II. ÚS 172/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 172/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Rojčekom, Bottova 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoP 67/2013 zo 17. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka argumentuje tým, že krajský súd mal v otázke trov konania rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 OSP, pretože rozhodnutie o výške plnenie záviselo od úvahy súdu, a mal tiež prihliadať na okolnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu práva na súde. V tejto súvislosti poukazuje na to, že odporca bol povinný platiť len minimálne výživné, ktoré jej nepostačovalo ani na úhradu cestovných nákladov spojených s návštevou školy, a nikdy jej neprispel žiadnym iným peňažným alebo nepeňažným plnením. Pretože sťažovateľ nikdy nesúhlasil so zvýšením výživného, musela svoj nárok uplatniť na súde. Podľa sťažovateľky je odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania nepresvedčivé a rozporuplné. Ďalej v sťažnosti uvádza: „Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania treba pritom vykladať tak, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Sťažovateľka má za to, že práve takýmto postupom súdu došlo k výraznému a ničím neodôvodnenému zvýhodneniu odporcu na jej úkor, keď odporca nemusí zaplatiť ani trovy konania, ktorého vznik jednoznačne a preukázateľne zapríčinil, nakoľko bez uplatnenia návrhu na zvýšenie výživného na súde, odporca by jej nikdy zvýšené výživné dobrovoľne neplatil. Sťažovateľka ako študentka bez príjmu musí vniknuté trovy konania znášať a ich platiť a odporca, ktorý preukázateľne má riadny príjem, bola mu vyplatená suma 20 750,­ eur z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, je vlastníkom nehnuteľného majetku trovy konania platiť nemusí... Poukazovanie súdu na čiastočný úspech a neúspech účastníkov v konaní o zvýšenie výživného považujeme za protiprávne, nakoľko rozhodnutie sa zakladá výlučne na úvahe súdu a súd v konaní o výživnom nie je viazaný návrhmi účastníkov konania, teda môže priznať viac i menej ako oprávnená osoba požaduje. I v tom vidí sťažovateľka svojvôľu konajúcich súdov a ich rozhodovanie pri priznaní náhrady trov konania... V posudzovanej veci súd nebral do úvahy to, čo mu ukladá ustanovenie § 1 O. s. p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov). V dôsledku tohto rozhodnutia súdu došlo nielen k znehodnoteniu plného úspechu navrhovateľky v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní žiadnych trov konania bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry.“

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv procesným postupom krajského súdu, ktorým jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, a samotným rozhodnutím krajského súdu o náhrade trov konania.

1. K namietanému odňatiu možnosti konať pred krajským súdom

Sťažovateľka poukazuje, že jej v odvolacom konaní nebolo doručené odvolanie odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa, a teda nemala možnosť sa oboznámiť s jeho obsahom a predložiť odvolaciemu súdu argumenty proti námietkam a návrhom odporcu. V tejto súvislosti výslovne namieta vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP. K možnosti napadnúť rozhodnutie krajského súdu dovolaním sa sťažovateľka v sťažnosti nevyjadrila a podľa zistenia ústavného súdu dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu nepodala.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (IV. ÚS 283/07, III. ÚS 171/06) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto prípadoch možno napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.

Predmetom napadnutého konania bolo zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa, teda vec upravená zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov, dovolanie v ktorej nie je podľa § 238 ods. 4 OSP prípustné, čo však nemá vplyv na prípustnosť dovolania v prípade namietanej vady podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 1. júla 1998) ak je občianske súdne konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 OSP, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4 OSP vylúčené. Podobne najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 26/2006 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2011, zošit č. 2, s. 44 a nasl.) uviedol, že „§ 237 OSP nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj také rozhodnutia vo veciach upravených Zákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.“.

Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná iba vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010, IV. ÚS 489/2012).

Sťažovateľka sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právne posúdenie nároku na náhradu trov konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania podľa § 142 OSP je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u navrhovateľa (žalobcu) aj u odporcu (žalovaného) a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. V prípade účastníka konania, ktorý mal vo veci čiastočný úspech, prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 142 ods. 2 alebo 3 OSP. Krajský súd svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa preskúmania aplikácie § 142 ods. 2 OSP v prvostupňovom konaní odôvodnil takto: „... pokiaľ navrhovateľka nesúhlasila s postupom okresného súdu pri rozhodnutí o náhrade trov prvostupňového konania s tým, že podľa nej mal postupovať podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a priznať jej plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, ani odvolací súd sa s jej námietkami nestotožnil a zastal názor, že okresný súd správne aplikoval ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a rozhodol podľa pomeru úspechu a neúspechu účastníkov v spore. Je potrebné uviesť, že úvaha súdu o výške výživného nie je svojvoľnou, ale vychádza priamo so zákonnej úpravy, ktorá určuje atribúty rozhodné pre určenie výšky výživného, ktorými sú odôvodnené potreby dieťaťa a schopnosti, možnosti, majetkové pomery povinného rodiča. Teda úvaha súdu je tu priamo zákonom vymedzená kritériami, ktorými sa súd musí pri rozhodovaní riadiť. Nejedná sa o voľnú úvahu, ale úvahu, ktorá pramení zo skutkových zistení o potrebách dieťaťa a možnostiach, schopnostiach povinného rodiča.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v danom prípade v súlade s jeho doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08) vzhľadom na predmet sporu ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku nie je považované za efektívne. Ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Navyše z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva žiadny z uvedených predpokladov neústavnosti rozhodnutia. Sťažovateľka, ktorá mala v konaní čiastočný úspech, sa dovoláva pre seba priaznivejšieho rozhodnutia, avšak bez relevantnej ústavnoprávnej argumentácie. Keďže krajský súd sa zaoberal jej podstatným argumentom, že rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu, pričom vylúčenie aplikácie tohto ustanovenia zrozumiteľne odôvodnil, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do jeho rozhodovacej kompetencie vychádzajúcej zo zákonného rámca § 142 OSP, ktorý v prípade čiastočne úspešného účastníka sporu upravuje nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov podľa odseku 2 tohto ustanovenia ako možnú alternatívu rozhodnutia.

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.