II. ÚS 182/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2014 doručená a 31. októbra 2014 doplnená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj porušenia práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím mestskej časti (ďalej len „stavebný úrad“) č. DNV 2011-09/604/vyvl-7/PL z 10. augusta 2011, rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. A-2012/1133-KOL z 5. januára 2012, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 S 142/2012 z 26. marca 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 17/2013 z 31. októbra 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti následne poukazuje na priebeh ústneho konania pred stavebným úradom a na obsah zápisnice z 30. októbra 2009 o priebehu tohto ústneho konania. Uvádza, že „nemala žiadne námietky proti uskutočneniu stavby. Ako uviedla, je si vedomá, že sa jedná o verejný záujem. Porozumela poučeniu, že ak neuzavrie kúpnu zmluvu, budú jej pozemky vyvlastnené. Účastníčka namietala ponúkanú cenu na m² a uviedla, že za týchto podmienok nie je ochotná uzavrieť kúpnu zmluvu. Prítomní zástupcovia navrhovateľa uviedli, že nie sú oprávnení ponúknuť vyššiu cenu, že sú viazaní ponukou, ktorú v písomnej forme doručili účastníčke konania... Treba podotknúť, že nariadené ústne konanie prebiehalo individuálne s každým účastníkom zvlášť... Účastníčka konania − sťažovateľka následne očakávala, že obdrží neskôr vyrozumenie od kompetentných, ku ktorému sa bude môcť vyjadriť. Napríklad k možnostiam poskytnutia náhrady, jej rozsahu i jej výšky ak bude riešená formou finančnej náhrady. Miesto toho jej bolo zaslané priamo rozhodnutie o vyvlastnení aj s určeným spôsobom náhrady i jej výšky. Bola to prvá reálna možnosť vyjadrenia sa k podmienkam vyvlastnenia, k vzneseniu pripomienok či návrhov a to formou odvolania sa.“.

Po vykonaní ústneho konania stavebný úrad rozhodol rozhodnutím z 10. augusta 2011 tak, že špecifikované pozemky vo vymedzenom rozsahu vyvlastnil za náhradu natrvalo vo verejnom záujme v prospech navrhovateľa vyvlastnenia pre účel výstavby stavby «„ – protipovodňová ochrana“ aktivita 6: ». Námietky sťažovateľky týkajúce sa ceny vyvlastňovaných nehnuteľností zamietol.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský stavebný úrad rozhodnutím z 5. januára 2012 tak, že rozhodnutie stavebného úradu potvrdil. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia krajského stavebného úradu, podľa ktorého jej žiadosť „o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov v jej vlastníctve je neoprávnená a nedôvodná. Zároveň poukázal na to a zdôraznil, že odvolateľka v priebehu konania na stavebnom úrade nevzniesla požiadavku na rozšírenie vyvlastnenia zostávajúce časti pozemkov, čo je podmienka toho, aby sa stavebný úrad zaoberal touto skutočnosťou. Podľa krajského stavebného úradu, má za dostatočne preukázané, že pozemky na ktoré žiada odvolateľka vyvlastnenie rozšíriť, v žiadnom prípade nemožno považovať za zostávajúcu časť pretože predmetom vyvlastnenia je len necelých 10% rozlohy pozemkov v jej vlastníctve. Uvedená požiadavka je z dôvodu, že sa nejedná o zostávajúcu časť pozemkov neoprávnená a nedôvodná. Uvedená časť pozemkov podľa stanoviska navrhovateľa vyvlastnenia sa naďalej môže užívať bez neprimeraných ťažkostí, nakoľko je vstup na tieto pozemky.“

Proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu podala sťažovateľka krajskému súdu žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia. Vo svojej žalobe vysvetlila dôvod, prečo žiadosť o rozšírenie vyvlastnenia uplatnila až v odvolaní, a nie už na ústnom konaní, spochybnila právny záver krajského stavebného úradu, že za zostávajúcu časť pozemku nemožno považovať časť pozemku, ktorá je väčšia ako vyvlastňovaná časť, a rovnako namietala, že záver o možnosti riadneho užívania zostávajúcej časti pozemku je len názorom, keďže v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie.

Ku skutočnosti, že krajský súd neakceptoval jej námietku, že bola uvedená do omylu o umiestnení protipovodňovej ochrany, uvádza: „Námietka žalobkyne, ako uvádza správny súd, že bola uvedená do omylu zo strany stavebného úradu čo sa týka vyvlastňovaných pozemkov nebola preukázaná, nakoľko žalobkyňa mohla v ktoromkoľvek štádiu konania nahliadať do spisu, kde boli založené výpisy z katastra nehnuteľnosti ako aj fotokópie máp pozemkov. ... Takéto vyhodnotenie situácie v správnom súdnictve je v rozpore so zásadami správneho konania, je v rozpore s ustanovením § 3 ods.4 SP o povinnosti správnych orgánov dbať na to, aby konanie prebiehalo bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania. Okrem toho je to zmätočné vyjadrenie súdu, pretože práve preto, že bola uvedená do omylu, bola v presvedčení, že má správne informácie, a preto nemala nielen povinnosť ale ani dôvod chodiť na stavebný úrad. Toto vyhodnotenie súdu je v rozpore so zákonom. Vyvlastňovacie konanie je správnym konaním. Správny orgán je odborný orgán, ktorý vie čo je obsahom spisu a je jeho náplňou odbornou vedieť, aké konkrétne informácie sú potrebné predložiť účastníkovi konania k ochrane jeho práva záujmov v prejednávanej veci. Miesto pripojenia príslušného situačného zobrazenia k oznámeniu o začatí vyvlastňovacieho konania, aby účastník konania si mohol doma pokojne bez stresu zvážiť a posúdiť vec, správny orgán mu oznámil, že ak by chcel informácie o predmete konania, môže sa vybrať do sídla stavebného úradu v stránkových dňoch a môže tam nahliadnuť do spisového materiálu. Správne konanie je vybudované na odlišných zásadách ako súdne konanie. Uvedené zásady sú závažné pre celé správne konanie vo všetkých jeho štádiách. Ich súčasťou je postupovať v konaní tak, aby účastník konania mal vždy príležitosť účinne obhajovať svoje záujmy, najmä vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia - čo v danom prípade nemal. Účastníkom konania správne orgány MUSIA poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. /§ 3 ods. 2 SP/ Správny orgán nepoučil účastníkov konania, najmä dotknuté osoby o priebehu vyvlastňovacieho konania, o príležitosti na vznesenie pripomienok a návrhov napr. ohľadom poskytnutia náhrad v prípade finančnej náhrady k jej výške či iných pripomienok či návrhov k tomu. Zákon umožňuje aj možnosť pridelenia náhradného pozemku. Požiadavka na rozšírenie vyvlastnenia je tiež kategóriou pripomienok a návrhov k samotnému vyvlastneniu. Nie je to kategória námietok a už vôbec nie námietok proti vyvlastneniu. Práve naopak, ho potvrdzuje.“

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 26. marca 2013 uviedla sťažovateľka obdobnú argumentáciu ako vo svojej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského stavebného úradu. V tejto súvislosti v sťažnosti tiež uvádza: „V konaní nebola vytvorená príležitosť na vznesenie pripomienok k podmienkam vyvlastnenia ani príležitosť na vyjadrenie sa k návrhu rozhodnutia o vyvlastnení... Ak predmetom vyvlastnenia nie je celý pozemok, a ostávajúca časť pozemku by sa mohla užívať len s neprimeranými ťažkosťami, zákon umožňuje rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemku AK o to vlastník požiada. Nie je to z nariadenia správneho orgánu. Ani to nie je celoplošné rozšírenie vyvlastnenia. Ide o individuálne rozhodnutie vlastníka... Taktiež, požiadať o rozšírenie vyvlastnenia logicky nemožno ak k nemu nedošlo. Nemožno žiadať o jeho rozšírenie, keď ešte o ňom, o jeho podmienkach nebolo rozhodnuté. Bola by to absurdnosť. Zákon ani neuvádza, že vlastník má požiadať o rozšírenie návrhu na vyvlastnenie, ktorý predkladá účastník konania, pre ktoré sa vyvlastňuje. Jeho sa týka podmienka zákona o nevyhnutnej miere vyvlastnenia. Preto zákon nehovorí o možnosti požiadania o rozšírenie návrhu na vyvlastnenie, pretože v tom prípade by došlo k porušeniu vlastníckych práv tých, čo nepožiadali o rozšírenie vyvlastnenia. ... Ani zákon, ani správny orgán neustanovil lehotu na vznesenie pripomienok k vyvlastneniu, ani na vznesenie požiadavky na rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov. Nie je uvedené ani, že by sa na jej uplatnenie vzťahovala koncentračná zásada v zmysle ust. § 113 stavebného zákona, kde je špecifikovaný okruh námietok zameraný proti vyvlastneniu, respektíve na zmenu umiestnenia. Vznesenie požiadavky na rozšírenie vyvlastnenia nie je námietkou proti vyvlastneniu. Je významovo kategóriou pripomienok, či návrhov. Na ilustráciu poukazujem na ust. § 36 SZ pri územnom konaní, kde je uvedené, že stavebný úrad oznámi začatie územného konania a súčasne upozorní účastníkov, že svoje námietky a pripomienky môžu uplatniť najneskoršie pri ústnom konaní.“

Sťažovateľka tiež namieta, že aj najvyšší súd vyhodnotil jej námietky len formálne, zameral sa na to, či predmetné rozhodnutia boli vydané formálne v súlade so zákonom, „ale neskúmal, či bolo vydané na základe skutočností, ktoré sú v súlade so zákonom. Neboli dôsledne splnené zákonné náležitosti odôvodnenia rozsudku. ... napadla nedodržanie tých predpisov pre správne konanie, ktorých obídenie, nerešpektovanie spôsobilo pre sťažovateľku, že utrpela v konaní ujmu... nebolo vykonané dokazovanie. Súd rozhodoval na základe osobného názoru účastníka konania, v prospech ktorého sa vyvlastňovalo. Čo je závažný nedostatok konaní, tak v správnom konaní ako aj v súdnych konaniach. ... Z predložených situačných zobrazení je zjavné, že vybudovaním takto situovanej protipovodňovej ochrany dochádza k zmene územných pomerov predmetných pozemkov. Nemožno riešenie veci odbiť výhovorkou vyvlastňovateľa, že však aj pred tým boli tieto pozemky zaplavované pri bežných jarných záplavách. A na nej súdy založili svoje zamietavé rozhodnutia. Bez dôkazov, bez vykonania dokazovania skutočnosti a bez náležitého posúdenia, vplyvu vybudovanej protipovodňovej ochrany na zostávajúcu časť pozemkov, čo je ústredný problém, ktorý nebol riešený vo vyvlastňovacom konaní a vyhli sa mu aj súdy. A tvoril podstatu námietok žalobkyne. Nemožno hovoriť o spravodlivom súdnom konaní. Preto v žalobe sa žiadalo aby súd vrátil vec spať na konanie správnemu orgánu. ... Nebol bratý do úvahy vplyv vody, zaplavenia a podmáčania na poľnohospodársku pôdu. uvádzal, že u pozemkov, ktorých sa týka ide o trvalé trávnaté porasty, čo je z dokumentácie máp a LV preukázané, že to nie je pravda.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím stavebného úradu z 10. augusta 2011, rozhodnutím krajského stavebného úradu z 5. januára 2012 a napadnutým rozsudkom krajského súdu z 26. marca 2013

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu stavebného úradu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský stavebný úrad. Proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu podala následne sťažovateľka žalobu, ktorou sa domáhala, aby krajský súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. O tejto žalobe rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. marca 2013 s tým, že proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie podľa § 201 a nasl. OSP, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 31. októbra 2013. Právomoc krajského súdu, ktorú uplatnil pri preskúmaní rozhodnutia krajského stavebného úradu (a stavebného úradu, pozn.), ako aj právomoc najvyššieho súdu, ktorú uplatnil pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci. II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 31. októbra 2013

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď napadnutým postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 31. októbra 2013 poukázal na rozhodnutia stavebného úradu, krajského stavebného úradu, na rozsudok krajského súdu, a tiež aj na relevantné zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu. Následne najvyšší súd poukázal na špecifiká správneho súdnictva s prihliadnutím na rozsah prieskumnej právomoci správneho súdu. S poukazom na § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvej vety OSP sa najvyšší súd stotožnil s právnymi závermi krajského súdu, ktoré tento uviedol v odôvodnení svojho rozsudku. Následne najvyšší súd uviedol: „Mestská časť ako príslušný stavebný úrad podľa § 117 ods. 1 a § 112 ods. 1 stavebného zákona, vykonal vyvlastňovacie konanie a oznámil začatie vyvlastňovacieho konania a zároveň v súlade s ustanovením § 113 ods. 1 stavebného zákona nariadil na deň 30. októbra 2009 ústne pojednávanie.

Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný svojím rozhodnutím, ktoré je preskúmavané súdom. . . V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že správny orgán vykonávajúci vyvlastnenie dodržal všetky zákonom stanovené podmienky, ktoré zákonné vyvlastnenie vyžaduje. Nie je možné sa stotožniť s námietkami žalobkyne, že nebola o koncentračnej zásade vo vyvlastňovacom konaní v zmysle § 113 ods. 3 stavebného zákona poučená, nakoľko z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že v oznámení o začatí vyvlastňovacieho konania a nariadení ústneho konania zo dňa 09. októbra 2009, sa na strane 2 pod bodom - upozornenie účastníka konania, nachádza upozornenie účastníka konania, kde sa výslovne cituje ustanovenie § 113 ods. 3 stavebného zákona.

Z uvedeného vyplýva, že nie je možné akceptovať tvrdenie žalobkyne, že správny orgán podal chybnú alebo nepresnú informáciu. Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd nedospel k záveru, že by krajský súd vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení, a že by jeho postupom boli porušené právne predpisy. Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby nerozhodol svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenenie alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.“

«Súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Žalobkyňa v žalobe požaduje zrušenie rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že nesprávne právne posúdil vec a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie

Zo zápisnice z ústneho konania, ktoré sa konalo dňa 30. 10. 2009 č. DNV/2009/604/vyvl./PL vyplýva, že žalobkyňa sa zúčastnila ústneho konania, k veci uviedla, že nemá žiadne námietky voči stavbe a je si vedomá, že sa jedná o verejný záujem a poučeniu porozumela. Žalobkyňa jedine namietala výšku ceny za 1 m² vyvlastneného pozemku. Dohodu o získanie práva k pozemkom, ktoré sú predmetom vyvlastnenia, nebolo možné dosiahnuť, nakoľko žalobkyňa odmietla uzavrieť kúpnu zmluvu na predmet

vo vyvlastňovacom konaní. Cena pozemku však v žalobe napadnutá nebola a preto sa súd touto skutočnosťou nezaoberal. Vyvlastnenie je zásahom do vlastníckych práv fyzických osôb a právnických osôb, ktorý je prípustný vo verejnom záujme podľa ustanovenia čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a s ustanovením § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

vodou v . Z ustanovenia § 110 ods. 3 vyplýva, že iný postup platí iba v prípade návrhu na vyvlastnenie vlastníckeho práva k časti pozemku alebo na obmedzenie iného práva k pozemku alebo stavbe za predpokladu, že vyvlastňovaný by zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe nemohol už využívať alebo by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada. Súd má za preukázané, že účastníčka konania − žalobkyňa nepožiadala o vyvlastnenie zostávajúcej časti pozemku, na ústnom prejednaní veci, ale až v odvolaní. Námietku žalobkyne, že bola uvedená do omylu zo strany stavebného úradu, čo sa týka vyvlastňovacích pozemkov, nebolo preukázané, nakoľko žalobkyňa sa mohla v ktoromkoľvek štádiu konania nahliadať do spisu, kde boli založené výpisy z katastra nehnuteľností ako aj fotokópie máp pozemkov. Aj keby žalobkyňa požiadala o vyvlastnenie zostávajúcej časti pozemku, v danej veci nie sú splnené predpoklady podľa vyššie citovaného ustanovenia, nakoľko zostávajúcu časť

. .

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať v plnom rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa obmedzuje iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada.

S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky v jej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, za rozhodujúce je potrebné považovať to, že najvyšší súd v spojení s krajským súdom akceptovali právny záver krajského stavebného úradu, že koncentračnú zásadu je potrebné aplikovať aj na žiadosť vlastníka o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie § 110 ods. 3 stavebného zákona, z ktorého vyplýva, že predpokladom postupu podľa tretej vety tohto odseku je procesný úkon vlastníka pozemku – žiadosť o rozšírenie vyvlastnenia na zostávajúcu časť pozemku. Tento procesný úkon priamo smeruje k rozšíreniu rozsahu vyvlastnenia a to tak, aby sa vyvlastnenie vzťahovalo na celý dotknutý pozemok, a tak má aj priamy vplyv na absolútnu výšku náhrady, ktorá sa vyplatí za predmet vyvlastnenia. Stavebný úrad tejto žiadosti vyhovie, ak sú splnené podmienky vymedzené v tretej vete § 110 ods. 3 stavebného zákona. Splnenie týchto podmienok skúma vždy len na žiadosť vlastníka, nie ex offo. Vychádzajúc z povahy žiadosti podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona a dôsledkov spojených s jej úspešným uplatnením a s prihliadnutím na účel koncentračnej zásady vo vyvlastňovacom konaní, považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný taký výklad § 110 ods. 3 a § 113 ods. 3 stavebného zákona, ktorý podriaďuje uplatnenie žiadosti o rozšírenie vyvlastnenia aj na zostávajúcu časť pozemkov koncentračnej zásade a takto vyžaduje, aby vlastník túto žiadosť uplatnil najneskôr pri ústnom pojednávaní podľa § 113 ods. 1 stavebného zákona. Vzhľadom na tento záver bolo bezpredmetné skúmať, ako sa umiestnením protipovodňovej ochrany zmenila možnosť užívania zostávajúcej časti pozemkov a či boli splnené podmienky na vyhovenie žiadosti podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona.

Ústavný súd takto konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu je jeden z možných výkladov príslušných ustanovení stavebného zákona, nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť, v zásade rešpektuje zmysel a účel uvedených ustanovení a ako celok nie je arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, takto právny záver najvyššieho súdu nie je ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne akceptovateľný.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016