II. ÚS 176/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 176/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného , konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 22/2015 a jeho uznesením z 8. apríla 2015 a postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 110/2015 a jeho uznesením z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálny prokurátor“) podal 3. marca 2015 okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa, ako aj spoluobvinených do 19. augusta 2015.

Okresný súd napadnutým uznesením sudcu pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 110/2015 z 31. marca 2015 rozhodol o predlžení väzby sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených) o tri mesiace, t. j. do 19. júla 2015, pričom dôvody väzby ostali u sťažovateľa nezmenené. Zároveň okresný súd rozhodol, že nenahradí väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že špeciálny prokurátor odôvodnil návrh na predĺženie lehoty trvania väzby najmä potrebou umožniť záverečné oboznámenie s výsledkami vyšetrovania obvineným a ich obhajcom s poukazom na to, že ide o rozsiahly spisový materiál, s ktorým majú právo sa oboznámiť, ako aj potrebou vypracovania znaleckého posudku na obvineného . V návrhu špeciálneho prokurátora je predĺženie lehoty trvania väzby podrobne odôvodnené existenciou materiálnych podmienok väzby, ktoré podľa špeciálneho prokurátora spočívajú v dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti obvinenými. V tejto súvislosti špeciálny prokurátor vo svojom návrhu podrobne poukazuje na usvedčujúce dôkazy a odôvodňuje trvanie väzobných dôvodov u jednotlivých obvinených.

Keďže ide o rozsiahlu právne náročnú trestnú vec a dôvody väzby u obvinených trvajú v nezmenenom rozsahu aj naďalej dospel sudca k záveru, že návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby je čiastočne dôvodný. Lehotu 4 mesiace, o ktorú prokurátor žiadal predĺžiť väzby považuje však za neprimerane dlhú a preto predĺžil väzbu iba o 3 mesiace, ktorú lehotu považuje za dostatočné na to, aby sa všetci obvinení s obhajcami oboznámili s vyšetrovacím spisom, vyšetrovateľ rozhodol o prípadných ďalších návrhoch na vykonanie dokazovania a prokurátor v zákonnej lehote podal obžalobu. Sudca pre prípravné konanie sa tak isto zaoberal možnosťou nahradenia väzby obvinených dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por... V tejto súvislosti sudca pre prípravné konanie poukazuje na to, že sama povaha prejednávaného prípadu neodôvodňuje možnosť nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, keďže sudca nezistil u jednotlivých obvinených žiadne mimoriadne okolnosti prípadu.“

Bezprostredne po vyhlásení napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 110/2015 z 31. marca 2015 bolo jeho písomné vyhotovenie krátkou cestou doručené všetkým prítomným obvineným a prítomným obhajcom a prokurátorovi. V nadväznosti na vyhlásenie napadnutého uznesenia okresného súdu zahlásil proti nemu sťažovateľ, špeciálny prokurátor, ako aj spoluobvinení ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť následne neodôvodnil.

Obhajca sťažovateľa podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odôvodnenú sťažnosť 16. apríla 2015, avšak dôvodnosťou návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sa v nej nezaoberal vôbec. V sťažnosti poukazoval na porušenie práva sťažovateľa na obhajobu, ku ktorému malo dôjsť tým, že obhajca sťažovateľa nebol riadne a včas upovedomený o termíne rozhodovania o návrhu prokurátora o predĺžení lehoty trvania väzby a bolo mu znemožnené zúčastniť sa na rozhodovaní okresného súdu 31. marca 2015 a obhajovať sťažovateľa.

. ., že taktiež vyšetrovateľ sa musí zaoberať prípadnými návrhmi na vykonanie ďalších dôkazov a prokurátor potrebuje čas na preštudovanie rozsiahleho spisového materiálu, napísanie obžaloby tak, aby táto bola podaná v zákonnej 20 dňovej lehote väzby v zmysle § 76 ods. 2, ods. 4 Tr. po., pred uplynutím trvania väzby. Dodal, že orgány činné v trestnom konaní konajú s maximálnym urýchlením. Preto navrhol predĺženie lehoty väzby o 4 mesiace do 19. 08. 2015.

Rovnako aj z vecného hľadiska boli splnené všetky zákonné podmienky na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 76 ods. 2, ods. 3 Tr. por. Pokiaľ ide o samotné konanie o predĺženie lehoty trvania väzby obvinených, zo strany prokurátora bol dodržaný zákonný postup a aj zákonná lehota na podanie žiadosti na okresný súd.

na rozhodnutie. . . Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7 (v danom prípade 25 mesiacov). Primeranosť lehoty na ukončenie veci síce zákon výslovne neupravuje, treba ju však vždy posudzovať so zreteľom na konkrétnu prejednávanú vec. Je potrebné uviesť, že dokazovanie činnosti organizovanej skupiny, akú predpokladajú vznesené obvinenia, je vecne a časovo náročné. Navyše aj vec, ktorá by sa nejavila ako obtiažna z hľadiska jednotlivého skutku, môže byť obtiažna z hľadiska viacerých skutkov, ktoré sú prejednávané v jednom konaní, najmä ak ide o násilnú trestnú činnosť, ktorá mala byť spáchaná v rámci činnosti organizovanej skupiny (mnohovrstevnatosť veci). Tak, ako vyplýva z podrobne odôvodnených skutkov napadnutého uznesenia, ich odhaľovanie a zisťovanie páchateľov, počet obvinených a napokon aj doposiaľ vykonané dokazovania vo veci, si naďalej vyžaduje omnoho väčšiu náročnosť na dokazovanie predmetnej násilnej trestnej činnosti.

Odvolací súd sa preto stotožnil s dôvodnosťou potreby predĺženia lehoty trvania väzby, práve z dôvodu opodstatnenej potreby ukončenia vyšetrovania tak, ako na to poukázal sudca pre prípravné konanie v napadnutom uznesení a aj podľa odvolacieho súdu tento druh a charakter predmetnej stíhanej obzvlášť závažnej násilnej trestnej činnosti si vyžaduje takéto náročnejšie dokazovanie, ktoré je rozsiahle a obtiažne, pre ktoré doposiaľ prípravné konanie nemohlo byť skončené. .

do 19. 08. 2015, ale túto predĺžil len do 19. 07. 2015 z dôvodu jej dostatočnosti, aby sa všetci obvinení s obhajcami oboznámili s vyšetrovacím spisom, vyšetrovateľ rozhodol v prípadných ďalších návrhoch na vykonanie dokazovania a prokurátor v zákonnej lehote podal aj obžalobu, s týmto sa plne stotožňuje aj senát sťažnostného súdu. Uvedený čas je dostatočným nielen na naplánované úkony vyšetrovateľa, ale aj dostatočný na ďalší procesný postup zo strany prokurátora tak, aby boli zachované všetky zákonom požadované lehoty a podmienky. Preto v tomto smere bola sťažnosť prokurátora, ktorú podal len z dôvodu neakceptovania ním navrhnutej lehoty, tunajším súdom zamietnutá, ako nedôvodná. Vzhľadom na všeobecne obhajobné námietky obvinených, ktorí popierajú spáchanie skutkov, opätovne je pritom potrebné v tejto súvislosti uviesť tú skutočnosť a to, že v tomto štádiu konania súdy nerozhodujú o vine obvinených.

Krajský súd sa naďalej stotožňuje aj s pretrvávajúcimi dôvodmi väzby u obvinených... ... Väzobné dôvody obvinených a podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sú naďalej dané tak, ako ich ustálil aj prvostupňový súd a dôvody jeho rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje aj senát sťažnostného súdu, pričom poukazuje v podrobnostiach aj na ostatné uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp/403/2014 zo dňa 08. 09. 2014 v spojení s uznesením tunajšieho súdu z 18. 09. 2014, sp. zn. 2 Tpo/71/2014, bez potreby opakovania rovnakých úvah a záverov. ... Napokon ani jeden z vyššie uvedených všetkých sťažovateľov bližšie svoje sťažnosti ničím neodôvodnili.“

Z napadnutého uznesenia ďalej tiež vyplýva, že krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil aj s dôvodmi, ktoré viedli okresný súd k záveru o nenahradení väzby obvinených dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Námietky, ktoré obsahuje sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu, sú v zásade totožné s námietkami, ktoré boli obsiahnuté v sťažnosti obhajcu sťažovateľa podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že „Uznesenie, voči ktorému je podávaná táto sťažnosť, bolo obhajcovi doručené až dňa 14. 4. 2015 a tak až vtedy sa mohol oboznámiť s rozhodnutím vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutia však neobsahuje ani len zmienku o tom, že jeho obhajca obvineného nebol prítomný a ani bližšie vysvetlenie okolností, za akých mal byť upovedomený o termíne výsluchu.“.

V súvislosti so skutkovými okolnosťami posudzovanej veci sťažovateľ zdôrazňuje, že je povinnosťou všeobecných súdov umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel, pretože v opačnom prípade by toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe bolo obvinenému reálne umožnené.

Sumarizujúc svoju argumentáciu, sťažovateľ uvádza: „Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení, že za situácie, keď okresný súd nesprávne predvolal obhajcu obvineného na výsluch sťažovateľa za účelom rozhodnutia o predĺžení lehoty väzby a tomuto bolo uprené právo zúčastniť sa na úkone, nesmel krajský súd sťažnosť podanú sťažovateľom zamietnuť, a naviac krajský súd nesprávne rozhodol predtým, ako bola obhajcovi sťažovateľa doručené rozhodnutie okresného súdu o predĺžení lehoty väzby a sťažovateľovi tak bolo upreté právo na obhajobu.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 22/2015 z 8. apríla 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd overoval skutkovú argumentáciu sťažovateľa, pričom zistil tieto skutočnosti: 1. Dňa 9. marca 2015 bol asistentkou príslušného senátu okresného súdu o 13.26 h odoslaný na e-mailové adresy , , , a e-mail označený ako „Predvolanie na výsluch 31/3/2015“, ktorého prílohu tvorilo upovedomenie obhajcov o termíne výsluchu obvinených. V uvedenej e-mailovej správe z 9. marca 2015 je obsiahnutý tento text: „Dobrý deň, V prílohe Vám týmto zasielame predvolanie na termín výsluchu o žiadosti o predĺženie lehoty trvania väzby a žiadosti o prepustenie vo veci obvineného a spol. na deň 31. 03. 2015 o 10.00 hod. na č. dv. 24 na tunajšom Okresnom súde Bratislava, 1, Záhradnícka ul. č. 10, 812 44 Bratislava 1. Ďakujem.“. 2. V zápisnici o výsluchu obvinených z 31. marca 2015 sa uvádza, že obhajca sťažovateľa bol „neprítomný, o termíne upovedomený emailom z 09. 03. 2015“. Ústavný súd konštatuje, že obhajcovia ďalších obvinených , a sa výsluchu zúčastnili. 3. Zo zápisnice o výsluchu obvinených z 31. marca 2015 ďalej vyplýva, že pred výsluchom sťažovateľa sudca pre prípravné konanie oboznámil, že „obhajca bol upovedomený dňa 9. marca 2015 o výsluchu na emailovú adresu a neustanovil sa. Obvinený udáva, že mu bol doučený návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby. ... Predstúpil obvinený , ktorý po zákonnom poučení udáva: Poučeniu som porozumel. Nesúhlasím s návrhom prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, ja sa cítim byť nevinný a preto aj väzba podľa môjho názoru je nedôvodná. ... Nesúhlasím s návrhom prokurátora.“. 4. Zo zápisnice vyplýva, že výsluch obvinených a rozhodovanie o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby trvalo od 10.00 h do 13.45 h. 5. Ústavný súd ďalej zistil, že okresnému súdu nebolo doručené elektronické oznámenie o tom, že by sa e-mail z 9. marca 2015 nepodarilo doručiť na adresu . Sťažovateľ argumentuje, že žiaden e-mail z okresného súdu týkajúci sa termínu jeho výsluchu určeného na 31. marec 2015 nebol doručený na oficiálnu e-mailovú adresu Advokátskej spoločnosti , ktorá je uvedená „na www stránke Slovenskej advokátskej komory, ako aj na všetkých prípadných dokumentoch, t. j. “. 6. Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že na webovej stránke Slovenskej advokátskej komory www.sak.sk je v časti Advokáti pri vyhľadaní obhajcu sťažovateľa , so sídlom , evidovaná e-mailová adresa , pričom túto adresu mal obhajca sťažovateľa evidovanú na webovej stránke Slovenskej advokátskej komory od 28. novembra 2014 a má ju dosiaľ. Ústavný súd zároveň zistil, že advokátska spoločnosť , má na webovej stránke Slovenskej advokátskej komory www.sak.sk v časti Advokátske spoločenstvá evidovanú mailovú adresu .

V nadväznosti na uvedený záver ústavný súd zdôrazňuje, že aj v prípade, ak by akceptoval, že okresný súd pri doručovaní upovedomenia o termíne výsluchu sťažovateľa pochybil (nepostupoval dôsledne), v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci boli podľa jeho názoru vytvorené reálne predpoklady na to, aby v sťažnostnom konaní boli pochybenia okresného súdu korigované, resp. odstránené. K vytvoreniu reálnych predpokladov na odstránenie, resp. korigovanie týchto pochybení by ale došlo len vtedy, ak by obhajca sťažovateľa v súlade so svojou zákonom ustanovenou povinnosťou „chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta“ [§ 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“)] reagoval na vzniknutú situáciu „primeraným spôsobom a dôsledne“, tak aby „využil všetky právne prostriedky... v záujme klienta“, ktoré „považuje za prospešné“ (§ 18 ods. 1 zákona o advokácii).

Zo sťažnosti, ako aj zistení ústavného súdu vyplýva, že obhajca sťažovateľa po získaní informácie, že sa výsluch sťažovateľa 31. marca 2015 koná (konal), zostal pasívny a neurobil žiadny úkon smerujúci k dôslednej obhajobe práv svojho klienta. Ústavný súd v súlade povinnosťami, ktoré zákon o advokácii ukladá advokátom, nemôže akceptovať zistenú pasivitu obhajcu sťažovateľa, ktorý až 16. apríla 2015 podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť aj napriek tomu, že išlo o rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby, o ktorých sú súdy povinné rozhodovať „prednostne a urýchlene“ (§ 2 ods. 6 Trestného poriadku), pričom navyše v nej neuviedol žiadne námietky proti návrhu špeciálneho prokurátora o predĺžení väzby jeho klienta, resp. iné skutočnosti, ktorým by mohli relevantným spôsobom spochybniť ďalšie trvanie väzby sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje, že takúto argumentáciu neobsahuje ani sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu.

Navyše ústavný súd poznamenáva, že ani sťažovateľ v priebehu výsluchu 31. marca 2015 nenamietal neprítomnosť obhajcu a ani potom, ako zahlásil sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, nevyvinul žiadnu aktivitu, aby sa urýchlene skontaktoval so svojím obhajcom na účely poskytnutia právnej pomoci pri kvalifikovanom odôvodňovaní svojej sťažnosti.

Za uvedených okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje dostatok argumentov na to, aby mohol z ústavného hľadiska spochybniť napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorý o sťažnostiach sťažovateľa a ďalších spoluobvinených rozhodol v súlade so svojou zákonnou povinnosťou „prednostne a urýchlene“ na základe dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, o to viac, že sťažovateľ ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu nespochybnil z materiálneho hľadiska ďalšie trvanie svojej väzby.