II. ÚS 163/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o., Saratovská 26/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že (ďalej len „navrhovateľ“) si návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) uplatnil proti sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy 7 791,53 € s príslušenstvom oproti vydaniu tepelného čerpadla WPW 13 Stiebel Eltron, akumulačného zásobníka SBP 100 a zásobníka TUV SBB 300 WP.

O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 191/2011 zo 6. marca 2012 tak, že návrhu v prevažnej časti vyhovel a sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 7 791,53 € so špecifikovaným príslušenstvom oproti vydaniu vo výroku konkretizovaných vecí.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ následne vo svojej sťažnosti rozsiahlo namieta skutkové zistenia a právne závery okresného súdu a krajského súdu. V prvom rade namieta právny záver týchto súdov, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy o dielo bolo platné s tým, že v tejto súvislosti namieta aj posúdenie toho, či sa opakovane vyskytli tie isté vady a či ich navrhovateľ reklamoval. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na viaceré skutkové zistenia relevantné v prerokúvanej veci. Uvádza, že dielo bolo uvedené do prevádzky 14. marca 2006 s tým, že navrhovateľ mal prvýkrát uplatniť vady diela 24. októbra 2007. Podľa sťažovateľa reklamované vady boli odstránené 6. mája 2008 a dielo bolo „preskúšané a funkčné... Nakoľko z dokladov založených v spise, ale dokonca ani z tvrdení navrhovateľa (pokiaľ neberieme do úvahy tvrdenia o tom, že závada nebola odstránená vôbec a nikdy, čo vyvracia protokol o oprave na č. l. 24) nevyplýva, že by sa v tejto lehote vyskytli akékoľvek vady a už vôbec nie, že by aj boli reklamované, je nevyhnutné konštatovať, že záručná doba uplynula najneskôr dňa 6. 10. 2008. Akékoľvek vady, ktoré sa vyskytli po tomto dátume, už nemôžu byť dôvodom pre odstúpenie od zmluvy. Odvolací súd v snahe vysporiadať sa s touto argumentáciou sťažovateľa sám priznáva, že z protokolu o oprave (č. l. 24) vyplýva, že vady boli odstránené. Súčasne však dodáva, že nemožno vychádzať iba z tohto dokladu, ale poukazuje aj na vyjadrenie spoločnosti podľa ktorého spočívala vada dodaného diela v iných skutočnostiach. ... navrhovateľ reklamoval v danom prípade vady spočívajúce v následkoch. K presnejšiemu popisu príčin prirodzene ani nemal dostatočné technické vedomosti. Súčasne ale treba zdôrazniť, že sťažovateľ reklamované následky odstránil dňa 6. 5. 2008, čo (ako priznal aj odvolací súd) vyplýva z protokolu o oprave. Platí teda, že ku dňu 6. 5. 2008 boli reklamované vady odstránené. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani názor spoločnosti , ktorého relevancia je nulová, a to nielen z dôvodu, že nie je ani datované, ani podpísané (nejde teda o žiaden právny úkon) a dokonca z neho ani nie je zrejmé, že by sa týkalo predmetného diela. Z podobnosti chybového hlásenia nemožno totožnosť predmetu opravy v žiadnom prípade vyvodzovať. Súd vychádzajúc z tvrdení navrhovateľa ako aj z (úplne irelevantného) vyjadrenia spol. potom uzavrel, že predmetné vady sa na diel vyskytovali aj po 6. 5. 2008. Hoci táto skutočnosť nie je nijako preukázaná, i pokiaľ by to bolo skutočne tak, súd nesprávne aplikoval platné a účinné právne predpisy na zistený skutkový stav. Navrhovateľ totiž, napriek tomu, že údajne sa vady vyskytli opäť, tieto vady po dátume 6. 5. 2008 nereklamoval. ... záručná doba skončila 6. 10. 2008. Akékoľvek uplatnenie vád a práv z vád po tomto dátume je tak právne bezvýznamné. V konaní nebolo preukázané žiadne uplatnenie reklamácie ani práv z vád v období medzi 6. 5. 2008 a 6. 10. 2008. Zo samotných dokladov založených v spise tak bez ďalšieho vyplýva, že odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa nebolo platné, keďže vady reklamované v záručnej dobe boli odstránené a pre vady vyskytujúce sa po záručnej dobe odstúpiť od zmluvy nemožno − pritom ide o neplatnosť absolútnu...“.

Následne sťažovateľ namietal, že okresný súd a ani krajský súd neskúmali a ani nepreukazovali možnosť naturálnej reštitúcie podľa § 457 Občianskeho zákonníka, hoci takáto požiadavka vyplýva napr. aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie č. 30/1977). V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Z citovaného je zrejmé, že súd je v tejto otázke povinný vykonať riadne a úplné dokazovanie, ktoré by dalo odpoveď na otázku, či je možné vrátiť celé vecné plnenie, jeho časť, alebo poskytnuté vecné plnenie nie je možné vrátiť vôbec. Takéto dokazovanie v konaní nebolo vykonané, oba súdy sa uspokojili s tvrdením navrhovateľa. Ako však uvádza Najvyšší súd SR, v tomto smere súd nie je viazaný návrhmi na dokazovanie, ale túto otázku musí skúmať (podobne ako absolútne neplatnosť zmluvy) sám z úradnej povinnosti a v plnej miere. V predmetnej veci súdy v súlade s citovanou judikatúrou nepostupovali. Pokiaľ preto odvolací súd v prejednávanej veci postupoval v rozpore s ustálenou judikatúrou NS SR, a to napriek tomu, že o nej mal vedomosť a sám sa na ňu odvolával, porušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“

Z uvedenej argumentácie je podľa sťažovateľa zrejmé, že „pochybenia všeobecných súdov v danej veci vykazujú také nedostatky v skutkovom a najmä právnom posúdení veci, ktoré svojou podstatou a rozsahom odôvodňujú záver, že zo strany súdov došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol „o porušení základného práva... na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy..., článku 36 ods. 1 Listiny... a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru... a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 9 Co 269/2012 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

doby. Opätovne výzvou zo dňa 30. 1. 2008 navrhovateľ požiadal odporcu o odstránenie vád. Odporca sa snažil odstrániť vadu rôzne, meraním prietoku vody zo sacej studne prietokomerom, dal vyčistiť ponorné čerpadlo, nariadil chemické vyčistenie výmenníka tepelného čerpadlo spoločnosťou Inkrusta, a požiadal dvakrát spoločnosť o opravu tepelného čerpadla. Do tohto okamihu skutkový stav nie je medzi účastníkmi konania sporný. Spornosť nastala až pri zadefinovaní, či vznikol navrhovateľovi nárok na odstúpenie od zmluvy s poukazom na ust. § 648 ods. 2 veta druhá Obč. zák. pre opätovný výskyt vady. Odporca v rámci obrany uviedol, že Protokol o oprave (č. l. 24) potvrdzuje, že vady diela boli odstránené, dielo bolo preskúšané a funkčné a po tomto čase nebolo preukázané, že sa vyskytli akékoľvek vady. Ak teda navrhovateľ od zmluvy odstúpil dňa 3. 12. 2009, ide o absolútnu neplatnosť pre preklúziu práva. Zjednodušené ponímanie skutkových okolnosti zo strany odporcu, obmedzujúc sa iba na listinný dôkaz a to Protokol zo dňa 6. 5. 2008, by skutočne navádzalo k prijatiu

nemožno. Navrhovateľom od počiatku prezentovaná vada spočívala v tom, že tepelné čerpadlo sa vypínalo a na displeji sa objavovalo chybové hlásenie PROTIZÁMRAZ. Uvedená vada bola odporcom na základe reklamácie opakovane odstraňovaná (meraním prietoku vody zo sacej studne prietokomerom, dal vyčistiť ponorné čerpadlo, nariadil chemické vyčistenie výmenníka tepelného čerpadlo spoločnosťou Inkrusta, a požiadal dvakrát spoločnosť o opravu tepelného čerpadla) avšak vada sa objavovala opakovane.

prvok. Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že nejde o situáciu predvídanú ustanovením § 645 Občianskeho zákonníka, pri ktorej by bola príčinou vád diela (zákazky) vadnosť materiálu od navrhovateľa či jeho pokynov. Pre posúdenie uplatneného nároku je však podstatné, že nemožno považovať tvrdenie odporcu o odstránení vady na základe Protokolu zo dňa 6. 5. 2008 a o absencii opätovného výskytu za pravdivé, pretože vadnosť tepelného čerpadla sa opätovne vyskytovala až do jej odstránenia spoločnosťou , záveru ktorému nasvedčuje vyššie spomínaná

z hľadiska hospodárnosti, aby totiž k nemu nedochádzalo za cenu znehodnotenia alebo dokonca zničenia veci, ktoré by inak mohli slúžiť svojmu účelu tam, kde sú umiestnené, resp. zabudované a aby tiež nedochádzalo i k ďalším nákladom, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na demontáž vrátených vecí. Uvedenú problematiku už riešil Najvyšší súd SR (R č. 30/1977 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk) záver, ktorý prijal aj súd prvého stupňa a odvolací súd nemá dôvod od tohto ustáleného právneho záveru sa odchýliť, z dôvodu ktorého je námietka bezpredmetná. Vzhľadom na uvedené, za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

zákonníka vzniká po zrušení zmluvy zákonom predvídaným spôsobom a navrhovateľ tvrdil, že vzájomná reštitučná povinnosť účastníkov vznikla zánikom ich zmluvného vzťahu v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo dňa 3. 12. 2009, pre posúdenie dôvodnosti podaného návrhu bolo rozhodujúce, či je navrhovateľovo odstúpenie od zmluvy platné. Vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného vykonaným dokazovaním pritom súd dospel k záveru, že odstúpenie navrhovateľa od zmluvy je platné.

Vo vzťahu k vadám namietal len to, že nefunkčnosť tepelného čerpadla bola spôsobená v tzv. primári, teda studňou. Hoci odporca priamo v konaní túto skutočnosť nenamietal, súd sa ňou nad rámec predmetu konania zaoberal. Dospel pritom k záveru, že námietky odporcu v tomto

Je teda nepochybné, že v danej veci nejde o situáciu predvídanú ustanovením § 645 Občianskeho zákonníka, pri ktorej by bola príčinou vád diela (zákazky) vadnosť materiálu od navrhovateľa či jeho pokynov. Z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 645 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danej veci nie je na mieste. Nakoľko teda odporcom vykonané dielo (zákazka) vykazovalo vady, pre ktoré nebolo možné celé zariadenie riadne užívať, navrhovateľ uplatnil u odporcu práva zo zodpovednosti za vady, najprv vo forme nároku na odstránenie vád diela, po ich opakovanom neodstránení boli na strane navrhovateľa nepochybne splnené všetky

Navrhovateľ sa v prejednávanej veci nedomáhal vzájomného vrátenia všetkých poskytnutých plnení, ale len ich časti, a to len ohľadne tých, ktoré je možné odobrať bez toho, aby došlo k ich poškodeniu a znefunkčneniu do tej miery, že by nebol naplnený účel tohto vrátenia, no tiež by došlo k poškodeniu rodinného domu navrhovateľa. Hoci sa navrhovateľ nedomáhal vrátenia všetkých poskytnutých plnení, je nepochybné, že v rozsahu, v akom splnenie tejto povinnosti uplatnil navrhovateľ, táto povinnosť obom účastníkom vznikla.

čiastočne. Podmienkou bolo len to, aby čiastočné plnenia na jednej i druhej strane predstavovali plnenie v totožnej hodnote. Z predložených faktúr s prílohami vyplynulo, že súčasti zhotoveného diela, ktorých vydanie stojí oproti zaplateniu uplatnenej peňažnej sume, predstavovali podľa zmluvy o dielo, ktorej obsah je v tomto prípade určujúci, rovnakú hodnotu, ako peňažná suma, ktorú žiada od odporcu vrátiť navrhovateľ. Vzhľadom na vyššie uvedené preto možno zhrnúť, že účastníkom vznikla v súlade s ustanovením § 457 Občianskeho zákonníka vzájomná reštitučná povinnosť ohľadne plnení poskytnutých za náklade zaniknutej zmluvy o dielo.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013. Sťažovateľ spochybňuje právny záver krajského súdu v spojení s okresným súdom o tom, že navrhovateľ platne odstúpil od zmluvy v zmysle § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti argumentuje tým, že vady diela boli odstránené 6. mája 2008, pritom nebolo preukázané, že po tomto dátume sa opakovane vyskytli tie isté vady diela a že ich navrhovateľ reklamoval. Následne sťažovateľ namieta, že konajúce súdy neskúmali možnosť a predpoklady naturálnej reštitúcie, prípadne jej rozsah v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že argumentácia sťažovateľa v sťažnosti je predovšetkým zameraná na skutkové zistenia, ktoré okresný súd vyvodil z vykonaných dôkazov, a tiež na právne hodnotenie zisteného skutkového stavu okresným súdom a krajským súdom.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa skutkových zistení okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011, IV. ÚS 445/2013). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Preskúmavanie skutkových otázok ústavným súdom je takto vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením (II. ÚS 263/2015).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najmä § 457 a § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.