II. ÚS 169/2015

1. Základné právo , , a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 p o r u š e n é b o l i .

2. , , a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť , , a trovy konania v sume 913,52 € (slovom deväťstotrinásť eur a päťdesiatdva centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „počas takmer dvadsiatich (rokov) je sústavne porušované právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napriek tomu, že Ústavný súd v roku 2012 konštatoval prieťahy v konaní, situácia sa naďalej nevyriešila a v predmetnom konaní sú naďalej obdobia dlhšie ako šesť mesiacov, počas ktorých nebol konajúcim súdom vykonaný žiaden relevantný úkon. Napriek tomu, že sťažovatelia opakovane poukazovali na to, že snahy odporcu o mimosúdnu dohodu sú len formou predlžovania konania a nejedná sa o nijaký reálny záujem odporcu dohodnúť sa, súd opakovane bez toho, aby meritórne prejednal vec, pojednávanie odročil za účelom, aby sa účastníci dohodli. Sťažovatelia majú za to, že frekvencia pojednávaní, v prípade, keď sú neúčelné, nie je zárukou konania súdu bez zbytočných prieťahov. Takisto konajúci súd uznesením zo dňa 16. 6. 2013 pod spisovou značkou 19 C/508/1995­331 uložil znalcovi , aby vypracoval dopĺňací znalecký posudok, pričom mu uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok z oblasti v ktorej znalec ani nie je kompetentný a zapísaný v zozname znalcov. Potom navyše ešte vyzval navrhovateľov na vyjadrenie, k určeniu nového znalca, pričom navrhovatelia nežiadali ani pôvodný doplňujúci znalecký posudok, jeho vyhotovenie... nežiadali a poukázali na skutočnosť, či nie je postačujúci geometrický plán. Spolu je to teda takmer 20 rokov prieťahov v konaní. Počas obdobia, od podania poslednej sťažnosti na prieťahy boli síce vykonané dielčie úkony, avšak tieto nijako nespejú ku konečnému ­ právoplatnému rozhodnutiu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že samotné prerokovanie veci, podporené hoci aj výraznou kvantitou dielčích úkonov (o čom sa v danom prípade nedá povedať), nie je naplnením zmyslu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nespeje ku konečnému ­ právoplatnému rozhodnutiu. Reálna súdna ochrana znamená odstránenie stavu právnej neistoty, čo je možné dosiahnuť len aktívnou činnosťou súdu zavŕšenou právoplatným rozhodnutím vo veci. Na základe uvedeného majú sťažovatelia za to, že je nutné konať efektívne a predovšetkým právoplatne vec rozhodnúť. Po uplynutí takmer 20 rokov od podania návrhu na súd sťažovatelia podali na Okresný súd Košice II sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť v konaní evidovanom pod sp. zn. 19C/508/1995 z dôvodu, že dochádza k prieťahom v konaní, nakoľko vyššie uvedený súd riadne nekoná a tým dochádza k porušovaniu ich práva na spravodlivý proces, na ktorú dostali odpoveď, že pojednávania 27. 1. 2012 a 1. 3. 2012 boli odročené na žiadosť účastníkov za účelom mimosúdneho vysporiadania súdneho sporu. Tu je potrebné ale uviesť, že odročovanie navrhoval za výraznej podpory konajúceho súdu výlučne odporca, nie sťažovatelia a sťažovatelia opakovane poukazovali na to, že pokiaľ by mal odporca skutočný záujem na mimosúdnej dohode od roku 1995 mal dostatočnú šancu uzavrieť so sťažovateľmi mimosúdnu dohodu. Súd sa navyše vôbec nevyjadril k efektívnosti a k významu súdnych pojednávaní v máji, júni a septembri 2012.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ..., ..., ..., ..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 porušené bolo. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/508/1995 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. ..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. ..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. ..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. ..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresnému súdu Košice ­ okolie (správne má byť Okresnému súdu Košice II, pozn.) ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi JUDr. Martine Hopferovej za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 169/2015 z 18. marca 2015 sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012 (24. júla 2012, pozn.) prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.

V časti označeného prípisu predsedu okresného súdu, ktorá sa týka popisu postupu okresného súdu v napadnutom konaní v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012, sa uvádza: „... dňa 13. 9. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili sťažovatelia, iba ich právna zástupkyňa. Právny zástupca sťažovateľov navrhol na uvedenom pojednávaní vo veci nariadiť znalecké dokazovanie. Účastníci konania mali v lehote 10 dní predložiť prípadné otázky na znalca, čo nevyužila ani jedna z procesných strán. ­ uznesením zo dňa 3. 12. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 12. 2012, bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. ­ znalecký posudok bol ustanoveným znalcom doručený dňa 18. 2. 2013. ­ uznesením zo dňa 19. 2. 2013 bolo rozhodnuté o znalečnom; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. 3. 2013. Účastníci boli zároveň vyzvaní na vyjadrenie sa k znaleckému posudku. ­ vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené 8. 3. 2013; sťažovatelia, ani ich právna zástupkyňa, sa k znaleckému posudku nevyjadrili, ­ na základe stanoviska žalovaného k znaleckému posudku bolo 3. 6. 2013 vydané uznesenie, ktorým bolo znalcovi uložené vypracovať dopĺňací znalecký posudok, ­ dňa 27. 6. 2013 znalec oznámil, že doručené uznesenie súdu vracia, nakoľko daný posudok nie je kompetentný vzhľadom na svoj odbor podať, ­ vzhľadom na uvedenú skutočnosť boli dňa 23. 7. 2013 účastníci vyzvaní na oznámenie, či súhlasia s ustanovením ďalšieho znalca v konaní, ­ dňa 1. 8. 2013 došlo v súlade s rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok k zmene zákonného súdu v konaní po vzdaní sa funkcie sudcu JUDr. Pavla Karasa a jeho odchode do starobného dôchodku, ­ účastníci konania doručili svoje stanoviská v dňoch 12. 8. a 15. 8. 2013. ­ uznesením zo dňa 17. 12. 2013 bol vypracovaním dodatku k znaleckému posudku poverený iný znalec. Uvedeným uznesením bola sťažovateľom uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 50,­ eur. ­ proti výroku o zložení preddavku sa sťažovatelia cestou svojej právnej zástupkyne dňa 14. 1. 2014 odvolali. ­ o uvedenom odvolaní bolo zákonným sudcom rozhodnuté uznesením zo dňa 17. 3. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. 4. 2014. ­ keďže ustanovený znalec požiadal o vyplatenie preddavku na trovy dokazovania, bolo uznesením zo dňa 28. 3. 2014 rozhodnuté o vyplatení tohto preddavku. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. 4. 2014. ­ dňa 7. 5. 2014 bol spis odoslaný na vypracovanie znaleckého posudku ustanovenému znalcovi. ­ písomným podaním, doručeným 6. 8. 2014, požiadal ustanovený znalec o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku do 8. 9. 2014. ­ dňa 3. 9. 2014 znalec doručil súdu vypracovaný znalecký posudok. ­ dňa 17. 10. 2014 bol znalecký posudok doručený na vyjadrenie účastníkom konania a zároveň bol určený termín pojednávania na deň 8. 12. 2014. ­ dňa 8. 12. 2014 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľov, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom stanovenia ceny náhrady za zriadenie vecného bremena. ­ uznesením zo dňa 14. 1. 2015 bolo rozhodnuté o znalečnom; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 2. 2015.“

Ústavný súd následne vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrila k tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 11. mája 2015 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniu predsedu okresného súdu predovšetkým uviedla: „K pojednávaniu 13. 9. 2012, uvedené pojednávanie sme nezmarili, riadne sa ho zúčastnila naša právna zástupkyňa a toto pojednávanie prebehlo. ... konajúcemu súdu trvalo tri mesiace, kým predmetné znalecké dokazovanie skutočne nariadil. Sťažovatelia nemali povinnosť sa k posudku vyjadrovať, uvedené nie je prekážkou postupu súdu v konaní. Opäť trvalo tri mesiace, kým súd nariadil doplniť znalecké dokazovanie, pričom súd to uložil znalcovi, ktorý na to nebol kvalifikovaný, teda ustanovil znalca z nepríslušného odboru. Toto nemožno nijako pričítať na ťarchu účastníkom, jedná sa výlučne o pochybenie konajúceho súdu. Znalca kompetentného podať ďalší znalecký posudok súd ustanovil až 17. 12. 2013, teda po roku od prvého nariadenia znaleckého dokazovania. Pojednávania dňa 8. 12. 2014 sa opäť riadne zúčastnila naša právna zástupkyňa toto prebehlo a my sme ho nijako nezmarili. Je teda nerelevantné, aby sa Okresný súd Košice II odvolával na to, či sme si prebrali, alebo neprebrali predvolanie na uvedené pojednávanie. O našom eminentnom záujme o výsledok konania svedčí to, že sa prostredníctvom našej právnej zástupkyne zúčastňujeme každého pojednávania, priebeh konania nijako nemaríme, naopak robíme všetko, čo je v našich silách, aby sa čo najskôr rozhodlo. Vzhľadom na vysoký vek a zlý zdravotný stav účastníkov konania /okrem sťažovateľa , ktorý žije v Čechách/ nie sme schopní sa zúčastňovať každého pojednávania, a zohľadniac náš vek a zdravotný stav a predmet sporu, pokiaľ sme riadne zastúpení, naša osobná účasť by nič nové ku konaniu už v súčasnom štádiu nepriniesla a to ani v prípade potenciálnej mimosúdnej dohody, keďže táto by musela v každom prípade prejsť schvaľovacím procesom žalovaného ­ Mesta Košice a teda by nemohla byť uzatvorená priamo na pojednávaní. /Ak by sa aj vyskytla takáto možnosť, naša právna zástupkyňa je oprávnená dohodu uzavrieť/.“

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo spisovej dokumentácie nezistil žiadne zásadnejšie okolnosti, ktorými sťažovatelia mohli v preskúmavanom období prispieť ku vzniku prieťahov v napadnutom konaní. Neúčasť sťažovateľov na pojednávaniach nariadených okresným súdom na 13. september 2012 a na 8. december 2014 nemôže byť pri posudzovaní druhého kritéria z dôvodu ich riadneho právneho zastúpenia okolnosťou majúcou vplyv na vznik zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje aj na argumentáciu vyplývajúcu z vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľov doručeného ústavnému súdu 11. mája 2015, ktorou táto zdôrazňuje zlý zdravotný stav a vysoký vek predovšetkým sťažovateľky v 3. rade. Ústavný súd zároveň v tomto kontexte poukazuje aj na judikatúru ESĽP (napr. Zuzčák a Zuzčáková v. Slovenská republika, rozhodnutie ESĽP z 13. 7. 2004), podľa ktorej vysoký vek sťažovateľa kladie zvýšené nároky na plynulosť postupu konajúceho súdu a podmieňuje prísnejší pohľad ústavného súdu pri posudzovaní otázky prípadných zbytočných prieťahov konania. Už len pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom došlo v období rozhodnom pre posúdenie existencie zbytočných prieťahov k univerzálnej sukcesii z dôvodu úmrtia právneho predchodcu sťažovateľky v 2. rade (podrobnejšie o tom pozri uznesenie o prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie sp. zn. II. ÚS 169/2015 z 18. marca 2015).

Ústavný súd zistil aj obdobie kratšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, ktorá trvá od decembra 2014, kedy sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, až do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou neefektívnou činnosťou, ako aj neodôvodnenou nečinnosťou v napadnutom konaní, ktoré nie je ani po 20 rokoch právoplatne skončené, spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čím porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti prihliadal aj na skutočnosť, že už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 129/2012 dospel vo vzťahu k napadnutému konaniu k záveru o existencii zbytočných prieťahov a prikázal okresnému súdu v náleze z 26. júna 2012 konať bez zbytočných prieťahov, pričom napriek tomu sa úkony realizované okresným súdom po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu ústavného súdu (počas obdobia takmer troch rokov) obmedzili v zásade len na nariadenie a vykonanie znaleckého dokazovania, čo v kontexte s celkovou dobou napadnutého konania nemožno považovať za úkony smerujúce efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov.

Sťažovatelia sa tiež domáhali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že už v náleze sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012 ústavný súd uložil okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vychádzajúc z doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ako aj s prihliadnutím na nečinnosť a charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € za prieťahy spôsobené v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 129/2012 z 26. júna 2012 každému zo sťažovateľov bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015