II. ÚS 165/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 165/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti , , zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika č. 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 26. novembra 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1176/2015 a sp. zn. Rvp 1177/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1176/2015. 2. Sťažnosti odmieta.

Odôvodnenie:

2. Sťažovateľ v úvode svojich sťažností zhrnul skutkový stav takto: „Som navrhovateľom vo veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. 2C 166/2011. Pôvodný návrh som podal ešte v roku 2008, ale okresný súd vec po dlhšom čase postúpil z príslušnosti na Okresný súd v Brezne. Tento súd vec neprijal a vyslovil nepríslušnosť v dôsledku čoho sa moja vec vrátila na OS Kežmarok a je zapísaná pod novým číslom. Nakoľko som v dobe od roku 1997 do roku 2003 pôsobil ako advokát v Kežmarku boli všetci sudcovia aj bez mojich námietok v dobe od roku 2005 do 2007 v konaniach kde sú účastníkmi manželia a vylúčení. Aj v mnohých iných nasledujúcich konaniach kde som podal námietky zaujatosti voči sudcom OS Kežmarok, resp. oni sami namietali svoju zaujatosť k mojej osobe došlo opakovane k vylúčeniu všetkých sudcov tamojšieho súdu. V prípade osoby sudkyne boli dôvody na jej vylúčenie v tom, že má k mojej osobe nepriateľský vzťah, ktorý okrem iného vyplýva aj z toho, že ústavný súd nálezom v konaní sp. zn. III. ÚS 167/2009 vyslovil, že zavinením samosudkyne došlo k porušeniu mojich základných práv a priznal mi aj finančné zadosťučinenie. Následkom toho bola sudkyňa disciplinárne potrestaná rozhodnutím kárneho senátu NS SR a mala zrážky z platu. Sama táto skutočnosť je tak závažná, že nie je možné aby sudkyňa konala o mojich nárokoch v iných veciach. Naviac došlo k dvom súdnym sporom kde v jednom bola mnou priamo žalovaná a v druhom bola dôvodom pre podanie mojej žaloby na ochranu osobnosti voči SR zastúpenej MS SR a tie veci nie sú do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté. Okrem toho som podal na sudkyňu tri trestné oznámenia a to okrem iného pre ohováranie a krivú výpoveď a tým sa zoberal aj ÚS pod sp. zn. I ÚS 469/2014. Naviac som podal na sudkyňu opakované podnety na disciplinárne konania, ktoré za dobu viac ako pol roka od júna 2014 do dnešného dňa predseda KS Prešov účelovo nevybavil, aby bolo zdanie nestrannosti sudkyne k mojej osobe! Je absolútne netolerovateľné aby sudkyňa vedome v mojich ôsmych veciach viac rokov nevykonala žiaden úkon. V iných takých prípadoch je to pritom u sudcov dôvod pre začatie trestného stíhania pre prečin podľa § 327 Tr. zák. Odvolací súd sa však s takýmto konaním sudkyne evidentne stotožnil a dokonca sa s ním ani v napadnutom uznesení nezaoberal hoc to bol jeden z dôvodov námietky! Tvrdenia, že sa dôvody zaujatosti pre uplynutie troch rokov od preverovania konania sudkyne OČTK stratili, sú právne neprijateľné lebo zaujatosť nie je choroba a pretrváva aj napriek plynutiu času. Tým viac ak nastanú nové okolnosti odôvodňujúce zaujatosť sudcu.

Uznesenie

zo dňa 26.11.2014 vôbec nevysvetľuje to, či odvolací súd považoval disciplinárne potrestanie sudkyne v roku 2011 pre zavinené prieťahy za dôvod na jej zaujatosť a vylúčenie z konania. Rozhodnutie porušovateľa práva nedáva odpovede na podstatné okolnosti podanej námietky a je teda arbitrárne a svojvoľné. Ak by malo uznesenie porušovateľa práva zostať v platnosti, stačilo by aby zaujatý sudca nekonal viac rokov a bránil by sa, že uplynutím času sa jeho zaujatosť stratila či vyliečila. však sama naďalej tvrdí, že je zaujatá a to dokazuje aj jej nezákonný postup v mojich veciach.“

4. Ďalej sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu a doplnil: „Podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 241/2004 z 25. 8. 2004 sa za diskriminačný postup v zmysle práva na spravodlivý súdny proces považuje taký postup súdu, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup nemožno rozumne odôvodniť. Nie je pravdou tvrdenie na strane 6 uznesenia, že mojimi námietkami a dôvodmi sa odvolací súd vysporiadal už v uznesení sp. zn. 15 NcC 24/2010 z 1.12.2010. V tom čase sa ešte nekonali súdne spory, neboli podané moje tri trestné oznámenia na sudkyňu a naviac ešte nebol podaný môj nepochybne opodstatnený návrh na disciplinárne potrestanie sudkyne... pre viacnásobné dlhodobé prieťahy v ôsmych mojich veciach !!! Tvrdím, že odvolací súd správne, dôvodne a opakovane vylúčil sudkyňu z množstva mojich konaní a svoje rozhodnutia v minulosti opakovane aj explicitne odôvodnil nielen v súlade s OSP, ale aj v súlade s ústavou, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj v súlade s judikatúrou ESĽP. Následné uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn. 1 NcC/16/2014, ktorým nebola samosudkyňa z konania v mojej veci sp. zn. 2 C 166/2011 vylúčená, je závažným zásahom do mojich základných práv. Rozhodnutie odvolacieho sudu je nepochybne svojvoľné a arbitrárne, odporuje zaužívanej judikatúre a má nepriaznivý dopad na moje základné práva. Situácia, ktorá zavinením Krajského súdu v Prešove, ale aj samotnej samosudkyne vznikla je okrem porušenia môjho práva na spravodlivé súdne konanie aj dôvodom nových a zbytočných prieťahov. Vec je fakticky stará už sedem rokov a do dnešného dňa sa v nej nezačalo ani konať !!! Účelom vylúčenia sudcov je prispieť k nestrannému prejednávaniu veci a k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom konania. Porušovateľ práva jednoznačne konal v rozpore s opísanými ustanoveniami a princípmi. Konal aj v rozpore s prechádzajúcimi judikátmi Krajského súdu v Prešove týkajúcimi sa mojej osoby a osoby sudkyne a z toho pohľadu je uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 26.11.2014 nespravodlivé, svojvoľné, diskriminačné a možno ho považovať za nezlučiteľné s princípmi právneho štátu.“

7. V odôvodneniach napadnutých uznesení krajský súd uviedol, že v predmetnej veci konajúca sudkyňa oznámila dôvody, pre ktoré by mala byť z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčená, pričom tieto sa týkajú jej vzťahu k účastníkovi konania, teda k sťažovateľovi. Podľa krajského súdu však nemožno konštatovať, že by tieto konajúcou sudkyňou uvádzané dôvody mohli byť akceptovateľné z pohľadu konštatovania nedostatku subjektívnej alebo objektívnej nestrannosti tejto sudkyne. Podľa krajského súdu navyše, pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa toho, že sťažovateľ je navrhovateľom vo veci ochrany osobnosti, kde ako účastníčku na strane odporcov označil aj konajúcu sudkyňu, nejde o okolnosť novú, pretože tento dôvod na vylúčenie z konania uvádzala konajúca sudkyňa už v predchádzajúcich štádiách tohto konania, pričom krajský súd v uznesení č. k. 15 NcC 24/2010­50 z 1. decembra 2010 sa s týmito dôvodmi vysporiadal a nevylúčil konajúcu sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci. V súčasnosti sa krajský súd stotožňuje s týmto názorom toho istého súdu vysloveným v uvedenom uznesení a je ním podľa krajského súdu aj viazaný.

III.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

IV.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený

13. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy sa nachádzajú v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

16. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).

17. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.

20. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

21. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].

24. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

25. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri ich predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

3. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

26. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie o námietke zaujatosti, nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkým procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber and Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianowicz v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07, 55443/07, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).

27. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).