II. ÚS 170/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 170/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, Ružomberok, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ladislava Jančiho, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 81/2014 z 1. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

Podľa názoru sťažovateľa «došlo k porušeniu základných práv a slobôd... Prvým dôvodom, ktorý sťažovateľa vedie k tomuto názoru je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov, a druhým zistenie, že konajúce všeobecné súdy aplikovali príslušné ustanovenia zákona takým spôsobom, že bol popretý účel a zmysel právnej úpravy – osobitne v ustanoveniach upravujúcich inštitút zmluvy o pôžičke a premlčania... Predovšetkým je nutné uviesť, že aj odvolací súd vydal rozhodnutie, ktoré je zjavne nepreskúmateľné najmä z dôvodu, že súd nevysvetlil ako dospel k závere o existencii dohody o pôžičke medzi sťažovateľom ako odporcom a navrhovateľkou a už vôbec nie je zrejmé ako sa vysporiadal s argumentáciou odporcu namietajúcou uzatvorenie takejto zmluvy. V tomto smere je treba konajúcemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie popiera imperatív vymedzený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru... Nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia spočíva aj v tom, že ani odvolací súd nereagoval a nevysporiadal sa s listinným dôkazom vyhotoveným navrhovateľkou a ňou podpísaným „Zmluva o pôžičke z 10. 5. 2012“, ktorej vyhotovenie navrhovateľka priznala až potom čo jej bolo predložené, keď predtým o existencii tohto dokladu zjavne cielene súd zavádzala keď tvrdila že nič neposlal, pričom z tohto dokladu je zrejmé, že navrhovateľka sama označila za svojho dlžníka nie odporcu ale . Napriek tomu, že súd prijal záver o tom, že k zmluve o pôžičke došlo, neuviedol, kedy ju mal odporca a navrhovateľka uzatvoriť a už vôbec nie ako a za akých podmienok.».

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne popisuje skutkový stav a okrem iného uvádza: „Nepreskúmateľnosť v danej veci vydaného rozhodnutia sa premieta aj do zistenia, že hoci sťažovateľova argumentácia sa opierala o judikatúru súdov... ani dovolací súd sa s nimi nevysporiadal a od doterajšej súdnej praxe sa výrazne odklonil bez akéhokoľvek odôvodnenia. Takýto postup popiera princíp právnej istoty ako imanentnej súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Namietané rozhodnutie je preto ústavne neakceptovateľné a arbitrárne, posilňujúce nie princíp právnej istoty ale princíp nevypočítateľnosti súdneho rozhodnutia...“

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sťažnosť neobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, keďže sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a kópiu právoplatného napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z dôvodov procesnej ekonómie upustil ústavný súd od výzvy adresovanej právnemu zástupcovi sťažovateľa na odstránenie nedostatkov náležitostí predpísaných zákonom, pretože ani prípadné odstránenie uvedených nedostatkov by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.