II. ÚS 163/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 a sp. zn. 1 Obdo V 11/2011 z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

3. Sťažovatelia sú toho názoru, že napadnutými uzneseniami došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré im vyplýva z čl. 46 ods.1 ústavy, a že bolo porušené ich právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru a ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Podľa sťažovateľov najvyšší súd ako odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu, ktorý nebol účastníkom konkurzného konania, a teda nebol aktívne vecne legitimovaný na vedenie daného incidenčného sporu. Dovolací súd túto vadu konania vedúcu k zmätočnosti rozhodnutia nenapravil. Na zmenu účastníka incidenčného konania na strane navrhovateľa (veriteľa) sa vyžaduje podľa názoru sťažovateľov zmena účastníka konkurzného konania v dôsledku zmeny veriteľa a podanie procesného návrhu na zmenu účastníka konania podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). K zmene účastníka konkurzného konania môže podľa vyjadrenia sťažovateľov dôjsť len vstupom do konania tej osoby, ktorá nadobudne pohľadávku od pôvodného veriteľa, a to postupom podľa § 7 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Podľa sťažovateľov ak sa nový veriteľ nestane účastníkom konkurzného konania, alebo konkurzný súd rozhodne o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu, súd v incidenčnom konaní rozhodne o jeho pristúpení do konania, ak sú splnené podmienky ustanovené v § 92 ods. 2 a 3 OSP. Následne súd musí podľa názoru sťažovateľov návrh na určenie pohľadávky zamietnuť, pretože nový veriteľ nie je účastníkom konkurzného konania, a preto nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Nový veriteľ tak nemôže preukázať právny záujem na výsledku incidenčného konania, ktoré je určené len pre veriteľa, ktorý je účastníkom konkurzného konania.

7. Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovatelia uviedli, že uvedené nedostatky neodstránil ani dovolací súd, keďže tento dovolanie odmietol ako neprípustné, pričom v odôvodnení uviedol, že skúmal aj existenciu vád vedúcich k zmätočnosti rozhodnutia uvedených v § 237 OSP. Podľa sťažovateľov vadu odvolacieho rozhodnutia spočívajúcu vo vyhovení odvolaniu podaného osobou, ktorá na jeho podanie nebola oprávnená, pretože nebola konkurzným veriteľom, však dovolací súd nepostrehol, pričom podľa názoru sťažovateľov ide o vadu spočívajúcu v porušení všeobecných procesných princípov subsumovateľných pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Podľa sťažovateľov dovolací súd sa s námietkou nerozhodnutia odvolacieho súdu o námietke nedostatku aktívnej legitimácie odvolateľa vysporiadal vadne, táto námietka ostala neriešená a postup súdu, ktorým bola odňatá možnosť účinne pred súdom v odvolacom konaní konať, ostal nenapravený.

8. Sťažovatelia ďalej uviedli, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010, ktorým bolo zrušené vecne správne prvostupňové rozhodnutie, došlo k neproporcionálnemu posilneniu zásady hľadania materiálnej pravdy v spore, za situácie, keď boli splnené zákonné podmienky na potvrdenie napadnutého prvostupňového rozhodnutia, a to všetko na úkor porušenia základného práva sťažovateľov na rozhodnutie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže konanie o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky trvá viac ako 10 rokov.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

11. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu z dôvodov, že najvyšší súd ako súd odvolací aj dovolací (i) viedol konanie s účastníkom konania, ktorý nebol podľa mienky sťažovateľov aktívne legitimovaný na iniciovanie incidenčného konania (v rámci ktorého koná a rozhoduje krajský súd), ako aj odvolania, (ii) pričom zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže konanie o žalobe o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky trvá už viac ako 10 rokov.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 11/2010 zo 14. decembra 2010

14. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 zrušil

rozsudok

krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000­304 z 31. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ sťažovatelia namietajú, (i) že prvopočiatočným konkurzným veriteľom, ako aj žalobcom v incidenčnom konaní bol zahraničný právny subjekt ČSOB a. s., Praha, Česká republika, IČO: 00001350, (ii) že krajský súd v incidenčnom konaní uznesením č. k. 13 Cb 767/2000­272 z 5. mája 2009 pripustil zámenu žalobcu, keď sa novým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osoba ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, avšak nový navrhovateľ v incidenčnom konaní nebol konkurzným veriteľom v konkurznom konaní sp. zn. 2 K 249/98 a nestal sa ním ani do momentu vynesenia rozsudku krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000­304 z 31. marca 2010, a teda právnická osoba ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, nemohla byť účastníkom incidenčného konania a nebola aktívne legitimovaná na podanie odvolania v rámci incidenčného konania, tak ide o vadu, ktorú mohli sťažovatelia ešte vždy namietať v odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000­272 z 5. mája 2009 (sťažovatelia však netvrdili a ani nepreukázali, že odvolanie proti tomuto uzneseniu podali), resp. v prvostupňovom incidenčnom konaní pred krajským súdom (ktorý pripustil zámenu žalobcu a koná s právnickou osobou ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, ako s účastníkom konania), kde bola vec vrátená po vydaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 (v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/11/2011 z 27. septembra 2012).

17. Hic et nunc ústavný súd pripomína zásadu vigilantibus iura scripta sunt (bdelým prináležia práva) rozvíjanú v pomeroch moderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnych vzťahov ako emancipovaných jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektované a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistického štátu (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.ÚS 1106/08 z 10. marca 2009, bod 22). Táto zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (porov. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011, IV. ÚS 349/2011). Sťažovatelia nepreukázali (a ani netvrdili), že by proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000­272 z 5. mája 2009, ktorým krajský súd pripustil zámenu žalobcu, keď sa novým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osoba ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, ako žalovaní podali odvolanie, kde by uvedené nedostatky v postúpení pohľadávky a nedostatku aktívnej legitimácie právnickej osoby ČSOB a. s., Bratislava, byť žalobcom v incidenčnom konaní namietali.

18. Pretože ochranu označeným ústavným právam sťažovateľov bol oprávnený poskytnúť vzhľadom na charakter námietok sťažovateľov odvolací súd v prípadnom odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000­272 z 5. mája 2009, ako aj z dôvodu poskytnutého priestoru pre komunikovanie týchto námietok opätovne pred prvostupňovým súdom (krajský súd), kde bola vec (rozhodovanie o žalobe o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky) vrátená po vydaní napadnutých uznesení najvyššieho súdu, sa námietky sťažovateľov prednesené pred ústavným súdom v sťažnosti javia byť ako neprípustné, resp. predčasne podané.

20. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľov. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol: „V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. V zmysle ustanovenia § 239 ods. 1 OSP platí, že ak bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, je dovolanie proti nemu prípustné, ak .

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia, Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 OSP

Nezaujatie žiadneho stanoviska k námietkam a dôkazom žalovaného v III. rade zo strany odvolacieho súdu, ho, podľa neho, oprávňuje namietať, že odvolací súd jeho relevantnú námietku a dôkazy opomenul vyhodnotiť, čím mu bolo znemožnené účinným a efektívnym spôsobom v odvolacom konaní uplatňovať svoje práva, teda konať. Dovolací súd s názorom dovolateľov nesúhlasí a konštatuje neexistenciu takto namietnutej vady konania. Jej neopodstatnenosť vyplýva zjavne z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorý na č. l. 471 472 výslovne tieto námietky uvádza. S dôvodmi, ktoré viedli k zrušujúcemu a vracajúcemu rozhodnutiu, sa odvolací súd náležite vysporiadal. Odôvodnenie je zrozumiteľné a vyčerpávajúce, v súlade s požiadavkami kladenými na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí upravenými v ustanovení § 157 ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 167 ods. 2 OSP, a so zreteľom na to, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné ozrejmiť dovolateľom i tú

Na základe uvedeného, nie je daná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, a dovolací súd v rámci svojej zákonnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia. § 242 ods. 1 veta druhá OSP, nezistil žiadne iné vady konania upravené v § 237 OSP, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Z tohto dôvodu sa dovolací súd nezaoberal opodstatnenosťou, resp. neopodstatnenosťou, ďalších dvoch uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 psím. b) OSP /konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci/ a § 241 ods. 2 písm. c) OSP /rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/.“

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

26. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné. Navyše, najvyšší súd rovnako, ako aj ústavný súd správne poukázal na skutočnosť, že námietky vznesené sťažovateľmi aj pred dovolacím súdom nie sú vylúčené z ďalšieho prerokúvania, resp. z ďalšieho dokazovania, keďže vec odvolací súd vrátil prvostupňovému (krajskému) súdu na opätovné konanie.

27. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

28. Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej neprípustnosti nimi podaného dovolania nestotožňujú, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení nimi označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

34. Ústavný súd najprv poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia nespájajú potenciálne porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy s postupom najvyššieho súdu, ale napadnutými uzneseniami. Vydaním napadnutých uznesení bolo rozhodnuté o predmete týchto konaní (o odvolaní a dovolaní), a tak bola odstránená prípadná právna neistota účastníkov týchto konaní. Z tohto pohľadu sú námietky sťažovateľov zjavne neopodstatnené.

35. Ak sú sťažovatelia presvedčení, že v rámci incidenčného konania vedeného krajským súdom dochádza k zbytočným prieťahom, sú oprávnení brojiť proti postupu krajského súdu prostredníctvom právnych prostriedkov ochrany pred porušovaním základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tomto smere však sťažovatelia proti postupu krajského súdu vo svojej sťažnosti nenamietali.

36. Navyše ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

37. Takýmto právnym prostriedkom je v zmysle judikatúry ústavného súdu sťažnosť pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) adresovaná predsedovi konkrétneho súdu.

38. Sťažovatelia v tomto konaní pred ústavným súdom netvrdili a ani nepreukazovali, že takúto sťažnosť na prieťahy najvyššiemu súdu podali. Z tohto pohľadu ústavný súd nemal v tomto konaní za preukázané, že sťažovatelia využili účinný právny prostriedok nápravy, ktorý im zákon o súdoch poskytuje na ochranu ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na tomto základe ústavný súd musel odmietnuť sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu neprípustnosti.