II. ÚS 16/2015

1. Základné práva obchodnej spoločnosti PRVÁ SLOVENSKÁ PROPANBUTANOVÁ SPOLOČNOSŤ, a. s., zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 26/2010 z 9. novembra 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 26/2010 z 9. novembra 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti PRVÁ SLOVENSKÁ PROPANBUTANOVÁ SPOLOČNOSŤ, a. s., p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 641,50 € (slovom šesťstoštyridsaťjeden eur a päťdesiat centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý uhradiť na účet Advokátskej kancelárie IURISTICO, s. r. o., Štefánikova 26, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza: «Dňa 26. novembra 2010 bol našej spoločnosti doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. novembra 2010, sp. zn. 3 Sžf 26/2010 (ďalej len „NS“ a „rozsudok NS SR“ alebo „napádaný rozsudok“), ktorým NS SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9. apríla 2010, č. k. 24 S/21/2009 (ďalej len „KS“ a „rozsudok KS“) a rozhodol o závislom výroku o náhrade trov konania. Proti uvedenému rozsudku NS SR a postupu súdu v tomto konaní podávame, nakoľko neexistuje iný dostupný účinný prostriedok nápravy, v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote ústavnú sťažnosť, a to pre porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to z nasledovných konkrétnych dôvodov: 1. Dňa 29. mája 2009 nám bol doručený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Žiar nad Hronom, č. 690/230/12522/09/Hol, Matu zo dňa 25. mája 2009, ktorým nám správca dane vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a rozdiel daňového bonusu za zdaňovacie obdobie 2005 v sume 9 421,33 € (ďalej len „dodatočný platobný výmer“). Voči uvedenému dodatočnému platobnému výmeru, naša spoločnosť dňa 13. júna 2009 podala prostredníctvom advokátskej kancelárie pod vtedajším obchodným menom

daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“). Toto odvolanie však Daňový úrad Žiar nad Hronom podľa 47 ods. 5 písm. c) zákona o správe daní zamietol (ďalej len „rozhodnutie DÚ“) s tým odôvodnením, že toto odvolanie bolo „podané osobou na to nepríslušnou − advokátskou kanceláriou Ivančo, Rigo & Kukura s. r. o.

súdu Slovenskej republiky v rámci konania o nami vyvolanom odvolacom konaní (odvolanie dňa 20. mája 2010). . . 2. . . 3. Napádaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rovnako ako vyššie uvedené rozhodnutia mu predchádzajúce, spočívajú na nesprávnom právnom posúdení „kvality“ doloženého plnomocenstva na zastupovanie našej spoločnosti advokátskou kanceláriou a významu pre konanie o odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu, ktoré viedlo k odopretiu vecného prejednania našej veci − procesným vybavením tohto odvolania. Je potrebné uviesť, že takýto postup pritom predstavuje najhrubší zásah do práva na spravodlivé konanie a zákonný proces, ktoré sa z odvolacieho daňového konania v rámci prejednávania jednotlivých našich procesných podaní v pokračujúcom súdnom konaní o žalobe podľa § 247 a nasl. OSP (žaloba na KS a odvolanie na NS) prenieslo i na pôdu správneho súdnictva − a možno ho považovať za denegatio iustitiae. I samotné odôvodnenie rozsudku NS ako také, pre svoju nedostatočnosť − chýbajúce dôvody, keď toto v zásade stojí na tvrdeniach, ktoré nemajú oporu v znení zákonov,

. . 4. V konaní sme dôsledne argumentovali logickými argumentmi právnej teórie i konštantnej judikatúry, ktorá dôsledne rozlišuje medzi dohodou o zastúpení a plnomocenstvom a jednoznačne dovodzuje, že pozdejšie datované písomné plnomocenstvá na zastupovanie účastníkov konania odobrujú aj právne úkony zástupcov uskutočnené v tomto konaní pred dátumom uvedenom na plnomocenstvách, ibaže by bolo jednoznačné, že dohoda o zastúpení medzi účastníkom konania a jeho tvrdeným zástupcom v čase úkonu

Odmietanie uplatnenia všeobecných ustanovení súkromného práva v oblasti práva verejného je prístupom, ktorý v našej spoločnosti by mal už byť prekonaný. Či už úprava a definície základných inštitútov práva, ako je definícia subjektov, úkonov ako takých (vrátane možností priameho zastúpenia pri týchto úkonoch), ako napr. i premlčania sú základnými stavebnými kameňmi i v rámci verejných a poloverejných odvetví (ako je napr. i právo pracovné, ktoré je práve pekným príkladom toho ako sa existujúca nutná subsidiarita súkromného práva v niektorých hlavách presadzovala pomaly a problematicky). Tieto odvetvia si samozrejme môžu upraviť prvky týchto inštitútov i odlišne (ale výslovne − napr. spôsobilosť na právne úkony zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch, a pod.).

Je potrebné pritom dodať, že sa tak v súdnej praxi deje najmä z dôvodu, že to jednoducho súdy (síce bez opory v zákone, ale predsa) vyžadujú. Je možné, že sa tak deje napr. z dôvodu vyhnutia sa problému s častou zmenou zástupcov v konaní (keď účastník sporu zasiela nové a nové plnomocenstvá) a na svoju obranu (napr. pri poriadkovej pokute a pod.) použije právny zástupca argument, že on sa na žiadnom zastupovaní s klientov nedohodol. Je totiž pravdou, že v bežnom živote to plnomocenstvo predkladá tretiemu samotný zástupca a bez konania zastúpeného voči tretiemu akékoľvek oznámenie/predloženie plnomocenstva zastúpeným nemá väčší význam.

Jediné krajským súdom označené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v inej veci, ani nie je publikované, a ako bude uvedené nižšie v rámci analýzy odôvodnenia napádaného rozsudku, ani k veci nič neprináša z hľadiska citácie jej výňatku NS − nemá žiadnu relevanciu pre vec. Svoj právny názor NS SR odôvodňuje na strane 4 rozsudku totiž tak, že cituje nepublikovaný rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžf 10/2007, ktorého citovaný výňatok navyše nijako nepodporuje jeho v ďalšom pokračujúcu argumentáciu na str. 5 k neprijateľnosti predloženého plnomocenstva na podanie odvolania proti dodatočnému daňovému výmeru (k tomu ďalej nižšie).

. . 11. Tvrdíme, že tak rozsudok KS, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. a potvrdzuje tak rovnakou vadou trpiace nezákonné rozhodnutie žalovaného správneho orgánu; potvrdením tohto rozsudku KS napádaným rozsudkom NS touto vadou trpí i rozsudok NS vydaný v rámci odvolacieho konania. Rozsudok KS i napádaný rozsudok NS sú vo svojej podstate i nepreskúmateľné, keďže sa súdy nevysporiadali s nami tvrdenými skutočnosťami a voči celej prevahe rozumu, teórie judikatúry, v rozpore so základnými princípmi právneho štátu, aplikuje odlišné pravidlá správania sa (bez opory v zákone i týchto princípoch) vo vzťahu nerovného subjektu ku štátu (konajúceho jeho zložkou − daňovým úradom) argumentujúc takými pojmami ako je „záujem štátu“. Arbitrárnosť celého postupu a rozhodovania DÚ, KS i NS v tejto veci viedla nielen k jednoduchému nesprávnemu vecnému posúdeniu veci, ale viedla k odopretiu práva našej spoločností, aby sa našou vecou v rámci štátom stanovených foriem príslušné orgány (vrátane všeobecných súdov) vecne zaoberali. I keď tieto dva výsledky sa vlastne

Inak je záujem štátu len na úrovni záujmu akéhokoľvek mu rovného subjektu (čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR, a primerane § 21 O. Z.). 12. . . . Tým, že došlo ku v tomto konaní uvedeným zásadným pochybeniam v právnom posúdení plnomocenstva na zastupovanie našej spoločnosti pri zastupovaní v rámci konania o odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru DÚ, ktorý viedol k procesnému vybaveniu veci a tomu, že sa vecne porušením našich majetkových práv uvedeným dodatočným platobným výmerom DÚ nezaoberal; pričom tento jeho postup odobrili i správne súdy (KS, NS) v rámci konania o žalobe na KS a o odvolaní proti rozhodnutiu KS na NS, došlo k porušeniu nášho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

. . Toto odopretie vecného prieskumu dodatočného platobného výmeru (resp. odobrenie takéhoto odopretia v rámci rozsudku KS a NS) v konečnom dôsledku predstavuje nielen nezákonný ale i neústavný zásah do nášho vlastníckeho práva, proti ktorému nám uvedené orgány v konaní malí poskytnúť ochranu. Sme pritom presvedčení o tom, že dodatočný platobný výmer DÚ je nezákonný a nesprávny, a dokonca bol voči nám už realizovaný. Zbytočné škody, ktoré takto vznikajú nám (či iným subjektom), ktoré narastajú s tým, ako ani v rámci štandardných nápravných konaní sa nám nedostáva ochrany − majú široké dôsledky, ktoré nie sú len materiálneho rozsahu, ale prispievam i k narastaniu nedôvery v plnenie funkcií štátu a v širšom zmysle odrádzaniu od vyvíjania akýchkoľvek aktivít. Je nepochybne v moci Ústavného súdu SR aby malo byť i jeho cťou, dávať jasné signály subjektom obdareným právomocou i jednotlivcom, že porušenia ústavných práv nebudú trpené, budú odhalené, bude na ne poukázané prstom a budú v rámci možností vždy (ak treba aj najvyššími orgánmi v rámci ich právomocí, ktoré sú ale aj ich povinnosťami)

. .»

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť, že vzhľadom na podané trestné oznámenia bývalého predsedu najvyššieho súdu na členov bývalého štvrtého senátu ústavného súdu, ktorí túto skutočnosť oznámili v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý bol o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu, nemohol bývalý IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu, t. j. do novembra 2013.

Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu 4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky je v súčasnosti podľa relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Bývalý IV. senát ústavného súdu v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky dospel k odchylnému právnemu názoru, ktorý vyslovil bývalý II. senát ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 338/2012 z 24. januára 2013 v porovnateľnej veci týkajúcej sa zastupovania daňových subjektov v správnom (daňovom) konaní podľa rovnakej, vtedy platnej a účinnej relevantnej právnej úpravy [zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“)].

Bývalý IV. senát ústavného súdu sa s týmto právnym názorom nestotožnil, vo veci sťažovateľky dospel k právnemu názoru, ktorý je odchylný od právneho názoru bývalého II. senátu ústavného súdu vyjadreného v náleze č. k. II. ÚS 338/2012­51 z 24. januára 2013. Právny názor bývalého IV. senátu bol založený na tom, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Pri svojich právnych úvahách sa spravoval aj tým, že obsahom každej procesnoprávnej úpravy sú v zásade viac alebo menej formalizované pravidlá postupu účastníkov príslušného procesu, správne procesy nevynímajúc, pričom tieto pravidlá nie sú totožné. Nesplnenie zákonom ustanovených predpokladov (prísne formalizovaných pravidiel) vylučujúce fyzickej osobe alebo právnickej osobe účasť na konaní nepovažoval za „odopretie spravodlivosti“.

Vzhľadom na tento odchylný právny názor sudkyňa spravodajkyňa v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde predložila plénu ústavného súdu návrh na prijatie zjednocujúceho stanoviska.

Plénum ústavného súdu podľa § 6 zákona o ústavnom súde rozhodlo o návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov 17. decembra 2014 tak, že ho uznesením sp. zn. PLz. ÚS 5/2014 zo 17. decembra 2014 zamietlo. Návrh nezískal potrebnú väčšinu všetkých sudcov podľa čl. 131 ods. 1 ústavy. Za situácie, keď už v obdobnej veci vyslovil ústavný súd právny názor vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 338/2012, ako aj s prihliadnutím na aktuálny vývoj relevantnej právnej úpravy a jej aplikáciu, považoval druhý senát ústavného súdu rozhodujúci v tejto veci v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu za vhodné sa k už vyslovenému právnemu názoru prikloniť.

Najvyšší súd prípisom č. KP 3/2015 13 zo 14. apríla 2015 uviedol: „. . . Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, pretože sťažovateľ nebol na svojom práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Základnou otázkou však bolo, či spĺňalo všetky náležitosti v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a či bolo podané odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru zástupcom žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru bolo podané advokátskou kanceláriou telefaxom, datovaným dňa 11. 05. 2009 (správne malo byť datované 11. 06. 2009). Ani telefaxové podanie, ani písomné podanie dňa 16. 06. 2009 neobsahovalo v prílohe plnomocenstvo a až dňa 18. 06. 2009 bolo doručené prostredníctvom advokátskej kancelárie podanie, ktorého prílohou bola listina podpísaná dňa 17. 06. 2009 predsedom predstavenstva , ktorého pravosť podpisu bola úradne osvedčená v ten istý deň, t. j. 17. 06. 2009. Najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 101 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní, podľa ktorého sa na daňové konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, aplikujúc konkrétnu procesnoprávnu úpravu (§ 9 ods. 3 zákona o správe daní), že plnomocenstvo udelené na zastupovanie v daňovom konaní vyžaduje úradné overenie

Nesplnenie zákonom ustanovených predpokladov v správnych konaniach upravených osobitným predpisom a ani dodatočné schválenie úkonov vykonaných splnomocniteľom na základe právne neperfektného, resp. neexistujúceho plnomocenstva, u ktorého úradné overenie podpisu splnomocniteľa je jeho zákonnou záležitosťou, nemôže mať za následok porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1

Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu z 30. apríla 2015 oznámila, že nepovažuje za potrebné vyjadriť sa k vyjadreniu najvyššieho súdu, a uviedla, že „Vzhľadom k tomu, že písomné stanovisko najvyššieho súdu nič nové k veci neprináša, a najmä s prihliadnutím na rozsah a diapazón našich argumentov uvedených v ústavnej sťažnosti zo dňa 26. januára 2011, doplnených o ďalšie relevantné tvrdenia v našich nasledujúcich podaniach... nepovažujeme za potrebné ani účelné znova, k našej argumentácii čokoľvek ďalšie dopĺňať. Sme presvedčení, že na odôvodnenie porušenia základného práva na pokojné užívanie majetku a práva na spravodlivé konanie garantovaných Ústavou Slovenskej republiky bohato postačujú naše doteraz v konaní podrobne uvedené argumenty podporené ustálenou judikatúrou a odbornou literatúrou.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdiť, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 26/2010 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.

Žalobou o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 27. júla 2009 sa sťažovateľka domáhala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu z 27. júla 2009. Krajský súd rozsudkom č. k. 24 S 21/2009­46 z 9. apríla 2010 žalobu zamietol.

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len O. s. p.), prejednal vec postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p. v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia pojednávania a podľa § 246c a § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil po tom, čo verejné vyhlásenie rozsudku (§ 156 ods. 1, 3 O. s. p.) najmenej 5 dní vopred oznámil na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

Najvyšší súd ako súd odvolací nespochybňuje, že plnomocenstvo zo dňa 17. 06. 2009 bolo udelené tejto advokátskej kancelárii. Základnou otázkou však je, či spĺňalo všetky náležitosti v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a či bolo podané odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru zástupcom žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Je nesporné, že dodatočný platobný výmer vydaný Daňovým úradom Žiar nad Hronom, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb a zo závislej činnosti bol žalobcovi doručený dňa 29. 05. 2009.

„Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe dani a poplatkov v znení neskorších predpisov daňový subjekt, jeho zákonný zástupca, alebo jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom, alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa toto plnomocenstvo

Konanie inej osoby v rozsahu udeleného plnomocenstva sa považuje za konanie zástupcu.“ Podľa § 101 zákona o správe daní, na daňové konanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Plnomocenstvo udeľované na zastupovanie v daňovom konaní má v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. prísnejší právny režim ako majú plnomocenstva udeľované v správnych konaniach, ktoré sa spravujú zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (§ 17 ods. 3).

náležitosťou. V prípade, ak z obsahu plnomocenstva ani nevyplýva vôľa jeho účastníkov konvalidovať úkony už zrealizované (v tomto prípade napr. podanie odvolania), preto nie je možné dodatočnými vyhláseniami takýto žalobcom požadovaný právny stav

Ústavný súd, odvolajúc sa na nález sp. zn. II. ÚS 338/2012 z 24. januára 2013, zohľadnil svoju judikatúru, v súlade s ktorou „ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad súladný s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky) predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy“ (II. ÚS 50/01). V okolnostiach prípadu ústavný súd tiež zobral do úvahy, že „... ak je rozhodnutie o uplatnení základného práva alebo slobody občana potrebné uskutočniť v rámci, resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha štátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto konaní dostupných (na nediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv a slobôd. Ďalším kritériom kladeným na takéto konania je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom zabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov. Takéto konania vytvárajúce procesné záruky reálneho uplatňovania základných práv alebo slobôd občanov treba (a z tohto dôvodu) považovať za ich neoddeliteľnú súčasť (II. ÚS 9/00). Zákony procesnej a inej povahy, v rámci a prostredníctvom ktorých sa možno domáhať základných práv a slobôd (vrátane základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy), potvrdzujú, že pokiaľ ich uplatňovanie alebo ochrana predpokladá určité formalizované akty zo strany svojich nositeľov (podanie, žiadosti, sťažnosti, žaloby, odvolania a pod.) rozhodné pre ich začatie alebo pokračovanie, ich nedielnou súčasťou je priznanie reálnej možnosti účastníkom konania odstrániť nedostatky brániace ich praktickému uplatneniu. Tieto nedostatky sa zvyčajne odstraňujú na základe výzvy súdneho orgánu (§ 43 OSP), ako aj správneho orgánu [§ 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov]. Ak preto účastníkovi súdneho alebo administratívneho konania orgán štátu neposkytne reálnu možnosť odstrániť nedostatky právne formalizovaného aktu nevyhnutného pre začatie alebo pokračovanie v konaní, v ktorom sa uplatňuje jeho základné právo na súdnu alebo inú právnu ochranu, pričom ide o odstrániteľné nedostatky, porušuje jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.“.

Ústavný súd vyslovil aj právny názor, že „aj prax daňových orgánov potvrdzuje, že k nesplneniu zákonných náležitostí daňového konania môže dochádzať nielen pri daňových podaniach a odvolaniach, ale aj pri splnomocneniach na zastupovanie v daňovom konaní“.

Na rozdiel od zákonných náležitostí podania alebo odvolania v daňovom konaní, ktoré možno meniť alebo doplniť na výzvu daňového orgánu, najvyšší súd vo svojom rozsudku napadnutom sťažovateľkou poukazuje na odlišný právny režim splnomocnenia, ktoré nespĺňa niektoré so zákonom predpísaných náležitostí. Robí tak odvolaním sa na svoje predošlé rozsudky sp. zn. 3 Sž 10/2007.

Najvyšší súd, odvolávajúc sa na „prísnejší právny režim“ splnomocnenia v daňovom konaní, ktoré vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa, čím sa „fixuje dátum ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené“, vykladá ustanovenia dotknutých daňových predpisov tak, že zákonné nedostatky splnomocnenia spočívajúce v absencii úradného overenia podpisu splnomocniteľa alebo vady, prípadne nedostatky stanovenia rozsahu splnomocnenia nie je po podaní splnomocnenia možné napraviť, čo sa prejavuje v rozhodnutí daňového orgánu nepokračovať v daňovom konaní.

Z požiadavky ústavne konformného výkladu právnych predpisov orgánmi verejnej moci ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 338/2012 dospel k záveru, „že výklad najvyššieho súdu týkajúci sa absencie možnosti dodatočného odstránenia nedostatkov zákonných náležitostí splnomocnenia pre potreby daňového konania... (s poukazom na prísnejší právny režim splnomocnení v daňovom konaní), nie je v súlade s ústavnými garanciami čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Je to tak z toho dôvodu, že daňovému subjektu negarantuje reálnu možnosť nápravy nedostatku splnomocnenia (úradné overenie podpisu), a tým uplatnenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy bez legitímneho a ústavne akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach danej veci ide pritom o nedostatky odstrániteľnej povahy, ktoré by mal daňový subjekt (a pri inom výklade najvyššieho súdu) možnosť reálne odstrániť až do momentu rozhodnutia daňového orgánu bez vážnejších problémov. Takýto výklad je dôsledkom platnej právnej úpravy, ktorá nedostatky splnomocnenia pre potreby daňového konania nepodriaďuje vyzývacej povinnosti správcov dane so stanovením lehoty na ich odstránenie. Ak by však do momentu rozhodnutia daňového úradu daňový subjekt nedostatky splnomocnenia neodstránil, daňový orgán by túto skutočnosť, prirodzene, zohľadnil pri svojom rozhodovaní. Jeho rozhodnutie by však vychádzalo z ústavne akceptovateľného stavu, keďže daňovému subjektu bola poskytnutá reálna možnosť odstránenia nedostatku splnomocnenia, ktorú však nevyužil.“.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že výklad najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku nie je v súlade so základnými zásadami daňového konania, v ktorom sa síce na jednej strane chránia záujmy štátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní“ (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Z uvedeného vyplynul záver ústavného súdu, podľa ktorého najvyšší súd vyložil ustanovenia zákona o správe daní ústavne nekonformným spôsobom, čím porušil základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 26/2010 z 9. novembra 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka si uplatnila trovy konania za päť úkonov právnej služby [dva urobené v roku 2011 – prevzatie a príprava, spísanie sťažnosti, po jednom urobenom v roku 2012, 2013 a v roku 2015 (vyjadrenia k veci)] v celkovej sume 819,36 € vrátane DPH. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania za štyri úkony právnej služby, a to za dva úkony urobené v roku 2011, za jeden urobený v roku 2012 a za jeden urobený v roku 2013 v celkovej sume 641,50 €. Za posledný úkon právnej služby (vyjadrenie k veci urobené v roku 2015) ústavný súd úhradu nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci (bod 4 výroku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.