II. ÚS 17/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 17/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 180/2014 a jeho uznesením z 30. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k. 6 C 526/1996-928 zo 6. decembra 2012 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov (ďalej len „BSM“) tak, že prikázal do výlučného vlastníctva účastníkov hnuteľné veci uvedené vo výroku rozsudku, každému v zostatkovej hodnote po 829,84 eur a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke (navrhovateľke v konaní pred súdom prvého stupňa) v lehote jedného mesiaca 54 924,54 eur „titulom náhrady za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“. Obidvom účastníkom uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa spoločne a nerozdielne súdny poplatok 66 eur a náhradu trov znaleckého dokazovania v sume 2 062,91 eur. Pri vyporiadaní BSM vychádzal súd prvého stupňa z toho, že manželstvo účastníkov uzavreté 26. mája 1984 zaniklo rozvodom vysloveným rozsudkom sp. zn. 11 C 313/1994 z 22. januára 1996, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. marca 1996. Predmetom BSM, ktoré treba vyporiadať, sú hnuteľné veci špecifikované vo výroku rozsudku, zostatková hodnota ktorých nebola medzi účastníkmi sporná. Tieto veci vyporiadal podľa stavu, v akom ich účastníci výlučne ako vlastníci užívali. Pri určení rozsahu toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo pri zhotovení rodinného domu vo výlučnom vlastníctve odporcu, súd prvého stupňa, súc viazaný právnym názorom vysloveným v ostatnom uznesení Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) sp. zn. 5 Co 53/2011 z 31. októbra 2011, ktorým bol zrušený jeho skorší rozsudok č. k. 6 C 526/1996-665 z 2. novembra 2010, vychádzal z rozdielu medzi všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti odporcu ku dňu vzniku manželstva účastníkov (85 400 eur) a jej všeobecnou hodnotou ku dňu zániku manželstva účastníkov (199 000 eur). Z takto zistenej sumy 113 600 eur odpočítal prostriedky vynaložené na nehnuteľnosť odporcu z vlastníctva sťažovateľky a z podielového spoluvlastníctva účastníkov v celkovej sume 3 750,91 eur, a tak dospel k záveru, že zo spoločného majetku účastníkov bola vynaložená na výlučný majetok odporcu suma 109 849,09 eur, polovicu ktorej je odporca povinný zaplatiť sťažovateľke „titulom náhrady za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“.

2.2 Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, odporca podal dovolanie, prípustnosť a odôvodnenosť ktorého vyvodil z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Primárnou povinnosťou dovolacieho súdu je zaoberať sa tým, či rozhodné skutkové a právne závery odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje dovolaním účastníka napadnuté rozhodnutie, nie sú arbitrárne, svojvoľné a v tomto zmysle teda neodôvodnené, a či ich zo zákonného hľadiska možno považovať za udržateľné, pretože danosť takejto vady by zakladal v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. prípustnosť dovolania účastníka bez ohľadu na procesnú formu a spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze I. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014 konštatoval, že okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také ich rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle odôvodnenie, avšak ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (obdobný prístup naostatok možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky, napr. III. ÚS 150/99).

zaplatiť navrhovateľke „titulom náhrad za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s takýmto odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a obmedzil sa len na skonštatovanie jeho správnosti.

Odvolací súd sa vyššie uvedeným výkladom ustanovenia § 150, druhá veta O.z. natoľko odchýlil od jeho znenia, že sa zásadne poprel jeho účel a význam. Podľa označenej normy pri vyporiadaní BSM je každý zo spoluvlastníkov oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a naopak, je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Z predmetného ustanovenia vyplýva, že v prípade investícií z BSM do ostatného majetku jedného z nich, sú prostriedkami, ktoré je tento manžel povinný nahradiť, prostriedky skutočne vynaložené na tieto investície („.

Ak zákon ustanovuje, že treba nahradiť, čo bolo vynaložené, tak už z jazykového výkladu vyplýva, že ide o náklady, ktoré boli vynaložené v čase minulom a jeho výška ku dňu zániku manželstva ani ku dňu vyporiadania BSM nie je inak

ani nižšej cene. Práve princíp vyporiadania spočívajúci v tom, že sa tak vyporiadava to, čo bolo manželmi v zhode vynaložené na ostatný majetok jedného z manželov, tiež vylučuje, aby také vyrovnanie bolo nemorálne (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 20. decembra 2000 sp. zn. 22 Cdo 2655/98). Rovnako aj v právnej teórii sa jednoznačne vykladá ustanovenie § 150, druhá veta O.z. tak, že pre posúdenie výšky náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na oddelený majetok jedného z nich (a naopak), nie je rozhodujúce, o akú sumu sa jeho majetok investíciami zhodnotil, ale to, aká suma sa na tento účel skutočne vynaložila z ich spoločných prostriedkov (Vojčík, P. a kolektív, Občiansky zákonník, stručný komentár, tretie, doplnené a prepracované vydanie, IURA EDITION, 2010, str. 404).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prisvedčil názoru dovolateľa, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne. Dovolací súd konštatuje, že arbitrárnosť tohto rozhodnutia spočíva v zjavne nesprávnom výklade a následnej aplikácii ustanovenia § 150 O.z. na daný prípad. Uvedené zistenia, zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu preto viedli dovolací súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené právo dovolateľa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.»

3.3 K tomu sťažovateľka odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a dopĺňa, že vo všeobecnosti musí pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platiť, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. Sťažovateľka uvádza, že ESĽP tak v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval preto porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle konzistentnej judikatúry ESĽP bola podľa sťažovateľky opodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku na účely zrušenia súdneho rozhodnutia a prípustnosť odklonu od zachovania princípu právnej istoty uznaná v prípadoch, keď v priebehu konania došlo k závažným procesným pochybeniam konajúcich súdov. Primárnym dôvodom pre „znovuotvorenie“ konania nesmie byť podľa sťažovateľky ambícia opätovne posúdiť skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľka dôvodí, že ESĽP v týchto prípadoch upozornil predovšetkým na vznik právnej neistoty ako dôsledok zrušenia konečného súdneho rozhodnutia.

3.4 Podľa sťažovateľky tvrdenie, ktoré použil najvyšší súd v napadnutom uznesení, že bývalý manžel sťažovateľky by mal byť zaviazaný vyplatiť sťažovateľke časť vložených investícií do stavby rodinného domu z prostriedkov BSM v hodnote, v ktorej boli skutočne vynaložené v čase ich vynakladania, je podľa sťažovateľky síce možným právnym názorom, ale ako jedna z alternatív hodnotenia predmetnej situácie (i) netvorí právne korektnú bázu pre použitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a otvorenie procesu (ii) a pritom ide o taký formalistický právny názor, že vedie priamo k absurdným riešeniam, a súčasne ide o právny názor, od ktorého súčasná právna veda i súdna prax upúšťa i v celoeurópskom rozmere (sťažovateľka poukazuje na § 742 ods. 2 Občianskeho zákonníka Českej republiky).

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

7.4 Nepatrí ústavnému súdu zjednocovať právne názory senátov najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania je vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

8. Čo sa týka meritórneho záveru najvyššieho súdu podľa ústavného súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolaniu vyhovieť.

8.1 Účelom navrátenia peňazí vynaložených z BSM na majetok jedného z manželov nie je kreovanie akejsi „investície“, ktorá by sa stala súčasťou BSM, ale len vrátiť do BSM ako majetkovej podstaty to, o čo bola v určitom bode ochudobnená. Tým, že sa nekreuje investícia ako osobitné aktívum, nemôže dochádzať ani k nárastu, ale ani poklesu jej hodnoty. V tomto smere je podľa ústavného súdu jasný text § 150 Občianskeho zákonníka „nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok“.

8.4 Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

8.5 Navyše ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že námietky vznesené sťažovateľkou aj pred ústavným súdom týkajúce sa správnosti výkladu a aplikácie § 150 Občianskeho zákonníka nie sú vylúčené z ďalšieho prerokúvania, resp. z ďalšieho dokazovania, keďže najvyšší súd vrátil vec krajskému súdu na opätovné konanie.

9. Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016