II. ÚS 168/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 168/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 28/2014 a jeho uznesením z 11. júna 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 41/2013 z 30. mája 2013 a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 90/2011 z 13. marca 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: «Trestná činnosť obžalovaného v súlade s obžalobným návrhom bola preukázaná podľa názoru senátu Okresného súdu Trenčín nielen dôkazmi vykonanými v prípravnom konaní ( ), prepisy hovorov, ale usvedčujú ho najmä výpovede svedkov z prípravného konania (v súčasnej dobe už právoplatne odsúdených , , a ). v prípravnom konaní vypovedal, že spoločne s obžalovaným nakupovali heroín v Českej republike, pričom cez ďalšie osoby odsúdený , ako aj obž. predávali prostredníctvom , a ďalším osobám drogy (heroín). Drogy sa vo veľkom skladovali práve v rodinnom dome obž. v s tým, že drogy pochádzajúce z Českej republiky sa balíčkovali, vážili a následne distribuovali práve z tohto rodinného

Pred súdom po zákonnom poučení v zmysle § 130 ods. 2 Tr. poriadku využil svoje právo a odmietol vypovedať. Taktiež odsúdený vo svojej výpovedi z prípravného konania označil práve ako človeka od ktorého kupoval drogy a že obž. drogy distribuuje.

Ods. taktiež vo výpovedi z prípravného konania označil obž. ako distribútora od ktorého práve aj on kupoval drogy, nakoľko bol dlhodobo drogovo závislý. Po zákonnom poučení podľa § 130 ods. 2 Tr. poriadku v konaní pred súdom tento využil svoje zákonné právo a odmietol vypovedať. K distribúcii heroínu tiež vypovedal svedok v prípravnom konaní ako aj pred súdom, ktorý potvrdil, že práve obž. , ods. a ods. mu drogy predávali.

Súd viazaný právnym názorom Krajského súdu konštatuje, že boli dodržané všetky potrebné štandardy pri vykonaní domových prehliadok a teda nemožno ich označiť za nezákonné.»

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo vzťahu k rozhodovaniu o vine a treste vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, ktoré správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10, 12 Tr. por., preto dospel k správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por., podrobne a vecne správne v napadnutom rozsudku odôvodnil. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy, ako i tie, ktoré vykonať nariadil odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 15. 11. 2012, sp. zn. 2 To/120/2012. So zreteľom na vykonané dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd, ktoré na seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení okresného súdu. Krajský súd sa plne stotožnil s hodnotením dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyjadril okresný súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku, mimo hodnotenia dôkazu prečítaním výpovedí z prípravného konania , , , ako obvinených, ktorí v postavení svedkov odmietli na hlavnom pojednávaní ako svedkovia vypovedať a nebolo možné vzhľadom na rozhodnutie NS SR č. 14/2012 prihliadať. Napriek absencií týchto výpovedí však skutkový stav bol jednoznačne a nespochybniteľne, ďalšími dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní, preukázaný. Okresný súd náležitým spôsobom preukázal, že obžalovaný sa skutkov v rozsahu, ako boli tieto ustálené okresným súdom, dopustil. Odvolací súd, poukazujúc už i na svoje predchádzajúce rozhodnutie, vo veci nevzhliadol porušenie ustanovení Trestného poriadku v súvislosti s vykonávaním domových prehliadok. Naopak tieto považuje za zákonné a ako i zaistenie dôkazového materiálu – drog. Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu, okresný súd teda nepochybil, keď konanie obžalovaného právne posúdil ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/ c/, d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. spáchaný v bode 1) formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a v bode 2) samostatne. Odvolací súd teda dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom, ako súd prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými rozviedol a vysvetlil svoje zistenia (mimo procesne nepoužiteľných výpovedí , , , ako obvinených).“

„Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy v danom prípade nevykonali žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech, nesprávne vyhodnotili výpovede svedkov, listinných dôkazov, že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, resp. aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide o otázky skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Uvedené pritom rovnako platí tiež i pre odmietnutie vykonania obvineným navrhovaných dôkazov, ktorých vykonanie ani jeden z konajúcich súdov nepovažoval za potrebné z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu. Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny dovolací dôvod. Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné, a že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Navyše uvedené námietky nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. najvyšší súd uvádza, že právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora na druhej strane. Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu. Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu). Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu, akú výšku škody súdy ustálili, a či ustálili tú okolnosť, či k nehode došlo a v akom rozsahu bolo vozidlo poškodené.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa sp. zn. 2 To 120/2012 z 15. novembra 2012, ktorým krajský súd zrušil predchádzajúci rozsudok okresného súdu v predmetnej veci a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd oboznámil aj s predchádzajúcim uznesením krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Okresný prokurátor v Trenčíne podal obžalobu, pod sp. zn. 1 Pv 382/10­244 zo dňa 13. 06. 2011 na obžalovaných , , , , , a . Okresný súd po vyhlásení o uznaní viny obžalovaných , , a vylúčil na samostatné konanie. Obžalovaných, ktorých okresný súd vylúčil na samostatné konanie, potom vo veci ďalej vypočúval na hlavnom pojednávaní už v postavení svedkov. Takto na hlavnom pojednávaní ako svedkov vypočul , a . V tejto súvislosti krajský súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č. 14/2012, ktorým tento zaujíma stanovisko k práve obvineného v pozícii svedka odmietnuť výpoveď a podmienky prečítania predchádzajúcej výpovede na hlavnom pojednávaní, kde vyslovil: I.) Svedok, ktorý bol skôr obvinený, resp. je obvinený z účasti na trestnom čine obvineného, vo veci ktorého vypovedá, má vždy právo odmietnuť výpoveď podľa § 130 ods. 2 Tr. por. a to aj vtedy, ak sa trestné stíhanie proti nemu vedie alebo viedlo samostatne. Ak svedok toto svoje právo využije, jeho skoršiu výpoveď nemožno pre dikciu § 236 ods. 3 písm. a/ Tr. por. prečítať na hlavnom pojednávaní. Predchádzajúcu výpoveď takéhoto svedka, na hlavnom pojednávaní, je však možné prečítať na hlavnom pojednávaní len podľa § 263 ods. 4 Tr. por. za podmienky, že svedok bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva a ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku. II.) Právo svedka odoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo osobám uvedeným v § 130 ods. 2, veta prvá Tr. por. je dôsledkom ústavnej ochrany a táto má prednosť pred dosiahnutím účelu trestného stíhania (§ 1 Tr. por.), a to aj vtedy, ak by v dôsledku jej uplatnenia dokazovanie v konkrétnej veci trpelo tzv. dôkaznou núdzou.

Okresný súd výsluchy svedka , a nevykonal v súlade s Trestným poriadkom tak, ako to vyžaduje výklad uvedený v rozhodnutí Najvyššieho súdu. Zo zápisnice z hlavného pojednávania a zo zvukového záznamu na CD nosiči z hlavného pojednávania možno konštatovať, že svedok síce bol riadne poučený, avšak diametrálne odlišne vypovedal v súčasnosti v postavení svedka oproti výpovedi, ktorú učinil ako obvinený. Keďže svedok neodmietol na hlavnom pojednávaní výpoveď (§ 130 ods. 2 Tr. por.), bolo na odstránenie rozporov výpovede svedka z hlavného pojednávania s jeho výpoveďou ako obvineného z prípravného konania nutné prečítať jeho výpoveď z prípravného konania. K prečítaniu jeho výpovedí z prípravného konania ako obvineného na hlavnom pojednávaní nedošlo, teda výpoveď z prípravného konania nemohla byť použitá, lebo takýto dôkaz na hlavnom pojednávaní vykonaný nebol.

Ide o významného svedka, ktorý sa na trestnej činnosti mal priamo podieľať a vypovedať o okolnostiach, týkajúcich sa skutku ohľadom . na hlavnom pojednávaní vôbec vypočutý nebol, pričom jeho výpoveď, vzhľadom na jeho účasť na skutku, je potrebná najmä, ak sa na túto odvoláva i napadnutý rozsudok vo svojich dôvodoch. Ďalej sa krajský súd nestotožnil s úvahami, na podklade ktorých okresný súd vyhodnotil výpovede svedkov z prípravného konania, ktorí z trestnej činnosti usvedčovali , a , ako nevieryhodné z dôvodu, že títo svedkovia sú užívateľmi drog a neustále svoje výpovede menili. Krajský súd v tomto smere plne dáva za pravdu a stotožňuje sa s dôvodmi uvádzanými okresným prokurátorom, že títo svedkovia zmenu svojich výpovedí neboli schopní logicky vysvetliť, len sa odvolávali na nátlak zo strany bližšie neuvedených osôb z prostredia polície, keď mali prvý krát vo veci vypovedať. Ich tvrdenia o nátlaku zo strany polície nielenže nevyznievajú nevieryhodne, ale treba skonštatovať, že títo svedkovia boli v prípravnom konaní vypočúvaní i za prítomnosti niektorého z obhajcov obžalovaných.

Konkrétne možno hovoriť ohľadom obžalovaného o svedkoch , , , , . Naviac k zákonnosti a regulárnosti výsluchov boli vypočutí i vo veci konajúci vyšetrovatelia. Závery okresného súdu, preto krajský súd považuje za predčasné a nedôvodné k výsledkom vykonaných dôkazov.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že už v rámci prípravného konania došlo k neprípustnému zásahu do jeho základných práv, a to vykonaním domových prehliadok tak v rodinnom dome v , ako aj v byte v . Sťažovateľ zastáva názor, že i keď sa v čase domovej prehliadky v rodinnom dome v nachádzal, nemal možnosť byť prítomný na každom mieste vykonávanej domovej prehliadky, čím nebola zaručená objektívnosť jej výkonu. K ďalšiemu pochybeniu podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že pri domovej prehliadke bola prítomná ako nezúčastnená osoba , občianska zamestnankyňa Krajského riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, čo je podľa neho v rozpore s § 30 ods. 2 Trestného poriadku. K porušeniu základného práva na obhajobu sťažovateľa malo podľa jeho tvrdenia dôjsť aj v súvislosti s domovou prehliadkou bytu na ulici v , keďže ako vlastník bytu nebol prítomný pri vykonaní domovej prehliadky, nebol mu doručený príkaz na vykonanie prehliadky a ani mu nebola daná výzva na dobrovoľné vydanie veci, čím malo dôjsť k porušeniu § 105 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ ďalej namieta, že „Súdy sa vôbec nezaoberali ani tým, že vyšetrovateľom som bol až po cca jednom mesiaci od vzatia do väzby, konkrétne prípisom zo dňa 26. 07. 2010 pod ČVS: KRP­48/OVK­TN­2010 v rámci upozornenia o zmene právnej kvalifikácie poučený o nutnej obhajobe v zmysle § 37 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, teda aj z toho vyplýva, že bolo porušené moje základné právo na povinnú obhajobu.“.

Sťažovateľ namieta aj použitie výpovedí svedkov , a z prípravného konania, keďže títo využili pred súdom právo nevypovedať. Výpoveď svedka Veselovského považuje sťažovateľ za nepoužiteľnú, keďže má ísť o svedectvo drogovo závislej osoby a jeho vierohodnosť nebola podrobená znaleckému skúmaniu.

Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. 6 Tdo/28/2014 zo dňa 11. 06. 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 To/41/2013­2536 zo dňa 30. 05. 2013 a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 T/90/2011 zo dňa 13. 03. 2013 porušené bolo. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Tdo/28/2014 zo dňa 11. 06. 2014 sa zrušuje. 3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného dovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom, práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a právo na súdnu a inú ochranu. 4. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 284,08,­ € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta JUDr. Jozef Podoba...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 41/2013 z 30. mája 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 28/2014 z 11. júna 2014

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa súvisiacim s vykonaním domových prehliadok ústavný súd poznamenáva, že ide o námietky, ktoré sťažovateľ vznášal od začiatku trestného konania a boli opakovane predmetom prieskumu orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov, pričom všetky tieto námietky boli v priebehu trestného konania vyhodnotené ako nedôvodné.

Námietku týkajúcu sa domovej prehliadky v rodinnom dome v , pri ktorej bol sťažovateľ prítomný a rovnako tak bola prítomná ako nezúčastnená osoba (o jej nezaujatosti nemá ústavný súd dôvod pochybovať), založenú na argumentácii: „... nemal som možnosť byť prítomný na každom mieste vykonávanej domovej prehliadky, teda nebola zaručená objektívnosť jej vykonávania...“ ústavný súd hodnotí ako špekulatívnu, účelovú, a teda zjavne neodôvodnenú.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa zásahu do jeho základného práva na obhajobu (a tiež základného práva na právnu pomoc) založenej na argumentácii, že „Súdy sa vôbec nezaoberali ani tým, že vyšetrovateľom som bol až po cca jednom mesiaci od vzatia do väzby, konkrétne prípisom zo dňa 26. 07. 2010 pod ČVS: KRP­48/OVK­TN­ 2010 v rámci upozornenia o zmene právnej kvalifikácie poučený o nutnej obhajobe v zmysle § 37 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, teda aj z toho vyplýva, že bolo porušené moje základné právo na povinnú obhajobu“, ústavný súd poukazuje na svoje zistenie zo spisu vedeného pod sp. zn. IV. ÚS 523/2012, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ bol v predmetnej trestnej veci obvinený zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) Trestného zákona uznesením vyšetrovateľa z 26. júna 2010 a bol vzatý v predmetnej trestnej veci do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 75/2010 z 28. júna 2010. Z uvedeného vyplýva, že až označeným uznesením z 28. júna 2010 vznikol dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom v ten istý deň bol opatrením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 75/2010 z 28. júna 2010 sťažovateľovi za obhajcu ustanovený podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obhajca .

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že požiadavky vyvoditeľné zo základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy boli v trestnej veci sťažovateľa naplnené a dodržané bezprostredne po tom, ako ich potreba vznikla. Ústavný súd zároveň podotýka, že zmena právnej kvalifikácie skutku vyplývajúca z uznesenia vyšetrovateľa z 26. júla 2010 na tomto závere nič nemení, t. j. v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemala žiadny vplyv na zachovanie práva sťažovateľa na povinnú obhajobu v predmetnej trestnej veci.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 50 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015