II. ÚS 172/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2015 doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelná kapitula Nitra, Námestie Jána Pavla II. 7, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“, alebo „žalobca“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Petruška & partners s. r. o., Kupecká 18, Nitra, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Svorada Petrušku, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 158/2011 z 9. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 251/2013 z 27. júla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Podľa názoru sťažovateľky „Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, pričom sme toho názoru, že krajský súd namietaným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takisto Najvyšší súd SR vo svojom uznesení skonštatoval, že existencia vady konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia, pričom týmto konštatovaním na základe ktorého Najvyšší súd v časti zamietol a v časti odmietol dovolanie odňal sťažovateľke domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj jej právo na spravodlivý proces... Ďalej môžeme konštatovať aj následné porušenie práva na ochranu majetku zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje, že „... predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a tak isto sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom s nasledovných dôvodov:

. . Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, že odporca preukázal, že uvedené nehnuteľnosti ( súp. č. 3, 4) boli po prevzatí štátom zbúrané jednotlivo a prestavané, prebudované jeho právnym predchodcom, čím uniesol podľa odvolacieho súdu dôkazné bremeno.

. . V prípade, že by nešlo o pôvodné stavby a búranie by bolo tak rozsiahle, že by prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia, mal túto skutočnosť žalovaný preukázať, pretože z búracieho potvrdenia MNV č. 146/88 nie je zrejmé o akú časť sa malo jednať, pretože búracie povolenie bolo a je treba aj k malému a čiastočnému zbúraniu časti nejakej stavby.

lesom. . . Ak teda chcel odvolací súd jednoznačne skonštatovať (tak ako skonštatoval) že sa nejedná o majetok Nitrianskej Sídelnej Kapituly mal okrem vykonaných dôkazov, ktoré na pojednávaní vykonal vykonať aj iné dôkazy, ktoré by tvrdenia obsiahnuté v predložených dôkazoch vyvracali,.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Rímskokatolíckej cirkví Sídelnej kapituly Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené Rozsudkom Krajské súdu v Trenčín zo dňa 9. 5. 2013 sp. zn. 19 Co 158/2011. 2. Základné právo Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 7. 2015 sp. zn. 4 Cdo 251/2013. 3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 9. 5. 2013 sp. zn. 19 Co 158/2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 7. 2015 sp. zn. 4 Cdo 251/2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade s procesnými predpismi.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že „odôvodnenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke“. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa nestotožnila so závermi dokazovania vykonaného krajským súdom.

Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 4 C 65/2008-457 z 9. marca 2011 o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru zmeňujúcim výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Zo sťažnosti i priloženej dokumentácie vyplýva, že vo vzťahu k potvrdzujúcemu a zrušujúcemu výroku napadnutého rozsudku krajského súdu najvyšší súd dovolanie vyhodnotil ako neprípustné, a preto ho v tejto časti odmietol. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa touto časťou dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu vo svojom rozhodnutí o dovolaní vecne nezaoberal, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť ho pri predbežnom prerokovaní aspoň rámcovo aj z vecného hľadiska.

V súvislosti s posudzovaním príslušnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, ktorá je relevantná vo vzťahu k potvrdzujúcemu a zrušujúcemu výroku napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa uvádza: «Pokiaľ sa jedná o nehnuteľnosti - , teda budovy lesného hospodárstva (horáreň, technická prevádzková stavba a iné) súpisné číslo 3 a súpisné číslo 4 a na parc. č. , parc. č. v k. ú. , odvolací súd sa v tejto časti v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a s poukazom na § 219 ods. 2 O. s. p. na jeho odôvodnenie v tejto časti poukazuje. Je nesporné, že z pozemnoknižnej vložky č. 47 pre k. ú. vyplýva, že uvedené nehnuteľnosti boli evidované na pozemkovej knihe pre k. ú. pod súpisným č. 3 a 4 na pkn. parc. č. pre k. ú. v prospech vlastníka - navrhovateľa. Odvolací súd však nemohol prehliadnuť listinu vydanú MNV v dňa 07.04.1988 pod č. 146/1988 adresovanú právnemu predchodcovi odporcu v súvislosti s jeho žiadosťou o pridelení súpisného čísla „hájenky“ , z ktorého vyplýva, že rok postavenia bývalej starej budovy je v roku 1912, ktorú však lesný závod postupne jednotlivo zbúral a prestaval najskôr budovu č. 4 cca v roku

boli vybudované odporcom po ich prevzatí. I z fotodokumentácie predloženej v súdnom spise je nesporné, že uvedené nehnuteľnosti nemôžu byť datované do roku 1912. Jedná sa o nehnuteľnosti zodpovedajúce výstavbe budov v 70-tych rokov minulého storočia, o ktorej skutočnosti odvolací súd nemal pochybnosti. Pokiaľ sa týka parc. č. o výmere 1057 m 2 v k. ú. , odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, že v danej veci nie je daná vecná legitimácia účastníkov konania. Jednak nie je daná aktívna vecná legitimácia navrhovateľa, ktorý nepreukázal svoje vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti vyplývajúce mu z kúpnej zmluvy uzavretej v roku 1936 s , keď uvedená nehnuteľnosť je doposiaľ vedená na vlastníka a je v správe Slovenského pozemkového fondu.

ako parcela registra o výmere 694317 m 2, lesné pozemky, umiestnené mimo zastavaného územia obce, vedené na , t. j. vo vlastníctve odporcu. Pokiaľ uvedený pozemok je v súčasnosti vedený v katastri nehnuteľností ako pozemok lesný a podľa výpisu z katastra nehnuteľností (č. l. 419 spisu) ide o parcelu registra „C“ - ostatné plochy so spôsobom využitia - pozemok, na ktorom je manipulačná a skladová plocha, objekt a stavba slúžiaca lesnému hospodárstvu, bol odvolací súd toho názoru, že je potrebné aby sa súd zaoberal tým, akým spôsobom je uvedený pozemok skutočne využívaný, či na ňom nie sú umiestnené ďalšie stavby prípadne sklady slúžiace lesnému hospodárstvu a pod., a až následne je možné ustáliť, či sa jedná o spôsobilý predmet vydania v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z.».

V okolnostiach posudzovanej veci považuje ústavný súd tiež spôsob interpretácie a aplikácie dotknutých právnych predpisov [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj OSP“), zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam] v napadnutom rozsudku za ústavne konformný a nesignalizujúci porušenie sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu teda nemožno považovať napadnutý rozsudok (vo vzťahu k jeho zrušujúcemu a potvrdzujúcemu výroku) krajského súdu za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných právnych predpisov.

Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu (vo vzťahu k posudzovaným výrokom) a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd a pred ním súdy nižšieho stupňa vec „nesprávne právne posúdili... čo ich následne viedlo k vydaniu z časti nesprávnych rozhodnutí“.

Vo vzťahu k prvému (zamietajúcemu) výroku najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza: „V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd (ako je v podrobnostiach uvedené už vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) rozsudok súdu prvého stupňa v časti zmenil, v časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a v časti potvrdil (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým vo výroku tento vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.). Vzhľadom na to je nepochybné, že dovolanie žalobkyne je prípustné len proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.) a proti ďalším dvom výrokom rozsudku odvolacieho súdu (zrušujúcemu a potvrdzujúcemu) prípustnosť dovolania žalobkyne z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť...

Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobkyňa sa domáhala od žalovaného vydania nehnuteľností špecifikovaných v úvode tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o nehnuteľnosť - stavbu súpisné číslo 93, postavenú na parc. č. v k. ú. vedenú Správou katastra Bánovce nad Bebravou na odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že jednotlivé dôkazy priamo nesvedčia tomu, že predmetná stavba, bola pred 8. májom 1945 vo vlastníctve žalobkyne a po tomto dátume prešla do vlastníctva štátu spôsobom, ktorý predpokladá zákon č. 161/2005 Z. z. ako aj, že táto stavba nebola nikdy ako nehnuteľnosť vedená v pozemkovej knihe a na vo vlastníctve žalovaného bola zapísaná až dňa 30. 07. 1999 na základe listiny o zmene evidenčného čísla na súpisné č. 46/99 z 22. 07. 1999.

a to ani nepriamo. Kúpna zmluva uzavretá v roku 1936 pod Čd. 1760/37 s nijako nepreukazuje vlastnícke právo žalobkyne k budove súp. č. 93 v k. ú. keďže o nej nie je žiadna zmienka. Bez povšimnutia nemožno ponechať ani

Dôkazom na preukázanie vlastníctva žalobkyne nie je ani výpis poisťovne SLOVAN z požiarnej poistky poistených objektov patriacich k lesníctvu Sídelnej kapituly, keďže predmetom poistnej zmluvy nemusel byť iba majetok vo vlastníctve, ale mohol ním byť aj majetok, ktorý mala žalobkyňa v nájme, ktorú skutočnosť ostatne pripustil už aj prvostupňový súd. Následný záver odvolacieho súdu, že

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že argumentácia najvyššieho súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, ako i zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Najvyšší súd, zamietajúc dovolanie proti časti výroku napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým zmenil výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam  stavbe súpisné č. 93, chate postavenej na parcele registra v katastrálnom území , v obci , zapísanej Správou katastra Bánovce nad Bebravou na  tak, že v tejto časti návrh zamietol, jasne a zrozumiteľne, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor v súvislosti s posúdením otázky preukázania vlastníckeho práva sťažovateľky k predmetným nehnuteľnostiam. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor najvyššieho súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Vo vzťahu k druhému výroku napadnutého rozsudku, ktorým najvyšší súd dovolanie vo zvyšnej časti odmietol, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V súvislosti s výrokom, ktorým najvyšší súd dovolanie vo zvyšnej časti odmietol, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou zvád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 vylúčené. Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O. s. p. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., na ktoré poukazovala dovolateľka. Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti pred súdom konať sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v preskúmavanej veci v prípade žalobkyne nerešpektovali niektoré z týchto práv bez ohľadu na to, že samotná žalobkyňa ani v dovolaní nešpecifikovala, v čom spočívala existencia ňou tvrdenej procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je riadne skutkovo i právne odôvodnené, t.j. nie je nepreskúmateľné, prípadné nesprávne skutkové závery, vyvodené z vykonaného dokazovania nie sú vadou, ktorá by zakladala odňatie možnosti konať pred súdom, nie sú dovolacím dôvodom v prípade dovolania proti výroku, ktorým odvolací súd zrušil výrok rozhodnutia ohľadom parcely č. a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ako ani v prípade dovolania proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh zamietol (v časti napadnutej odvolaním).“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje za potrebné navyše poukázať aj na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa Trestného poriadku, Občianskeho súdneho poriadku, Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj sťažovateľkou označené základné právo podľa ústavy a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať predovšetkým vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (m. m. napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07). Uvedený právny záver platí zvlášť vtedy, ak sťažovatelia namietajú porušenie práv hmotného charakteru vo vzájomnej súvislosti s porušením práv procesného charakteru, ku ktorým nepochybne patria v prvom rade základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto jej sťažnosť po predbežnom prerokovaní i v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.