II. ÚS 173/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 173/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Sedláčkovou, Piaristická 46, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 1/2013 a jeho uznesením z 23. mája 2014, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 43/2012 a jeho uznesením z 29. januára 2013, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 So 2/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sdo 10/2015 a jeho uznesením z 21. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na dôvody, ktoré ho viedli k podaniu „žaloby na preskúmanie zákonnosti a postupu vydaných rozhodnutí prostredníctvom súdu“, a s prihliadnutím na § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) zdôrazňuje, že «„Ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie“. Toto ustanovenie však nič nehovorí o preskúmaní postupu niektorého z jeho orgánov predchádzajúcemu vydaniu napadnutých rozhodnutí tak, ako to upravuje § 244 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska preto sťažovateľ požiadal Krajský súd v Trenčíne o preskúmanie nielen zákonnosti vydaných rozhodnutí (čo by mohol v užšom ponímaní preskúmať okresný súd podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990

Sťažovateľ považuje „situáciu nepreskúmania zo strany najvyššieho súdu, či napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád ustanovených v § 237 O. s. p. a zvlášť pre to, že sťažovateľ som túto vadu namietol ako odňatie možnosti konať pred súdom, za formalistický prístup pri rozhodovaní Najvyššieho súdu. Najvyšší súd dovolanie odmietol a dovolacie konanie zastavil, nakoľko dovolanie v takomto prípade podľa názoru NS SR je neprípustné... Podľa názoru sťažovateľa sa NS SR dopustil porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (Nález IV. ÚS 283/07).“

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €, ktoré odôvodňuje takto: „Vydanými rozhodnutiami súdy zasiahli do môjho osobného života a môjho práva na súkromie. Výsledkami preskúmania rozhodnutí správnych orgánov zo strany súdov však nie je odstránenie stavu právnej neistoty mňa ako sťažovateľa, ale naopak, jeho prehĺbenia, čo sa prejavuje v mojom súkromnom živote. Rozhodnutiami súdov som sťažovateľ nedostal jednoznačnú odpoveď na otázku, či rozhodnutia správnych orgánov Slovenského rybárskeho zväzu boli v súlade s právom, resp. z akých dôvodov som sa sťažovateľ nemohol úspešne dovolať ich neplatnosti. Doživotne som týmito rozhodnutiami vylúčený z členstva v OZ Slovenský rybársky zväz, čo je pre mňa obrovská trauma.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými uzneseniami okresného súdu, Krajského súdu v Trenčíne, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom týchto súdov v konaniach, ktoré predchádzali vydaniu napadnutých uznesení, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ktorým bolo konanie vo veci jeho žaloby zastavené.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v trestnoprávnom, občianskoprávnom, ako aj administratívnoprávnom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov podľa § 1 OSP (m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, sú relevantné aj v posudzovanej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie

najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru, poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to tak v otázke výkladu § 237 písm. f) OSP, ako aj v otázke ojedinelého odklonu ústavného súdu od doterajšej judikatúry pri výklade tohto ustanovenia. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani postup predchádzajúci jeho vydaniu nepovažuje za formalistické, a v konečnom dôsledku také, ktorými mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už citovaného § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, zastáva názor, že lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu začala plynúť dňom, keď napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nadobudlo právoplatnosť. Uvedený právny názor sťažovateľa je však v zjavnom rozpore s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ktorej súčasťou je aj ustálený právny názor, podľa ktorého je dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v správnom súdnictve neprípustný, a preto ho nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu (vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho orgánu) nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry a zistených skutkových okolností, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2015, až 29. januára 2016, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.