II. ÚS 180/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 180/2015­22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii, Ulica M. R. Štefánika 6, Martin, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Hrbáňom, Malý trh 2/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Obdo 3/2012, a takto

rozhodol:

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených práv v sťažnosti uvádza: «Sťažovateľka bola účastníkom občianskeho súdneho konania vedeného v prvom stupni pred Okresným súdom Martin pod spis. zn.: 18 Cb 138/2005 v právnej veci žalobcu − sťažovateľky proti žalovanej: , bytom , ktoré bolo skončené právoplatným Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. kon.: 13 Cob/336/2010­784, 13 Cob/337/2010 zo dňa 22. júna 2011 (ďalej len „Rozsudok“). V tomto konaní bola sťažovateľka zastúpená zástupkyňou na základe plnomocenstva , advokátkou, avšak plnomocenstvo sťažovateľky udelené advokátke zaniklo právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu t. j. Rozsudku dňa 11. 08. 2011. Priamo sťažovateľke bol dňa 03. 05. 2012 doručený prípis porušovateľa − Najvyššieho súd Slovenskej republiky spis. zn.: 4 MObdo 3/2012 zo dňa 26. 04. 2012, ktorým porušovateľ zaslal sťažovateľke mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom Slovenskej republiky proti Rozsudku a tiež proti prvostupňovému Rozsudku

. . Porušovateľ nesprávne doručil Uznesenie , advokátke, ktorú zrejme mylne a nesprávne pokladal za zástupkyňu sťažovateľky v konaní o mimoriadnom dovolaní. . . V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod spis. zn.: 18 Er/3193/2011 v exekučnej veci oprávneného: sťažovateľky proti povinnej: , o vymoženie 39.832,70 € s príslušenstvom, v ktorom sa sťažovateľka domáha núteného výkonu rozhodnutia a proti povinnej vymáha povinnosť uloženú exekučným titulom, ktorým je prvostupňový rozsudok v spojení s Rozsudkom, bolo sťažovateľke dňa 07. 01. 2013 doručené Uznesenie Okresného súdu Martin č. kon.: 18 Er/3193/2011 156 zo dňa 20. 12. 2012, ktorým exekučný súd rozhodol o zastavení tejto exekúcie. Na strane 3 v odôvodnení Uznesenia Okresného súdu Martin č. kon.: 18 Er/3193/2011 156 zo dňa 20. 12.2012 súd uviedol, že má preukázané, že prvostupňový rozsudok a tiež Rozsudok boli Uznesením zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Martin na ďalšie konania, a že toto Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 10. 2012.

. . Na základe vyššie opísaných skutočností sťažovateľka tvrdí, že porušovateľ svojim nesprávnym postupom porušil ustanovenie § 243j Občianskeho súdneho poriadku, keď Uznesenie sťažovateľke ako účastníčke konania o mimoriadnom dovolaní nedoručil, a súčasne sa dopúšťa zbytočných prieťahov v konaní. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn. 4 M Obdo 3/2012 porušené boli. 2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii trovy konania v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu k rukám jej právneho zástupcu Mgr. Martina Hrbáňa, advokáta so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd z priloženej dokumentácie a z vyžiadaných spisov Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Cb 208/2012 a z najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 3/2012 zistil ďalej tieto skutočnosti:

Okresný súd rozsudkom č. k. 18 Cb 138/2005­514 z 13. mája 2009 návrh sťažovateľky na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom v celom rozsahu zamietol. Okresný súd vydal opravné uznesenie č. k. 18 Cb 138/2005­558 z 5. júna 2009. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 13 Cob 200/2009­595 z 21. januára 2010 (právoplatným 24. marca 2010) rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Na základe sťažnosti sťažovateľky z 18. januára 2013 doručenej najvyššiemu súdu 21. januára 2013 v súvislosti s nedoručením jej uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 3/2012 z 31. augusta 2012 najvyšší súd vybavil sťažnosť prípisom z 27. februára 2013 takto: „Z obsahu spisu (č. l. 224) vyplýva, že žalobca dňa 29. 11. 2007 udelil advokátke , so sídlom: , plnomocenstvo na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 18 Cb 138/2005 v právnej veci proti žalovanej o zaplatenie pôvodne 1.200.000,­­ Sk s príslušenstvom, a to bez výslovného uvedenia, že by sa toto plnomocesntvo malo vzťahovať aj na konania, na ktoré právne predpisy vyžadujú osobitné plnomocenstvo. V dôsledku tejto skutočnosti právne zastupovanie žalobcu zaniklo právoplatným skončením veci na Okresnom súde Martin. Žalobca nové, osobitné plnomocenstvo pre konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaným žalovanou proti vyššie označeným rozhodnutiam prvostupňového a odvolacieho súdu, nepredložil, a to ani prvostupňovému, ani dovolaciemu súdu. Dovolací súd omylom uviedol aj právne zastupovanie žalobcu v záhlaví uznesenia sp. zn. 4 M Obdo 3/2012, zo dňa 31. 08. 2012 a v dôsledku toho predmetné rozhodnutie nebolo doručené do vlastných rúk priamo žalobcovi. Nápravu vykonal vydaním opravného uznesenia, ktorým označenie žalobcu v časti jeho právneho zastupovania opravil.

Po opätovnom doručení uznesenia sp. zn. 4 M Obdo 3/2012, zo dňa 31. 08. 2012 priamo žalobcovi, ako aj opravného uznesenia účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, opätovne vyznačí doložku právoplatnosti na prvopise svojho uznesenia podľa údajov vyplývajúc z doručeniek potvrdzujúcich doručenie predmetných rozhodnutí jednotlivým účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.“

V záhlaví písomného vyhotovenia svojho uznesenia do volací súd uviedol, že žalobca je zastúpený advokátkou , so sídlom: a tejto predmetné uznesenie bolo dňa 22. 10. 2012 aj doručené. Z obsahu spisu (č. l. 224) vyplýva, že žalobca dňa 29. 11. 2007 udelil menovanej advokátke plnomocenstvo na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 18 Cb 138/2005 v právnej veci proti žalovanej o zaplatenie pôvodne 1 200 000,­­ Sk s príslušenstvom, a to bez výslovného uvedenia, že by sa toto plnomocesntvo malo vzťahovať aj na konania, na ktoré právne predpisy vyžadujú osobitné plnomocenstvo. V dôsledku tejto skutočnosti právne zastupovanie žalobcu zaniklo právoplatným skončením veci na Okresnom súde Martin. Keďže žalobca súdu nové, osobitné plnomocenstvo pre konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podaného na podnet žalovanej proti vyššie označeným rozhodnutiam prvostupňového a odvolacieho súdu nepredložil, je zrejmé, že uznesenie dovolacieho súdu sa malo doručovať priamo žalobcovi, ktorý v záhlaví tohto rozhodnutia mal byť označený bez právneho zastupovania. Podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť. Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.“

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (vrátane označeného základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých porušenie namieta sťažovateľka v označenom konaní, je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98).

Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej považuje za potrebné uviesť, že ochranu základnému právu účastníkov súdneho konania, aby bola ich vec prerokovaná bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote), poskytuje ústava primárne prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. prostredníctvom čl. 38 ods. 2 listiny alebo prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru za predpokladu, že sťažovateľ porušenie práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote v konaní pred ústavným súdom výslovne namieta, čo sťažovateľka však do petitu na rozhodnutie nepremietla), a nie prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. prostredníctvom čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru – v prípade absencie označenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote, t. j. bez bližšej identifikácie jedného z práv, ktoré je obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že k porušeniu sťažovateľkou označených práv nečinnosťou v postupe najvyššieho súdnu − nedoručením jej uznesenia najvyššieho súdu – by mohlo dôjsť v zásade až v prípade, ak postup (napr. dlhodobá nečinnosť) všeobecného súdu v takomto konaní vedie v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na skutočnosť, že pritom obsahom splnomocnenia sťažovateľky na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom bolo výslovne uvedené, že právny zástupca sťažovateľky je oprávnený podať aj sťažnosť pre porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy – právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov – napriek tejto okolnosti právny zástupca sťažovateľky túto možnosť v konaní pred ústavným súdom nevyužil a nepremietol ju do petitu sťažnosti (návrhu na rozhodnutie).

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľkou vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namieta porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovania odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (návrhu na priznanie náhrady trov konania), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec svojho rozhodnutia k námietke o tvrdenej právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľka vyvodzuje z existencie jej potvrdenia zo strany najvyššieho súdu, je potrebné poznamenať, že okresný súd (exekučný súd) je oprávnený a povinný posúdiť formálnu stránku právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu samostatne – nezávisle na potvrdení príslušného súdu o jeho právoplatnosti − na účely rozhodnutia o dôvodnosti vykonávania exekúcie. V prípade, ak okresný súd túto okolnosť nesprávne vyhodnotil, sťažovateľka má v exekučnom konaní pred všeobecným súdom k dispozícii opravné prostriedky, ktorými túto vadu v postupe okresného súdu môže korigovať, a tak zvrátiť pre ňu nepriaznivý stav v priebehu exekučného konania.