II. ÚS 160/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Vlastimilom Klepáčom, Advokátska kancelária, Krmanova 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 295/2015 z 22. septembra 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu 26. februára 1998 domáhal proti sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade, ako žalovanej v 2. rade a ako žalovanému v 3. rade určenia, že motorové vozidlo typu Mazda 626 patrí do jeho výlučného vlastníctva. Podanú žalobu odôvodnil tým, že motorové vozidlo bolo privezené na územie Slovenskej republiky z Kanady na meno , otca žalovaných. Tvrdil, že aj napriek tomu, že poručiteľ nebol vlastníkom motorového vozidla, bolo prihlásené do dedičského konania vedeného pred Notárskym úradom JUDr. Magdalény Drgoňovej pod č. 11 D 67/96, Dnot 129/98.

. . Okresný súd Košice II, rozsudkom č.k.: 29C 325/98-158, zo dňa 16.2.2006 rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 71.928,-Sk so 17 %-ným ročným úrokom. . . Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za to, a to aj napriek neexistencii dokladu, ktorý by jasne dokazoval vlastnícke právo žalobcu k vozidlu, že tento je jeho vlastníkom, nakoľko existujú v tejto právnej veci preukázané okolnosti, ktoré svedčia o tom, že vozidlo bolo vo vlastníctve žalobcu, resp. že bolo pre neho kupované, aj napriek tomu, že na dokladoch je ako vlastník, niekde ako prepravca, uvedený , a ako príjemca tovaru žalobca.

. . žalobca preto požadoval zaviazať žalovanú v 1. rade na úhradu 1/3 hodnoty z celkových obstarávacích nákladov vozidla t.j. 1/3 z 7 992,50,- CAD, vo zvyšku 2/3 požadoval náhradu od žalovaného v 3. rade, ktorému vozidlo v celosti pripadlo; túto sumu žiadal priznať titulom bezdôvodného obohatenia, ako majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov podľa § 451 ods. 2 O. z. Súd mal za to, že na strane žalovaných v 1. a 3. rade došlo k bezdôvodnému obohateniu, v dôsledku ktorého získali majetkový prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, pretože ako vo svojich výpovediach na začiatku konania uviedli, nemali vedomosť o tom, že vozidlo zakúpil samotný žalobca, resp. ich otec v prospech žalobcu; žalobca im túto skutočnosť žiadnym hodnoverným dôkazom, ani v dedičskom konaní nepreukázal. Uznesením z 13.1.1999 11D67/96, Dnot 209/96 bolo toto vozidlo pojaté do dedičstva po a pripadlo žalovanému v 3. rade, s povinnosťou vyplatiť žalovanú v 1. rade, následne bolo žalovaným v 3. rade odpredané, pričom sa Okresný súd až do tohto momentu domnieva, že žalovaní

O.s.p., aplikovať objektívnu 10 ročnú premlčaciu dobu z dôvodu, že zo strany žalovaných v 1. a 3. rade došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, a to hlavne po rozhodnutí KS, kde z neho mohli prípadný ďalší záver a ďalšie rozhodnutie súdu po vrátení veci

Rozsudok

napadli odvolaním sťažovateľka a žalovaný v 3. rade. ... Rovnako, ako sťažovateľka aj žalovaný v 3. rade uviedol, že takéto rozhodnutie súdu je v rozpore s dobrými mravmi... Uznesením 29C/325/1998-181 zo dňa 7.2.2007súd rozhodol o náhrade trov konania. Odvolací súd rozsudkom 5Co/81/2007-217, zo dňa 13.6.2007 zmenil rozsudok v znení opravného uznesenia a uznesenie o trovách konania tak, že žalobu zamietol a žalobca nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že predovšetkým nevedno, čo vlastne súd prvého stupňa zistil, keď tvrdí, že z vykonaného dokazovania plynie, že vozidlo bolo vo vlastníctve žalobcu, resp. že bolo pre neho kupované, keďže si tieto skutkové zistenia vzájomne protirečia; ak bolo vozidlo vo vlastníctve žalobcu, je len prirodzené, že si ho kupoval pre seba a ak bolo iba kupované pre neho, znamená to len jedno, a to, že v čase kúpy ešte nemohol byť a ani nebol jeho vlastníkom. Pokiaľ ide o čestné prehlásenie zo dňa 23.5.2005 z jeho obsahu je zrejmé, že osobne bola prítomná iba pri vybavovaní dokladov na prevoz vozidla a o ostatných skutočnostiach v prehlásení uvedených vie len od , preto tento dôkaz nemohol byť dostatočným podkladom pre záver, že žalobca bol vlastníkom vozidla. Čo sa týka výpovede , vyplýva z nej, že i on sa skutočnosti, o ktorých vypovedal, dozvedel iba od , avšak, okrem iného uviedol, že vozidlo malo byť žalobcove. Ku otázke financií, t.j. kto zakúpil vozidlo a z komu patriacich finančných prostriedkov, mal vedomosť len o tom, že je určené pre žalobcu a žalobca s neb. niečo v tejto súvislosti s peniazmi riešili, pričom od neb. mu bolo povedané, doslova v tom význame, že vozidlo bude , teda že vozidlo v čase kúpy ešte nebolo vlastníctvom žalobcu, avšak súd prvého stupňa týmto skutočnostiam nevenoval nijakú pozornosť... Pokiaľ súd posúdil nárok žalobcu podľa § 451 ods. 1,2 OZ, použil nesprávny právny predpis, a to najmä pokiaľ uvádza, že sa domnieva, že do 5.3.1999 žalovaní v 1. a 3. rade mali právny dôvod na to, aby získali prospech z predaja vozidla. Zároveň je potrebné podotknúť, že z § 153 ods. 1 O.s.p. vyplýva pre súd povinnosť vychádzať pri zisťovaní skutkového stavu z vykonaných dôkazov, ako aj z tzv. nesporných skutočností a nezakladať zisťovanie skutkového stavu na domnienkach.

Odvolací súd rozsudkom č. k.: 5Co/4/2013-387 z 30.5.2013 potvrdil rozsudok v znení opravného uznesenia 29C/325/1998-189 z 2.2.2007 a uznesenie 29C/325/1998-191 zo 7.2.2007 a rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. Na základe dovolania zo strany sťažovateľky Najvyšší súd SR uznesením č. k.: 6Cdo 194/2014, zo dňa 31.3.2015 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30.5.2013, sp. zn.: 5Co 4/2013 a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22.9.2015, sp. zn.: 5Co/295/2015-487 potvrdil rozsudok v znení opravného uznesenia 29C/325/1998-189 z 2.2.2007 a uznesenie 29C/315/1998-191 zo dňa 7.2.2007. V súlade s právnym názorom NS SR, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo; jeho skutkové zistenia sú založené na správnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak,

žalovaných. Tým, že , ako jedna z osôb priamo zainteresovaných na tejto kúpe zomrel, existujú na preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti v podstate len nepriame dôkazy, a v takomto prípade je ale preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti dostačujúce, aby ju bolo možné, na základe výsledkov vykonaného dokazovania, s veľkou mierou pravdepodobnosti, na rozdiel od iného možného záveru, pripustiť.

. . Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00). Z obsahu odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.9.2015, č. k. 5Co/295/2015-487 je zistiteľné, že tento súd vo svojom rozhodnutí sa nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovateľka v konaní

Súdy nebrali zreteľ ani na to, že hodnota motorového vozidla určená znalcom bola oveľa nižšia ako kúpna cena z dôvodu, že motorové vozidlo bolo na území SR ohodnocované ako nepreclené, čo bránilo jeho užívaniu, ako aj ďalšiemu nakladaniu s ním.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR bolo porušené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 22.9.2015, č. k.: 5Co/295/2015-487.

Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.9.2015,č.k.: 5Co/295/2015 – 487 sa zrušuje. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia advokátom do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím o poslednom procesnom prostriedku (dovolaní), ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

Ústavný súd v súčasnej dobe vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za neprípustnú až do rozhodnutia o dovolaní.

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľka v prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body č. 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred prípadným rozhodnutím všeobecného súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.