II. ÚS 17/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 17/2015­66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti , ; , ; , ; , ; a , zastúpených Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Horná 65A, Banská Bystrica, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jána Krnáča, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13 S 6/2014, sp. zn. 13 S 5/2014, sp. zn. 21 S 6/2014, sp. zn. 13 S 7/2014 a sp. zn. 21 S 7/2014 z 1. októbra 2014, za účasti Okresného súdu Lučenec, takto

rozhodol:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), , (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), , (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), , (ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“), a (ďalej len „sťažovateľ v 5. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú ­ porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami miestnej volebnej komisie (ďalej len „volebná komisia“) č. 4/2014, č. 7/2014, č. 2/2014, č. 3/2014 a č. 1/2014 z 25. septembra 2014 a ­ porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 S

6/2014, sp. zn. 13 S 5/2014, sp. zn. 21 S 6/2014, sp. zn. 13 S 7/2014 a sp. zn. 21 S 7/2014 z 1. októbra 2014. 1. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade ako nezávislý kandidát na poslanca Obecného zastupiteľstva obce (ďalej len „obec“) odovzdal 17. septembra 2014 zapisovateľke volebnej komisie kandidátnu listinu pre voľby poslancov obce 15. novembra 2014, a to spolu s petíciou obyvateľov obce na podporu jeho kandidatúry a jeho vyhlásením ako nezávislého kandidáta, že súhlasí so svojou kandidatúrou na poslanca obce, že nedal súhlas na to, aby bol uvedený na inej kandidátnej listine, a nie sú mu známe prekážky voliteľnosti.

Volebná komisia rozhodnutím č. 4/2014 z 25. septembra 2014 rozhodla o nezaregistrovaní sťažovateľa v 1. rade ako nezávislého kandidáta z dôvodu, že kandidátna listina ani petícia nespĺňali náležitosti podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“). Podľa sťažovateľa v 1. rade volebná komisia „rozhodnutie bližšie nešpecifikovala a ani bližšie neuviedla dôvody nezaregistrovania kandidáta... odmietla... kandidatúru Sťažovateľa 1 bez toho, aby odkázala na konkrétne paragrafové ustanovenie... zákona a dôvody nezaregistrovania...“.

Sťažovateľka v 2. rade podala okresnému súdu návrh na vydanie rozhodnutia o jej zaregistrovaní ako kandidátky pre voľby poslancov obce podľa § 250zb OSP. Okresný súd napriek tomu, že rozhodnutie volebnej komisie považoval za také, ktoré nesie znaky arbitrárnosti, pretože pre nedostatok dôvodov je absolútne nepreskúmateľné a z pohľadu okresného súdu malo znaky svojvoľného rozhodnutia, uznesením sp. zn. 13 S 5/2014 z 1. októbra 2014 návrh sťažovateľky v 2. rade na zrušenie rozhodnutia volebnej komisie a registrovanie sťažovateľky v 2. rade ako nezávislej kandidátky pre voľby poslancov obce zamietol s odôvodnením, že predložené petičné hárky neobsahovali všetky formálne náležitosti, a to konkrétne označenie osoby určenej na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy jej menom, priezviskom a úplnou adresou trvalého pobytu, tak ako to vyžaduje § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve.

3. Sťažovateľka v 3. rade ako nezávislá kandidátka na poslankyňu obce odovzdala 17. septembra 2014 zapisovateľke volebnej komisie kandidátnu listinu pre voľby poslancov obce 15. novembra 2014, a to spolu s petíciou obyvateľov obce na podporu jej kandidatúry a jej vyhlásením ako nezávislej kandidátky, že súhlasí so svojou kandidatúrou na poslankyňu obce, že nedala súhlas na to, aby bola uvedená na inej kandidátnej listine, a nie sú jej známe prekážky voliteľnosti.

Volebná komisia rozhodnutím č. 2/2014 z 25. septembra 2014 rozhodla o nezaregistrovaní sťažovateľky v 3. rade ako nezávislej kandidátky z dôvodu, že kandidátna listina ani petícia nespĺňali náležitosti podľa zákona o voľbách. Podľa sťažovateľky v 3. rade volebná komisia „rozhodnutie bližšie nešpecifikovala a ani bližšie neuviedla dôvody nezaregistrovania kandidáta... odmietla... kandidatúru Sťažovateľa 3 bez toho, aby odkázala na konkrétne paragrafové ustanovenie... zákona a dôvody nezaregistrovania...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ vo 4. rade podal okresnému súdu návrh na vydanie rozhodnutia o jeho zaregistrovaní ako kandidáta pre voľby poslancov obce podľa § 250zb OSP. Okresný súd napriek tomu, že rozhodnutie volebnej komisie považoval za také, ktoré nesie znaky arbitrárnosti, pretože pre nedostatok dôvodov je absolútne nepreskúmateľné a z pohľadu okresného súdu malo znaky svojvoľného rozhodnutia, uznesením sp. zn. 13 S 7/2014 z 1. októbra 2014 návrh sťažovateľa vo 4. rade na zrušenie rozhodnutia volebnej komisie a registrovanie sťažovateľa vo 4. rade ako nezávislého kandidáta pre voľby poslancov obce zamietol s odôvodnením, že predložené petičné hárky neobsahovali všetky formálne náležitosti, a to konkrétne označenie osoby určenej na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy jej menom, priezviskom a úplnou adresou trvalého pobytu, tak ako to vyžaduje § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve.

5. Sťažovateľ v 5. rade ako nezávislý kandidát na poslanca obce odovzdal 19. septembra 2014 zapisovateľke volebnej komisie kandidátnu listinu pre voľby poslancov obce 15. novembra 2014, a to spolu s petíciou obyvateľov obce na podporu jeho kandidatúry a jeho vyhlásením ako nezávislého kandidáta, že súhlasí so svojou kandidatúrou na poslanca obce, že nedal súhlas na to, aby bol uvedený na inej kandidátnej listine, a nie sú mu známe prekážky voliteľnosti.

Volebná komisia rozhodnutím č. 1/2014 z 25. septembra 2014 rozhodla o nezaregistrovaní sťažovateľa v 5. rade ako nezávislého kandidáta z dôvodu, že kandidátna listina ani petícia nespĺňali náležitosti podľa zákona o voľbách. Podľa sťažovateľa v 5. rade volebná komisia „rozhodnutie bližšie nešpecifikovala a ani bližšie neuviedla dôvody nezaregistrovania kandidáta... odmietla... kandidatúru Sťažovateľa 5 bez toho, aby odkázala na konkrétne paragrafové ustanovenie... zákona a dôvody nezaregistrovania...“.

Porušovateľ v 2. rade, mal postupovať v zmysle § 5 ods. 5 citovaného zákona a bezodkladne vyzvať osobu, ktorá petíciu podala, to je Sťažovateľov, aby odstránili nedostatky petície v lehote najneskôr do 30 dní. Nakoľko... Sťažovatelia predložili svoje Kandidačné listiny... s dostatočným predstihom pred termínom, ktorý je v zmysle zákonnej úpravy najneskôr 55 dní pred konaním volieb, to je pred 21. 09. 2014, mali by tak v prípade, ak by Porušovateľ v 2. rade postupoval zákonným spôsobom, Sťažovatelia dostatočný časový priestor odstrániť Porušovateľom v 2. rade namietané nedostatky, pre ktoré odmietol Porušovateľ v 2. rade zaregistrovať kandidátov na poslancov obecného zastupiteľstva. Porušením povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve došlo spôsobom, ktorý môže zásadne ovplyvniť slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti a ovplyvniť tak komunálne voľby do orgánov samosprávy v obci . Sťažovatelia sa preto dôvodne domnievajú, že konanie Porušovateľa v 2. rade bolo motivované úmyslom neumožniť ďalším kandidátom na poslancov obecného zastupiteľstva zúčastniť sa komunálnych volieb. O uvedenom nasvedčuje tiež fakt, že Sťažovatelia boli pri podávaní Kandidačných listín zo strany Porušovateľa v 2. rade ústne ubezpečovaní, že nimi predložené dokumenty, to sú Kandidačné listiny, Vyhlásenia ako aj Petície spĺňajú všetky zákonné náležitosti. Sťažovatelia majú za to, že pokiaľ by ich Porušovateľ v 2. rade v súlade s ustanovením § 5 ods. 5 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve riadne vyzval na odstránenie formálnych nedostatkov Petícií, je nepochybné, že Sťažovatelia by mohli tento vytýkaný nedostatok bezodkladne odstrániť doplnením údajov na Petície...“

V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7 S 1/2010, ktorý za rovnakej situácie navrhovateľa ako kandidáta pre voľby na starostu zaregistroval. Citujúc z odôvodnenia predmetného rozhodnutia, uvádzajú: „Pokiaľ ide o nedostatok petície, vytýkaný odporcom..., t. j. že na každom petičnom hárku nie je uvedené meno, priezvisko, úplná adresa trvalého pobytu a podpis kandidáta ako osoby určenej pre styk s orgánom verejnej správy, súd mal za to, že uvedená skutočnosť... nemôže mať za následok obmedzenie práva navrhovateľa využiť svoje pasívne volebné právo a kandidovať na funkciu starostu obce... ... súd však nemal za to, že uvedený nedostatok petície môže spôsobiť jej úplnú neplatnosť a, v dôsledku toho, aj nezaregistrovanie navrhovateľa ako nezávislého kandidáta pre voľby na starostu obce...

... Účel, ktorým je uvedenie osoby určenej pre styk s orgánom verejnej správy v zmysle § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve, bol jednoznačne naplnený aj uvedením navrhovateľa a jeho údajov len na poslednom liste petície. Keďže súd mal preukázané z predložených listinných dôkazov aj splnenie všetkých ostatných podmienok pre registráciu navrhovateľa ako nezávislého kandidáta pre voľby na starostu..., rozhodol o jeho zaregistrovaní.“

Sťažovatelia tvrdia, že napadnuté uznesenia okresného súdu sú nezákonné, pretože všeobecný súd sa po právnej stránke nevysporiadal s tým, že volebná komisia porušila zákon o petičnom práve tým, že sťažovateľom neurčila 30­dňovú lehotu na odstránenie nedostatkov petície. Okresný súd mal prehliadnuť skutočnosť, že volebná komisia nedodržala zákon, a vydal rozhodnutia, v ktorých mal možnosť zákonné pochybenie miestnej volebnej komisie odstrániť, avšak neurobil tak a ani sa s nedodržaním zákonného postupu zo strany volebnej komisie v odôvodnení napadnutých uznesení nevysporiadal, čo spôsobuje, že tieto uznesenia sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

... Základné právo Sťažovateľa 2 podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1... dohovoru... Uznesením Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 13 S/5/2014 zo dňa 01. 10. 2014 porušené bolo. ... Zrušuje Uznesenie Okresného súdu sp. zn. 13 S/5/2014 zo dňa 1. 10. 2014 a vec vracia Okresnému súdu v Lučenci na ďalšie konanie. ... Základné práva Sťažovateľa 3 podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 21 S/6/2014 zo dňa 01. 10. 2014 a Rozhodnutím č. 2/2014 Miestnej volebnej komisie v zo dňa 25. 09. 2014 porušené boli. ... Základné právo Sťažovateľa 3 podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1... dohovoru... Uznesením Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 21 S/6/2014 zo dňa 01. 10. 2014 porušené bolo. ... Zrušuje Uznesenie Okresného súdu sp. zn. 21 S/6/2014 zo dňa 1. 10. 2014 a vec vracia Okresnému súdu v Lučenci na ďalšie konanie. ... Základné práva Sťažovateľa 4 podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 13 S/7/2014 zo dňa 01. 10. 2014 a Rozhodnutím č. 3/2014 Miestnej volebnej komisie v zo dňa 25. 09. 2014 porušené boli. ... Základné právo Sťažovateľa 4 podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1... dohovoru... Uznesením Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 13 S/7/2014 zo dňa 01. 10. 2014 porušené bolo. ... Zrušuje Uznesenie Okresného súdu sp. zn. 13 S/7/2014 zo dňa 1. 10. 2014 a vec vracia Okresnému súdu v Lučenci na ďalšie konanie. ... Základné práva Sťažovateľa 5 podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 21 S/7/2014 zo dňa 01. 10. 2014 a Rozhodnutím č. 1/2014 Miestnej volebnej komisie v zo dňa 25. 09. 2014 porušené boli. ... Základné právo Sťažovateľa 5 podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1... dohovoru... Uznesením Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 21 S/7/2014 zo dňa 01. 10. 2014 porušené bolo.

Nad rámec svojho rozhodnutia o nevyhovení návrhu na nariadenie dočasného opatrenia ústavný súd poznamenáva, že mu bola známa skutočnosť, že iný senát ústavného súdu v druhovo identickej veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 651/2014 o návrhu iného sťažovateľa kandidujúceho na funkciu starostu tej istej obce ako sťažovatelia (kandidujúci na funkcie poslancov obecného zastupiteľstva, pozn.) na nariadenie dočasného opatrenia rozhodol inak, t. j. odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorým tento súd potvrdil rozhodnutie miestnej volebnej komisie o jeho nezaregistrovaní ako kandidáta na funkciu starostu obce. Obdobný postup ale vo veci sťažovateľov nebol možný, keďže sťažnosť kandidáta na funkciu starostu obce bola doručená ústavnému súdu 20. októbra 2014 a pridelená zákonnému sudcovi bola už 22. októbra 2014, t. j. v dostatočnom časovom predstihu pred konaním volieb starostu, zatiaľ čo sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená až 28. októbra 2014 a pridelená zákonnej sudkyni bola až 5. novembra 2014, t. j. niekoľko dní pred konaním volieb.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Opakovane poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 651/2014 z 9. decembra 2014, navrhli rozhodnúť „rovnako ako v citovanom náleze“ a uviedli petit zhodný s petitom vo vyjadrení zo 6. marca 2015.

Podaním z 21. apríla 2015 sťažovatelia doplnili svoju sťažnosť z 27. októbra 2014, pričom poukázali na skutočnosť, že 15. novembra 2014 sa v obci konali voľby, v ktorých boli zvolení poslanci obecného zastupiteľstva obce a do 30 dní sa konalo ustanovujúce zasadnutie obecného zastupiteľstva, na ktorom zvolení poslanci zložili sľub a ujali sa funkcie, «došlo tým k uskutočneniu krokov, ktorých zákaz formou dočasného opatrenia požadovali Sťažovatelia v Sťažnosti.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú takto: „... bolo porušené základné právo Sťažovateľov ako občanov byť volení do orgánov samosprávy obce a taktiež základné právo Sťažovateľov ako občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok. Uvedené porušenia znemožnili Sťažovateľom riadne kandidovať za poslancov obecného zastupiteľstva v obci , kde žijú so svojimi rodinami a svojou kandidatúrou za poslancov mali záujem docieliť svoje zvolenie, po ktorom by sa mohli podieľať na všestrannom rozvoji obce , ... bolo porušené základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu a základné právo na spravodlivé konanie, pričom tieto porušenia boli spôsobené Okresným súdom Lučenec. Sťažovatelia sa domáhali na Okresnom súde Lučenec odstránenia protiprávneho stavu spôsobeného Miestnou volebnou komisiou v , avšak Okresný súd v Lučenci svojimi nezákonnými rozhodnutiami len potvrdil protiprávnosť spôsobenú Miestnou volebnou komisiou v . Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutia súdov požívajú vysokú mieru vážnosti a dôstojnosti, avšak platí to aj opačne, teda rozhodnutia súdov porušujúce práva spôsobujú zneváženie, ... porušenia svojich základných práv Sťažovatelia vnímajú ako sťažujúce svoje postavenie v spoločnosti, keďže v súčasnosti mohli hypoteticky vykonávať funkciu poslancov obecného zastupiteľstva v obci a podieľať sa tým na fungovaní obce v ktorej žijú so svojimi rodinami.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov...

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov predovšetkým zobral do úvahy, že títo namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (IV. ÚS 102/08). Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy poukazuje ústavný súd na to, že tieto základné práva sú kľúčovými politickými právami, ktoré súvisia s charakterom Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Základným interpretačným pravidlom pre zákony, ktoré bližšie upravujú výkon politických práv, je čl. 31 ústavy. Podľa tohto ustanovenia zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

Toto ustanovenie ústavy má priamu spojitosť so všetkými politickými právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl nachádzajúca výraz predovšetkým vo voľbách je základným predpokladom fungovania demokratického štátu (PL. ÚS 19/98).

V prerokúvanom prípade volebná komisia svojimi rozhodnutiami č. 4/2014, č. 7/2014, č. 2/2014, č. 3/2014 a č. 1/2014 z 25. septembra 2014 nezaregistrovala sťažovateľov ako nezávislých kandidátov na poslancov obecného zastupiteľstva. Svoje rozhodnutia odôvodnila zhodne: „... kandidátna listina pre voľby poslancov Obecného zastupiteľstva v ani Petícia na podporu kandidatúry nezávislého kandidáta na poslanca obecného zastupiteľstva nespĺňa náležitosti podľa zákona 346/1990 Zb.“

Rozhodnutia miestnej volebnej komisie preskúmal na základe návrhu sťažovateľov okresný súd a napadnutými uzneseniami z 1. októbra 2014 ich návrhy zamietol.

Po preskúmaní veci okresný súd konštatoval, že sťažovatelia predložili kandidátne listiny a vyhlásenia v zmysle § 16 ods. 8 zákona o voľbách, ktoré spĺňali zákonom požadované náležitosti. Pri hodnotení, či petície sťažovateľov majú zákonom požadované náležitosti, okresný súd poukázal na § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve. V napadnutých uzneseniach sp. zn. 13 S 6/2014, sp. zn. 13 S 5/2014 a sp. zn. 13 S 7/2014 z 1. októbra 2014 okresný súd v tejto súvislosti uviedol: „Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že na každom podpisovom hárku musí byť uvedené meno, priezvisko a úplná adresa trvalého pobytu osoby, ktorá je určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy. Z predloženej petície kandidáta..., tak ako bola predložená... je zrejmé, že... petičné hárky neobsahujú označenie osoby určenej na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy, jej menom, priezviskom a úplnou adresou trvalého pobytu tak, ako to v § 4 ods. 4 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve je ustanovené. Zákon výslovne uvádza, že predmetné náležitosti musia byť v petícii uvedené. Nakoľko teda petícia nemá v zmysle zákona o petičnom práve všetky formálne náležitosti, teda nie je ju možné považovať za petíciu v zmysle § 16 ods. 9 zákona o voľbách do samosprávy, a preto súd musí konštatovať, že kandidát nesplnil všetky zákonom požadované náležitosti, a preto sa neregistruje s poukazom na zákonné ustanovenie § 17 ods. 1 písm. f) zákona č. 346/1990 Zb.“

Okresný súd v napadnutých uzneseniach sp. zn. 21 S 6/2014 a sp. zn. 21 S 7/2014 z 1. októbra 2014 tiež uviedol: „Keďže teda zákon výslovne uvádza, že petícia musí mať vyššie označenú náležitosť, kedy táto podmienka pre platnosť petície je v zákone explicitne stanovená, nie je možné tento nedostatok prehliadnuť. Nakoľko teda petícia nemá v zmysle zákona o petičnom práve všetky formálne náležitosti, teda nie je ju možné považovať za petíciu v zmysle § 16 ods. 9 zákona o voľbách do samosprávy...“

Podľa § 17 ods. 1 písm. f) zákona o voľbách miestna volebná komisia predložené kandidátne listiny preskúma a nezaregistruje kandidáta, ak chýba alebo je neúplná petícia podľa § 16 ods. 9.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o petičnom práve každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy (ďalej len „orgán verejnej správy“) so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami (ďalej len „petícia“).

Podľa § 3 ods. 4 zákona o petičnom práve ak nie je vytvorený petičný výbor, musí sa v petícii určiť osoba, ktorá dovŕšila vek 18 rokov, na styk s orgánom verejnej správy.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve každý má právo spôsobom neodporujúcim zákonu vyzývať iné osoby, aby svojím podpisom petíciu podporili. Fyzická osoba čitateľne uvedie svoje meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu a k týmto údajom pripojí svoj podpis... Ak osobitný predpis ustanovuje najnižší počet osôb podporujúcich petíciu alebo vek osôb podporujúcich petíciu, uvedie sa čitateľne k údajom o osobe podporujúcej petíciu aj dátum jej narodenia. Osobám podporujúcim petíciu sa musí umožniť, aby sa s obsahom petície riadne oboznámili pred jej podpísaním.

Podľa § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve ak podpisové hárky neobsahujú text petície, musia byť označené tak, aby bolo zrejmé, aká petícia sa má podporiť podpismi;

na každom podpisovom hárku musí byť uvedené meno, priezvisko a úplná adresa trvalého pobytu osoby, ktorá je určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy.

Zo znenia zákona o petičnom práve vyplýva, že súčasťou petície vo formálnom zmysle sú podpisové hárky (porovnaj napr. § 4 ods. 2, § 4 ods. 4, § 4 ods. 5), t. j. hárky, na ktorých osoby prejavia zákonom predpísaným spôsobom svoju vôľu podporiť petíciu (petíciu v hmotnom význame) – podpisom a čitateľným uvedením zákonom ustanovených údajov. Podľa § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve podpisové hárky musia obsahovať ­ text petície, alebo musia byť označené tak, aby bolo zrejmé, aká petícia sa má podporiť podpismi, ­ meno, priezvisko a úplná adresa trvalého pobytu osoby, ktorá je určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy, ­ číselný údaj, ktorý vyjadruje poradie podpisového hárku.

Z § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve vyplýva, že ak petícia (vo formálnom zmysle, pozn.) nemá náležitosti podľa § 5 ods. 1 zákona o petičnom práve, orgán verejnej správy bezodkladne vyzve osobu, ktorá petíciu podala, aby odstránila nedostatky petície v lehote najneskôr 30 pracovných dní od doručenia výzvy, s poučením o následku ich neodstránenia. Orgán verejnej správy petíciu odloží, ak osoba, ktorá petíciu podala, v tejto lehote nedostatky neodstráni.

Z ustanovení zákona o voľbách je zrejmé, že tento zákon osobitne vymedzuje náležitosti, ktoré sa týkajú podpisových hárkov. V súvislosti s petíciou zákon o voľbách vymedzuje ­ osoby, ktoré sú oprávnené podpísať petíciu a právne účinným spôsobom podporiť kandidatúru nezávislého kandidáta (voliči v zmysle § 2 zákona o voľbách), ­ minimálny počet voličov, v závislosti od počtu obyvateľov obce, ktorí musia petíciu podpísať.

Okresný súd v napadnutých uzneseniach síce dospel k záveru, že podmienka podľa § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve nebola splnená, ale v odôvodnení svojich uznesení sa nijako nevysporiadal ani s tým, prečo uvedenie mena a priezviska nezávislého kandidáta na každom podpisovom hárku petície nebolo dostatočné pre splnenie zákonnej náležitosti uviesť na každom podpisovom hárku kvalifikované údaje o osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy. Je pritom zrejmé, že adresa trvalého pobytu nezávislého kandidáta, ktorá absentuje na podpisových hárkoch petície, je uvedená na kandidátnej listine, čo vyplýva aj zo záveru okresného súdu, že kandidátna listina nezávislého kandidáta obsahuje zákonom požadované náležitosti. Z týchto hľadísk je potrebné napadnuté uznesenia okresného súdu považovať za nedostatočne odôvodnené.

Sťažovatelia vo svojich podaniach zo 6. marca 2015, z 20. apríla 2015 a 21. apríla 2015 upravili znenie navrhovaného petitu a už nežiadali vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd preto rozhodol o ich sťažnosti v rozsahu takto upraveného petitu.

Ústavný súd tiež dospel k záveru, že napadnutými uzneseniami okresného súdu z 1. októbra 2014 došlo aj k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy, pretože okresný súd napadnutými uzneseniami znemožnil sťažovateľom, aby sa uchádzali o funkciu poslancov obecného zastupiteľstva vo voľbách do orgánov samosprávy obce vyhlásených na 15. november 2014.

Sťažovatelia namietajú porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno aplikovať na súdne konanie, ktoré sa týka výlučne politického práva sťažovateľa a nesúvisí s jeho občianskym právom alebo záväzkom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudok vo veci Orujov proti Azerbajdžanu z 26. 7. 2011 a rozsudok vo veci Pierre – Bloch proti Francúzsku z 21. 10. 1997 týkajúce sa sťažností kandidátov na poslancov zákonodarných zborov, alebo rozsudok vo veci Čerepkov proti Rusku z 25. 1. 2000 týkajúci sa výkonu funkcie primátora Vladivostoku).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07, IV. ÚS 196/2011, IV. ÚS 318/2011). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní podľa čl. 129 ods. 2 ústavy o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľov v časti, v ktorej žiadajú zrušiť voľby poslancov obecného zastupiteľstva obce konané 15. novembra 2014 a vyhlásiť ich za neplatné (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovatelia požadovali pre každého z nich primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 eur.

S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci a na to, že následok, ktorý vznikol napadnutými uzneseniami okresného súdu, spočíval v tom, že sťažovateľom bolo znemožnené uchádzať sa o funkciu poslancov obecného zastupiteľstva obce, ústavný súd považoval priznanie finančného zadosťučinenia za jedinú možnú a reálnu satisfakciu pre sťažovateľov, akceptoval ich požiadavku a každému z nich priznal sumu 2 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súdu primeraná konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia tiež žiadali úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátom. Sťažovatelia si uplatnili úhradu trov konania v sume 2 112,06 € za štyri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť z 27. októbra 2014, vyjadrenie zo 4. marca 2015, vyjadrenie z 20. apríla 2015 a doplnenie sťažnosti z 21. apríla 2015).

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania v sume 823,30 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2014 v sume 134 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), zníženej o 50 % v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky, čo predstavuje sumu 67 € (vzhľadom na spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb), pričom túto sumu bolo potrebné vynásobiť počtom sťažovateľov. Ústavný súd takto vychádzal z odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 335 € a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,04 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 686,08 €. Keďže právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), čo ústavný súd zistil zo zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH dostupného na internetovej stránke Finančnej správy Slovenskej republiky www.financnasprava.sk, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Ústavný súd nepriznal úhradu trov konania za úkony – vyjadrenie zo 4. marca 2015 a doplnenie sťažnosti z 21. apríla 2015. V podaní zo 4. marca 2015 sa sťažovatelia vyjadrili k uzneseniu ústavného súdu o prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie a v podstatnej časti podania uviedli odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 651/2014. V doplnení sťažnosti z 21. apríla 2014 sťažovatelia uplatnili návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa názoru ústavného súdu tento návrh mohli sťažovatelia uplatniť už vo svojej sťažnosti z 27. októbra 2014. Na základe uvedeného trovy vzniknuté v súvislosti s týmito úkonmi právnej služby nemožno považovať za trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Ústavný súd tiež nepriznal úhradu trov za úkon právnej služby – vyjadrenie z 20. apríla 2015 z dôvodu, že v tomto podaní sťažovatelia neuviedli novú argumentáciu oproti tej, ktorú uviedli už vo svojej sťažnosti.