II. ÚS 175/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 175/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIPRINT, s. r. o. v likvidácii, Nová 2419, Považská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 46/2013 z 30. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIPRINT, s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Považská Bystrica (ďalej len „daňový úrad“) dodatočným platobným výmerom č. 670/230/45433/07/Hel zo 16. októbra 2007 (ďalej len „rozhodnutie zo 16. októbra 2007“) sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2004 v sume 82 246 Sk. Sťažovateľke ako daňovému subjektu nebol priznaný nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v dôsledku nesplnenia podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a nesplnenia si povinnosti vyplývajúcej z § 29 ods. 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“). Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č. I/226/62-3312/2008/990600-r zo 14. januára 2008 (ďalej len „rozhodnutie zo 14. januára 2008“) rozhodnutie daňového úradu zo 16. októbra 2007 potvrdilo. Rozhodnutie daňového riaditeľstva zo 14. januára 2008 bolo zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 15/2008 zo 14. mája 2008 (ďalej len „rozsudok zo 14. mája 2008“). Sťažovateľka poukazuje na tú časť rozsudku krajského súdu zo 14. mája 2008, v ktorej „Súd v rozsudku uvádza, že skutkový stav v danej veci bol zistený dostatočne a spoľahlivo, ale vyhodnotenie dôkazov nebolo urobené v súlade so zásadami daňového konania a z toho dôvodu bol prijatý nesprávny právny záver...“.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd v rozsudku sp. zn. 11 S 44/2012 z 19. februára 2013 (ďalej len „rozsudok z 19. februára 2013“) „nespravodlivo zhodnotil rozloženie dôkazného bremena medzi sťažovateľom ako daňovým subjektom a daňovými orgánmi... dodatočne objasňoval úvahy daňových orgánov novými dôvodmi v neprospech sťažovateľa“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na „rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S/52/2011 v ktorom súd okrem iného uvádza (záver str. 4), že žalobca ďalšie dokazovanie nežiada, nenavrhuje ďalšie dôkazy a ani súd nezistil dôvod na doplnenie dokazovania. Sťažovateľ v odvolaní pri rozsudku poukazoval na to, že nie je zrejmé, na základe čoho súd zásadne zmenil svoj názor a tvrdí, že zákonné podmienky na odpočítanie dane splnené neboli.“.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka namieta, že krajský súd sa odchýlil od právneho názoru vysloveného v jeho predchádzajúcom rozhodnutí, a preto bolo jeho povinnosťou uvedený odklon zdôvodniť. Aj povinnosťou najvyššieho súdu bolo dať špecifickú a konkrétnu odpoveď práve na tento argument, pričom ak sa najvyšší súd s touto zásadnou námietkou sťažovateľky nezaoberal, porušil jej práva garantované ústavou a dohovorom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/46/2013 z 30. 10. 2014 porušil základné právo sťažovateľa UNIPRINT, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/46/2013 z 30. 10. 2014 porušil základné právo sťažovateľa UNIPRINT, s. r. o. na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. 3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf/46/2013 z 30. 10. 2014 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu z 19. februára 2013 ako vecne správny, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Rozsudkom krajského súdu z 19. februára 2013 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1100306/1/1229598/2012/5050-r z 25. októbra 2012, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer daňového úradu č. 9312401/5/1792581/2012 zo 17. júla 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že mal za preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ktoré je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu dane z pridanej hodnoty, nedošlo. V rámci odôvodňovania tohto záveru sa v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu uvádza: „V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.“

V zmysle svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne, a teda protiústavné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Právne hodnotenie sťažovateľkinej veci realizované najvyšším súdom v napadnutom rozsudku však nemožno považovať za svojvoľné ani zjavne neodôvodnené či vychádzajúce zo zjavného omylu v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd považoval za potrebné osobitne sa vyjadriť k zásadnej námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd nevyjadril k postupu krajského súdu, ktorým sa odklonil od právneho názoru prezentovaného v jeho predchádzajúcom rozhodnutí (ide o rozsudok krajského súdu zo 14. mája 2008, ktorým bolo zrušené rozhodnutie daňového riaditeľstva zo 14. januára 2008), a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom predovšetkým uviedol, že: „... dospel k záveru, že u žalobcu sú dané zákonné podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 písm. a/ zák. o DPH, a ak správne orgány dospeli k inému záveru, tento záver nie je v súlade so zákonom“. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať na ďalší priebeh konania, na základe ktorého možno formulovať záver o opodstatnenosti jej námietky.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd nerešpektoval právnu záväznosť svojho právneho názoru vysloveného v skoršom rozhodnutí, neberie do úvahy skutočnosť, že pre právne posúdenie veci je determinujúci v prvom rade skutkový stav veci, čo ale zároveň znamená, že akákoľvek zmena skutkového stavu sa musí jednoznačne prejaviť aj v jeho právnom posúdení. V poradí druhom rozsudku sp. zn. 11 S 52/2011 zo 14. februára 2012 sa krajský súd osobitne vyjadril k sťažovateľkinej námietke týkajúcej sa zisteného skutkového stavu a hodnotením dôkazov správnymi orgánmi, pričom zdôraznil ich povinnosť vyhodnotiť v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov všetko, čo v priebehu dokazovania vyšlo najavo, a rozhodnúť v súlade s právnym názorom prezentovaným krajským súdom v jeho rozhodnutí. Po vrátení veci (po vydaní v poradí druhého rozsudku krajského súdu) bola vec opätovne vrátená do vyrubovacieho konania a povinnosťou správneho orgánu bolo daň z priadnej hodnoty vyrubiť pri súčasnom hodnotení všetkého, čo v priebehu konania vyšlo najavo v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ preto správny orgán v rámci následného konania hodnotením dokazovania (súc viazaný právnym názorom vyjadreným krajským súdom v jeho rozsudku zo 14. februára 2012) dospel ku skutkovým záverom, ktoré nedovoľovali prijatie právneho záveru, že sťažovateľka splnila podmienky na uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty, javí sa námietka sťažovateľky ako neopodstatnená.

Navyše, správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý s výnimkou vecí v tzv. plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a ktorý vykonáva len také dokazovanie, ktoré je pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nevyhnutné. V správnom súdnictve nie je v záujme, aby súdy nahrádzali činnosť správnych orgánov, ale aby poskytovali ochranu v prípade zásahu do práv fyzickej alebo právnickej osoby preskúmavaním rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 183/2010).

Keďže sťažovateľke nebolo podľa názoru ústavného súdu rozhodnutím najvyššieho súdu odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom a ani jej právo na rovnosť účastníkov v konaní, pričom sťažovateľka nepredložila žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd dospel k záveru, že medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru o ich porušení. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) názor, že označený článok dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľky.

Ústavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo je jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci v niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže všeobecné súdy na základe žaloby sťažovateľky preskúmavali zákonnosť rozhodnutí finančného riaditeľstva, ktorými bol potvrdený dodatočný platobný výmer daňového úradu, ktorým bol vyrubený sťažovateľke rozdiel na dani z pridanej hodnoty (a nie daňová sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípade ratione materiae aplikovateľný (m. m. I. ÚS 241/07).

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil možnosť porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.