014 (podanou na poštovú prepravu 28. októbra 2014), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v namietanom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu 30. októbra 2014 je tak vo vzťahu k označeným konaniam podaná zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015