II. ÚS 166/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 166/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIMED, spol. s r. o., Oriešková 11, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Právny dom – advokáti, s. r. o., Hurbanova 9A, Banská Bystrica, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Evy Matiaškovej, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 6/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIMED, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

V priebehu označeného exekučného konania podala povinná v 2. rade 20. septembra 2011 na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodila tým, že exekúcia sa začala na podklade exekučného titulu, ktorý nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, pretože jej nebol riadne doručený, pričom v okolnostiach danej veci neboli podľa jej presvedčenia naplnené podmienky náhradného doručenia podľa § 47 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), keďže sa v čase doručovania rozhodcovského rozsudku nezdržiavala na adrese uvedenej na doručenke.

Okresný súd uznesením č. k. 53 Er 131/2010-133 z 23. júla 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zastavil exekúciu vedenú u súdnej exekútorky. Vo svojom uznesení dospel k záveru, že „nenastala platne fikcia doručenia rozhodcovského rozsudku povinnému v 2. rade“, pretože z listinných dôkazov „vyplynulo, že v čase doručovania rozhodcovského rozsudku sa povinný v 2. rade na adrese v nezdržiaval, nakoľko odo dňa 1. 12. 2009 nadobudla účinnosť nájomná zmluva o nájme bytu na ulici v “.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 22 CoE 6/2014 z 23. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil

uznesenie

okresného súdu. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, pričom odvolacie dôvody sťažovateľky podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) OSP vyhodnotil ako nedôvodné.

. . Krajský súd sa v posudzovanom prípade stotožnil s nesprávnym právnym názorom okresného súdu v jeho uznesení, ktorý vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Na základe uvedeného súdy dospeli k názoru, že povinný v II. rade sa v mieste doručovania exekučného titulu nezdržiaval, hoci túto otázku mali nedostatočne vyriešenú.

. . Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd a predtým aj okresný súd sa nedostatočne zaoberal skutočnosťou, či sa povinný v II. rade na adrese doručovania zdržiaval a túto skutočnosť neposudzoval v spojitosti so všetkými existujúcimi okolnosťami, ktoré podľa sťažovateľa sú pre posúdenie „zdržiavania sa v mieste doručovania“ rozhodujúce.

A pokiaľ má povinný v II. rade nahlásený prechodný pobyt, nemôže tvrdiť, že sa na jeho adrese nezdržiaval, nakoľko obchádza zákon o hlásení pobytu, a takýto stav nemôže požívať ochranu, ktorej sa povinný v II. rade domáha v exekučnom konaní v podobe návrhu

strane žiada primerané úsilie od rozhodcovského súdu, avšak bez toho, aby zároveň vyžadoval primerané úsilie aj od povinného v II. rade vo vzťahu k jeho ohlasovacím povinnostiam. Krajský súd neprihliadol na nesplnenie si týchto povinností od povinného v II. rade a následne bezdôvodne požadoval primerané úsilie od rozhodcovského súdu vo výraznom nepomere k primeranému úsiliu povinného v II. rade. Existencia nájomnej zmluvy nepotvrdzuje to, že sa v čase doručovania exekučného titulu povinný v II. rade skutočne nezdržiaval na adrese prechodného pobytu, navyše keď nájomný byt a prechodný pobyt boli v jednom meste!

narušením právnej istoty sťažovateľa ako účastníka exekučného konania, nakoľko súd povinnému v II. rade priznal viac práv, ako mu podľa zákona patrí (zastavením exekúcie súd konštatoval, že rozhodcovský rozsudok nie je právoplatný a vykonateľný, v dôsledku čoho by sa rozhodcovský rozsudok mal povinnému v II. rade doručiť opakovane a povinný v II. rade by mal druhú možnosť podať žalobu o zrušenie toho istého rozhodcovského

Sťažovateľka tiež namieta, že zmena trvalého pobytu povinnej v 2. rade „nemôže byť braná na ťarchu sťažovateľa a rozhodcovského súdu a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že v jednom čase mal povinný nahlásený trvalý pobyt a prechodný pobyt, pričom podľa jeho vyjadrenia sa ani na jednom z nich nedržiaval a miesto, na ktorom sa zdržiaval, nikde nenahlásil“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto: „1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti UNIMED, spol. s r. o. na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a z článku 36 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2014, číslo konania 22 CoE 6/2014 porušené bolo. 2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 04. 2014, číslo konania 22 CoE 6/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa... 4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil uznesenie okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia označeného rozsudku rekapituloval podstatné časti uznesenia okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenú v odvolacom konaní a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom a s poukazom na § 219 ods. 2 OSP, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol toto: «Z rozhodcovského spisu nevyplýva, že by rozhodca následne (po neprevzatí doručovanej zásielky v odbernej lehote povinnou v 2. rade, pozn.) vynaložil akékoľvek úsilie (pričom sa vyžaduje vynaloženie primeraného úsilia) na zistenie pobytu povinnej v 2. rade (prostredníctvom dožiadania na príslušné orgány, ktoré vedú evidenciu pobytu obyvateľov v Slovenskej republike) a teda rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani doručený na základe fikcie doručenia podľa § 25 ods. 1 druhá veta zákona o rozhodcovskom konaní. Neúspešný pokus o doručenie exekučného titulu (doručovaného hoci aj na základe údajov známych v čase doručovania) spadá pod „nemožnosť doručenia písomnosti adresátovi“ v zmysle § 25 ods. 1 prvá časť druhej vety pred čiarkou zákona o rozhodcovskom konaní. S poukazom na pokračovanie druhej vety uvedeného ustanovenia, malo zo strany rozhodcovského súdu nasledovať vynaloženie primeraného úsilia na zistenie miesta pobytu povinnej v 2. rade, resp. na doručenie exekučného titulu povinnej.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol toto: „Súd z fotokópie spisu sp. zn. OS 29/2009 zistil, že rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 29/2009 bol doručovaný povinnému v 2. rade na adresu v , pričom na uvedenej adrese bola zásielka neprevzatá v odbernej lehote, kedy sa pošta pokúsila doručiť písomnosť opakovane dňa 16. 12. 2009 a zásielka sa vrátila dňa 5. 1. 2010, z potvrdenia Registra obyvateľov vyplýva, že povinný v 2. Rade mal hlásený prechodný pobyt na ulici v od 21. 7. 2009 do 21. 7. 2014. Žaloba bola dourčovaná povinnému v 2. Rade na adresu trvalého pobytu v Ďalej súd zistil, že povinnému v 2. rade bol dňa 20. 11. 2009 pridelený nájomný byt v na ulici odo dňa 1. 12. 2009. kedy nadobudla účinnosť nájomná zmluva o nájme bytu na ulici v uzatvorená medzi Mesto a povinným v 2. rade. Súd v zmysle uvedených skutočností zastáva názor, že nenastala platne fikcia doručenia rozhodcovského rozsudku povinnému v 2. rade, nakoľko v zmysle § 47 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku sa vyžaduje pre uplatnenie fikcie doručovania, aby sa adresát zásielky doručovanej do vlastných rúk zdržiaval v mieste doručovania. Z predložených listinný dôkazov povinného v 2. rade vyplynulo, že v čase doručovania rozhodcovského rozsudku sa povinný v 2. rade na adrese v nezdržiaval, nakoľko odo dňa 1. 12. 2009 nadobudla účinnosť nájomná zmluva o nájme bytu na ulici v V zmysle uvedeného, keďže nenastala fikcia doručovania, nemohla nastať ani právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku voči povinnému v 2. rade. Súd preto zastáva názor, že rozhodcovský rozsudok nie je voči povinnému v 2. rade právoplatný a vykonateľný a preto je tu daný dôvod na zastavenie exekúcie voči povinnému v 2. rade v zmysle § 57 odsek 1 písmeno a) Exekučného poriadku. V neposlednom rade túto úvahu exekučného súdu podporuje aj rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13C/199/2010. V tomto konaní sa povinný v 2. rade domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom dňa 3. 11. 2011 okresný súd rozhodol rozsudkom tak, že zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 29/2009. V odôvodnení okrem iného konštatoval, že mal preukázané, že neboli splnené podmienky pre doručovanie rozhodcovského rozsudku, pretože v čase doručovania sa povinný v 2. rade presťahoval a počnúc dňom 3. 12. 2009 sa zdržiaval na adrese v Preto nie je možné uplatniť fikciu doručovania. Hoci Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím sp. zn. 15 Co/29/2012 dňa 28. 3. 2012 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že povinnému v 2. rade nebol doručený rozhodcovský rozsudok, keď sa nemohla uplatniť fikciu doručenia, pretože sa povinný v 2. rade v čase doručovania rozhodcovského rozsudku presťahoval a zdržiaval na inej adrese. Súd v zmysle uvedených skutočností preto exekúciu voči povinnej v 2. rade zastavil, nakoľko sa rozhodnutie voči nemu dosiaľ nestalo právoplatným a vykonateľným.“

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016