II. ÚS 165/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 165/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou H. I. F., spol. s r. o., prostredníctvom ktorej koná advokát JUDr. Peter Filip, Na vŕšku 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vednom pod sp. zn. 3 Sžf 80/2013 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka namieta, že rozsudok krajského súdu, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sú arbitrárne, nesprávne a nedostatočne odôvodnené. Podľa sťažovateľky krajský súd a najvyšší súd „ignorovali rad nami predložených dôkazov, naopak vyžadovali dôkazy, ktorými sme nemohli disponovať a bezdôvodne si osvojili argumentáciu žalovaného, za súčasnej absencie úvah, ktorými sa súdy spravovali pri hodnotení dôkazov, čo determinovalo ich následnú nepresvedčivosť a týmto momentom bolo aj voči rozhodnutiu krajského súdu problematické, správne zamerať dôvody odvolania, keďže v rozsudku chýbalo, ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby, a toto nebolo odstránené ani rozhodnutím najvyššieho súdu, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj právom na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru)“. Sťažovateľka namieta, že v odvolaní proti rozsudku krajského súdu sa detailne zaoberala ustanoveniami o dokazovaní v správnom (daňovom) konaní a ich aplikáciou na konkrétny prípad, napriek tomu najvyšší súd uvedené skutočnosti ignoroval a v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko iba k jednému z predložených argumentov o presune dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane, s ktorým sa, ako uvádza, nemožno stotožniť. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu, ktorý vydal v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a v ktorom uviedol, že „odpočítanie DPH na vstupe nemôže byť podmienené preukázaním skutočností, ktoré môžu preukázať iba ďalšie osoby zúčastnené na transakcii. Inak povedané, nie je možné od platiteľa dane žiadať preukázanie skutočností tykajúcich sa vzťahu dodávateľa a jeho subdodávateľov. Najvyšší súd taktiež dospel k záveru, že v situácii, keď platiteľ dane preukáže existenciu dodania prostredníctvom faktúr obsahujúcich podrobný zoznam dodaných tovarov a služieb, znáša dôkazné bremeno správca dane, ak chce preukázať opak.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že „porušovateľ (najvyšší súd, pozn.) reagoval na siahodlhý rad sťažovateľom predložených relevantných skutočnosti reálne dvoma stranami odôvodnenia, pričom aj táto minimálna argumentácia zdôvodňovania zaujatého stanoviska bola nelogická a v žiadnom prípade nepodávala zrozumiteľné objasnenie úvah, ktorými sa porušovateľ spravoval pri svojom rozhodovaní.

. . V rámci daňovej kontroly je povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, tieto prejednať, umožniť platiteľovi dane ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi, pričom správca dane má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť daňový subjekt. Napriek tomu, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí všemožne usiluje zdôvodniť svoj negatívny záver vo vzťahu k tomu, že sme neuniesli dôkazné bremeno o existencii zdaniteľného plnenia, dovoľujeme si jeho tvrdenia označiť za veľmi všeobecné, pričom konkretizácia vysporiadania sa s početnými dôkazmi, ktoré sme na podporu svojich tvrdení predložili, absentuje. Porušovateľ svoje závery opiera o skonštatovanie, že v tomto prípade neboli naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci , sp. zn. 3 Sžf/1/2011.

subdodávateľmi. V citovanom rozhodnutí sa ďalej uvádza tiež skutočnosť (ktorú už ale porušovateľ nespomína), že od daňového subjektu nemožno spravodlivo požadovať podklady, ktorých vedenie je v kompetencii iného daňového subjektu, pričom presne toto od nás porušovateľ pri zdôvodňovaní svojho negatívneho záveru požaduje. Z uvedeného možno konštatovať, že úvahy porušovateľa pri vysporiadaní sa s dôkaznou situáciou postrádajú logické súvislosti, nehovoriac o skutočnosti, že k väčšine sťažovateľom predložených skutočností sa nevyjadrujú vôbec. Porušovateľ záverom rozhodnutia opiera svoje stanovisko o tvrdenie, že údaje ako

Na tomto mieste by sme si dovolili namietať, že informácie uvedeného charakteru boli predkladané ako podporné, spolu s ďalším radom iných relevantných skutočností a súd akoby opäť zabúda na skutočnosť, že na preukázanie reálnosti plnenia postačujú faktúry obsahujúce všetky zákonné náležitosti - ktoré sme, ako už bolo niekoľkokrát zdôraznené,

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti poukazuje aj na skutkové okolnosti prípadu, ktoré najvyšší súd podľa nej bezdôvodne ignoroval, a uzatvára to tým, že „daňové orgány ako aj súdy, napriek rozsiahlym skutkovým zisteniam, urobili účelový a jednostranný záver v náš neprospech, pretože požadovali od daňového subjektu dôkazy nad rámec jeho zákonných povinností, pričom oni sami boli povinní konať len v medziach a na základe zákona a súčasne nám vytýkali skutočnosti, ktoré súviseli s podnikateľskou aktivitou iných podnikateľských subjektov“.

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález: „1. Postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf/80/2013 bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1, článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 1. 2014, sp. zn. 3Sžf/80/2013, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie AK H. I. F., spol. s r. o., vedený v , , č. účtu: , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 80/2013 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p. a následne... vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 O. s. p. potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S/8/2012-56 zo dňa 14. 03. 2013. Najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia nezistil existenciu zásadnej právnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Sžf/1/2011 ASPIJUD 65 295 SK.

daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.).

V danom prípade nehmotný charakter prijatých reklamných služieb. Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo k zdaniteľnému plneniu podľa zákona č. 222/2004 Z. z., k dodaniu reklamných služieb žalobcovi spoločnosťou subdodávateľským spôsobom, ktorého predmetom podľa zmluvy o vykonaní reklamy malo byť stanovenie podmienok spolupráce pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií, printových a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch. Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval

obsahu. K štatistikám sledovanosti, počúvanosti a čítanosti správca dane uvádza, že jednotlivé média si vykonávajú vlastné štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné subjekty. Napríklad štatistiky jednotlivých televízii sú vykonávané na základe people metrov umiestnených v domácnostiach. Na základe takéhoto prieskumu sú vypracované štatistiky sledovanosti, ktoré majú televízie k dispozícii. Rovnako si prieskum počúvanosti vykonávajú rozhlas a printové média. Takéto prieskumy realizujú subjekty ako , ktorý zverejňuje výsledky na svojej internetovej stránke www. Údaje takéhoto druhu sú zverejňované aj na internetovej stránke wvvw.medialne.sk, takže kontrolovaný daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok a nie objednávať si tieto služby od iných

Z dôvodu neosvedčenia ekonomickej podstaty presun dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu dane nie je možný. Najvyšší súd preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.»

V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd uvádza, že «z obsahu administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa súd zistil, že žalobca si za zdaňovacie obdobie december 2009 uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty za reklamné služby podľa zmluvy o spolupráci zo dňa 28. 12. 2008 na základe faktúr interné číslo 290394 až 290398 od dodávateľa a za reklamné služby podľa zmluvy o vykonaní reklamy zo dňa 30. 12. 2008 na základe faktúr špecifikovaných na strane 9 dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice IV. od dodávateľa , . Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach zo dňa 25. 02. 2011 (výsluch bývalého konateľa daňového subjektu zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 22. 03. 2011 (výsluch konateľa žalobcu ), faktúry dodávateľa špecifikované na strane 9 dodatočného platobného výmeru správcu dane spolu s objednávkami služieb, ktoré doslovne kopírujú predmet služby, jednotkovú cenu služby, množstvo a cenu za objednané služby. Podľa zmluvy o vykonaní reklamy zo dňa 29. 01. 2009 uzavretej medzi žalobcom ako objednávateľom a obchodnou spoločnosťou ako dodávateľom je predmetom zmluvy „stanovenie podmienok spolupráce pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií, printových a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch v období február až december 2009 pre projekty objednávateľa a pre reklamné kampane“... Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období december 2009 v sume 130.720,10 eur od dodávateľa Košice. Uskutočnený nákup služieb od uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba predmetnými faktúrami, ku ktorým boli pripojené objednávky služieb (objednávky doslovne kopírovali obsah fakturovaných služieb pokiaľ ide o druh služby, jednotkovú cenu za poskytnutú službu, množstvo, množstvo poskytnutých služieb a cena za poskytnutú službu), zmluvou o vykonaní reklamy uzavretou žalobcom s obchodnou spoločnosťou zo dňa 29. 01. 2009 a monitoringami mediálnej kampane a mediálnymi plánmi v jednotlivých televíziách a rozhlasových staniciach. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane ako aj žalovaného v tom smere, že žalobca nepreukázal dodanie služieb fakturovaných dodávateľom Na jednotlivých faktúrach fakturované služby nie sú konkretizované, sú nezrozumiteľné, nie je z nich možné zistiť čo bolo predmetom fakturovania. K deklarovaným skutočnostiam o obsahu fakturovaných plnení na faktúrach neuznaných správcom dane súd dodáva, že spornosť, nekonkrétnosť a nezrozumiteľnosť označenia fakturovaných služieb pri štandardnej podnikateľskej činnosti by mala u každého odberateľa takej služby vyvolať pochybnosti o predmete fakturácie. Výsledným produktom služieb dodaných obchodnou spoločnosťou žalobcovi mali byť monitoringy, štatistiky sledovanosti, čítanosti a počúvanosti jednotlivých médií. Zo žalobcom predložených monitoringov mediálnych kampaní, mediálnych plánov v jednotlivých televíziách a rozhlasových staniciach, bilboardov a iných materiálov nevyplýva, kto ich spracoval, dodávateľ nemal zamestnancov, preto ich spracovať mohli iba jeho subdodávatelia, akým spôsobom a na základe akých podkladov.

Žalobca vznik práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov nepreukázal. Možno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých každá obchodná spoločnosť si slobodne vyberá svojich obchodných partnerov, nezodpovedá za činnosť svojho obchodného partnera, za vedenie jeho účtovnej a inej evidencie. Na druhej strane žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty pri uplatňovaní práva na odpočet dane z pridanej hodnoty zodpovedá za preukázanie existencie svojho nároku. Žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo sporných faktúr od dodávateľa »

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, čím potvrdil jeho vecnú správnosť a následne v odôvodnení napadnutého rozsudku po oboznámení sa s vecou zameral svoju pozornosť na riešenie otázky, ktorá v predmetnej veci zostala spornou (či došlo k zdaniteľnému plneniu a kto v súvislosti s tým znáša dôkazné bremeno).

Z § 29 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (platného a účinného v čase rozhodovania konajúcich orgánov) vyplýva, že dôkazné bremeno v daňovom konaní spočíva na daňovom subjekte, pričom pri dokazovaní v daňovom konaní správca dane preukazuje existenciu skutočností rozhodujúcich pre určenie výšky dane a daňový subjekt preukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní a iných podaní, dokladov a výpovedí ovplyvňujúcich priebeh daňového konania. V tomto ponímaní bolo práve na daňovom subjekte, aby preukázal, že služba mu bola skutočne dodaná od konkrétneho označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (v spojení s rozsudkom krajského súdu) ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal predmetnou vecou. Jeho výklad a závery nevykazujú známky svojvoľnosti, nelogickosti či nezrozumiteľnosti. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd poznamenáva, že skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal najvyšší súd, nemôže znamenať sama osebe porušenie označených práv (napr. II. ÚS 653/2013).

Na základe uvedeného, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, ani právo na akceptovanie právneho názoru sťažovateľky na skutkový stav zistený v konaní pred všeobecným súdom (napr. IV. ÚS 259/05, II. ÚS 299/06), ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných práv, ktoré predstavujú tzv. interpretačné, resp. aplikačné pravidlá, a rovnako nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.