II. ÚS 182/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 182/2026-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, Bratislava, proti uzneseniam Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/4/2026 z 26. januára 2026 a sp. zn. 1Tos/3/2026 z 26. januára 2026 takto

rozhodol:

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež čl. 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uzneseniami krajského súdu sp. zn. 1Tos/4/2026 z 26. januára 2026 (ďalej len „druhostupňové väzobné rozhodnutie 1“) a sp. zn. 1Tos/3/2026 z 26. januára 2026 (ďalej len „druhostupňové väzobné rozhodnutie 2“), ich zrušenia a vrátenia veci sťažovateľa krajskému súdu na nové konanie, formulovania príkazu na prepustenie sťažovateľa na slobodu, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie pre zločiny neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou a psychotropnou látkou. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením Mestského súdu Bratislava I (ďalej len „mestský súd“) sp. zn. 32Tp/82/2025 zo 7. júla 2025 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1Tpo/39/2025 z 27. augusta 2025 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na sťažovateľa bola 5. januára 2026 podaná obžaloba spolu s návrhom na zmenu dôvodov väzby, a to rozšírením dôvodov väzby aj na druhý skutok, ktorý je predmetom obžaloby. Mestský súd uznesením č. k. 54T/1/2026-166 z 13. januára 2026 (ďalej len „prvostupňové väzobné rozhodnutie 1“) rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a o nenahradení väzby sťažovateľa alternatívnym opatrením. Uznesením č. k. 54T/1/2026-155 z 13. januára 2026 (ďalej len „prvostupňové väzobné rozhodnutie 2“) vyhovel návrhu príslušného prokurátora a rozšíril dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj na druhý skutok obžaloby. O sťažnostiach sťažovateľa podaných proti uvedeným rozhodnutiam mestského súdu krajský súd rozhodol druhostupňovým väzobným rozhodnutím 1 a druhostupňovým väzobným rozhodnutím 2, ktorými sťažnosti zamietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti formuluje niekoľko námietok, ktorými zdôvodňuje porušenie označených práv v rámci rozhodovania o svojej osobnej slobode, resp. rozhodovania o svojom ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby a rozšírení dôvodov väzby na ďalší skutok.

neviny. 5. Za ďalší nedostatok oboch rozhodnutí mestského súdu sťažovateľ považuje skutočnosť, že v nich bola v jeho neprospech, teda na podporu jeho preventívnej väzby, zohľadnená okolnosť existencie európskeho zatýkacieho rozkazu justičných orgánov Českej republiky vydaného na účely trestného stíhania vedeného proti sťažovateľovi v Českej republike pre drogové trestné činy.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej spochybňuje splnenie jedného zo základných predpokladov materiálnych podmienok väzby, a to existenciu podozrenia zo spáchania stíhanej trestnej činnosti, keď argumentuje, že konajúce súdy v rámci väzobného rozhodovania nevykonali potrebnú analýzu dôkaznej situácie. Podľa sťažovateľa sa záver konajúcich súdov o naplnení tohto predpokladu opiera iba o výpočet dôkazných prostriedkov, kde konajúce súdy rezignovali na svoju povinnosť zaoberať sa náležite dôkazným stavom. Sťažovateľ tiež predostiera tvrdenie o nezlučiteľnosti doterajšej dĺžky svojej väzby so zárukami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a odôvodnenie svojej preventívnej väzby považuje za arbitrárne, nespĺňajúce predpoklady tzv. doktríny zosilnených dôvodov na trvanie väzby. Podľa sťažovateľa je odôvodnenie jeho preventívnej väzby založené iba na všeobecných floskulách a stereotypných formuláciách.

Väzobnému rozhodnutiu sťažovateľ vyčíta aj to, že sa v ňom konajúce súdy podľa jeho presvedčenia primerane nevysporiadali s dôvodnosťou návrhu orgánov činných v trestnom konaní na rozšírenie dôvodu väzby aj pre druhý skutok tvoriaci predmet podanej obžaloby.

III. Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa

III.1. Vyjadrenie krajského súdu:

Vyjadril sa, že výrazové prostriedky použité mestským súdom v jeho rozhodnutiach „môžu mať kontext porušovania prezumpcie neviny“, avšak pokiaľ ide o samotný výsledok, teda výrok rozhodnutia mestského súdu, bol tento súladný so zákonom a krajský súd nemal inú možnosť ako preskúmavané rozhodnutie mestského súdu

11. V ďalších častiach svojho vyjadrenia krajský súd špecifikoval svoju argumentáciu, prostredníctvom ktorej v sťažnostnom väzobnom konaní podporil záver o pretrvávaní väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Takisto pripomenul, že v rámci okolností podporujúcich sťažovateľovi preventívnu väzbu zohľadnil aj intenzitu, dobu a rozsah aktuálne prejednávanej trestnej činnosti. 12. V závere svojho vyjadrenia predseda krajského súdu odmietol námietky sťažovateľa o nedostatočnosti analýzy dôkaznej situácie, kde poukázal na príslušnú časť odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, v ktorom podľa jeho názoru sťažnostný súd prezentoval dostatočný sumár dôkazov preukazujúcich existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania vyšetrovaných trestných činov ako základný predpoklad materiálnych podmienok väzby.

III.2. Replika sťažovateľa:

13. Sťažovateľ na vyjadrenie krajského súdu reagoval vo svojej replike doručenej ústavnému súdu 5. mája 2026. Zotrval na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti, keď túto podporil podrobnejšou argumentáciou, v ktorej v prvom rade dôvodil názorom, že krajský súd bol povinný prijať opatrenia k náprave porušenia princípu prezumpcie neviny, čo však neurobil. Podľa jeho názoru nie je správne stanovisko krajského súdu, podľa ktorého pre zjednanie nápravy bolo nevyhnutné zo strany sťažovateľa uplatniť námietku zaujatosti. Toto stanovisko podporil aj poukazom na špecifikované rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie. Doplnil tiež, že čiastkovú väzobnú argumentáciu týkajúcu sa otázky rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu prvýkrát použil až krajský súd v sťažnostnom konaní, čo sťažovateľ hodnotí ako tzv. prekvapivý argument porušujúci princíp kontradiktórnosti konania. Podľa sťažovateľa sa krajský súd tejto nežiaducej situácii porušujúcej sťažovateľove práva mal vyhnúť nariadením verejného zasadnutia s účasťou tak prokurátora, ako aj sťažovateľa, kde by došlo k oboznámeniu strán s predmetným rozhodnutím o vykonaní Európskeho zatýkacieho rozkazu. 14. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže na základe obsahu podaní dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

15. Obsahom ústavnej sťažnosti sťažovateľa je uplatnená námietka porušenia jeho označených práv, ku ktorému malo dôjsť pred krajským súdom pri rozhodovaní o jeho osobnej slobode, konkrétne pri rozhodovaní o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a rozšírení dôvodov väzby na ďalší zo skutkov podanej obžaloby. Sťažovateľ prednáša argumentáciu, v ktorej v prvom rade namieta porušenie princípu prezumpcie neviny v rámci väzobného rozhodovania v prvom stupni, a túto vadu krajský súd v sťažnostnom konaní podľa názoru sťažovateľa mal korigovať, avšak nápravu

trestné konanie. Vychádza zo všeobecného princípu „praesumptio boni viri“, podľa ktorého sa občan zásadne považuje za dobrého a spravodlivého až do okamihu, keď sa preukáže opak. Význam tejto zásady v trestnom procese potvrdzuje aj jej ukotvenie v ústave a v medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje, zvykne chápať obsah uvedenej zásady v dvoch rovinách. V prvom prípade ide o uplatňovanie zásady in dubio pro reo predstavujúcej podľa ESĽP špecifický výraz zásady prezumpcie neviny, ktoré (uplatňovanie) si vyžaduje, aby sudcovia rozhodujúci vec obvineného nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu, pričom uplatňovanie prezumpcie neviny v uvedenej rovine presahuje do práva na nestranný súd.

17. V zmysle judikatúry ESĽP k porušeniu prezumpcie neviny dochádza v prípade, ak rozhodnutie súdu (ale aj vyjadrenie iného verejného činiteľa) odráža vo vzťahu k obvinenej osobe názor, že je táto osoba vinná, a to ešte pred tým, ako bola vina obvineného preukázaná zákonným spôsobom (rozsudok pléna ESĽP vo veci Barberà, Messegué a Jabardo v. Španielsko zo 6. 12. 1988, č. 10590/83). Dokonca aj keď vina nie je výslovne formálne konštatovaná, k porušeniu prezumpcie neviny postačuje argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného za vinného (rozsudok ESĽP vo veci Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000, č. 42095/98, a obdobne vo veci Allenet de Ribemont v. Francúzsko z 10. 2. 1995, č. 15175/89). Je však potrebné rozlišovať medzi výrokmi, že niekto je iba podozrivý zo spáchania trestného činu, a jasnými prehláseniami (urobenými ešte pred tým, ako bola táto osoba právoplatne odsúdená), že sa dotyčná osoba dopustila trestného činu. Zatiaľ čo prvá kategória výrokov bola v rôznych situáciách posudzovaných ESĽP považovaná za prijateľné alebo nezávadné výroky, druhá kategória podľa

18. Ako už bolo vysvetlené, uplatňovanie zásady in dubio pro reo predstavujúce špecifický výraz zásady prezumpcie neviny v rámci rozhodovania súdov, ktoré sa majú v jej duchu zdržať prejudikovania viny vyšetrovanej osoby (obvineného, obžalovaného), má presah do práva na nestranný súd. Ústavný súd v minulosti opakovane judikoval, že nestrannosť rozhodovania je nevyhnutným komponentom rozhodovania o osobnej slobode, tak v konaní o vine a treste, ako aj v konaní o väzbe (obdobne pozri napr. sp. zn. I. ÚS 387/2023).

20. V intenciách označených postulátov ústavný súd preskúmal obsah oboch uznesení mestského súdu vydaných v rámci prvostupňového väzobného rozhodovania o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a o rozšírení dôvodov väzby na ďalší skutok obžaloby. Úlohou ústavného súdu sa tak stalo zodpovedanie otázky, či mestským súdom použité formulácie v spojitosti s obsahom súvisiaceho odôvodnenia jeho väzobných rozhodnutí rešpektujú princíp prezumpcie neviny, a teda majú charakter prijateľných výrokov ponechávajúcich pre konajúci súd otázku viny stále otvorenú.

Obvinený sa na území SR zdržuje iba sporadicky, väčšinu času trávi v zahraničí a to v rôznych štátoch EÚ, kde bol aj trestne stíhaný, odsúdený a následne bol vo výkone trestu, a to aj za drogovú trestnú činnosť. Z obsahu spisového materiálu teda vyplýva, že obvinený sa systematicky a sofistikovane dopúšťa závažnej drogovej trestnej činnosti, čím si zabezpečuje zdroje svojej obživy.“

prezentovaných v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia, zohľadňujúc pritom zostávajúci súvisiaci obsah odôvodnenia oboch rozhodnutí mestského súdu, konštatuje, že formulácie zvolené mestským súdom majú zjavne problematický charakter porušujúci princíp prezumpcie neviny.

. .“ Aj keď nadväzujúcim vyjadrením preklopil konštatovanie viny do roviny existencie dôvodného podozrenia zo spáchania vyšetrovanej trestnej činnosti uvádzajúc: „. . . je možné dôvodne predpokladať, že sa zaoberá drogovou trestnou činnosťou, ktorá tvorí zdroj jeho príjmov, a táto je vykonávaná v podstate cezhranične a to až na územie Slovenskej republiky.“, vzápätí sa opätovne vrátil k vyjadreniu zjavne obsahujúcemu konštatovanie o sťažovateľovej vine, keď formuloval vyjadrenie v znení: „Z obsahu spisového materiálu teda vyplýva, že obvinený sa systematicky a sofistikovane dopúšťa závažnej drogovej trestnej činnosti, čím si zabezpečuje zdroje svojej obživy.“

26. Skutočnosť, že mestský súd konajúci o väzbe sťažovateľa použil vo svojich rozhodnutiach formulácie obsahujúce prejudikovanie jeho viny, a teda porušil princíp prezumpcie neviny proti obžalovanej osobe, ktorej vina nebola dosiaľ preukázaná predpísaným spôsobom, nasvedčuje spochybneniu jeho nestrannosti, ktorá, ako už bolo povedané v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, predstavuje nevyhnutnú záruku spravodlivého rozhodnutia.

väzbou. V základnom práve podľa čl. 17 ústavy je inkorporovaná aj osobitná procesná záruka na to, aby vo veci osobnej slobody, teda pri rozhodnutí o väzbe, rozhodoval zákonný a nestranný sudca. Právo na zákonného a nestranného sudcu teda treba považovať za súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe (m. m. III. ÚS 796/2016, III. ÚS 211/2018).

V tomto smere uvádza, že porušenie záruky nestrannosti rozhodovania, ktorá bola ústavným súdom zistená, od počiatku devalvuje celý väzobný rozhodovací proces prvostupňového súdu, a priori bez ďalšieho vylučuje konformnosť väzobného rozhodovania. Úlohou krajského súdu v rámci sťažnostného konania bolo napraviť defekt prvostupňového rozhodovania, a to zrušením napadnutých rozhodnutí mestského súdu, vykonaním väzobného výsluchu samotným krajským súdom a prijatím vlastných rozhodnutí o väzbe (vychádzajúc z dokazovania produkovaného v rámci prípravného konania), k čomu Trestný poriadok vytvára pre sťažnostný väzobný súd dostatočný priestor vyplývajúci z § 302 ods. 2 a § 304 ods. 2 Trestného poriadku.

30. Pokiaľ ide o argumentáciu prezentovanú sťažovateľom v ústavnej sťažnosti označujúcu pasáž z druhostupňového väzobného rozhodnutia 2 (konkrétne druhá veta prvého odseku na strane 9) krajského súdu, ktorú sťažovateľ považuje za problematickú, porušujúcu princíp prezumpcie neviny, ústavný sa s týmto tvrdením sťažovateľa nestotožňuje. Ide o pasáž: „Z charakteru skutkov vyplýva, že v posudzovanom prípade nemalo ísť iba o náhodné a ojedinelé protiprávne konanie, teda iba o jednorazové, či výnimočné zlyhanie, ale o závažnú, pravidelnú, systematickú a nielen určité kratšie obdobie trvajúcu trestnú činnosť, čo vyplýva z výpovede svedka ako aj z výpovede utajeného svedka č. 1.“ Krajský súd v predmetnej pasáži totiž nepoužil slovné spojenie „nešlo“, ale použil slovné spojenie „nemalo ísť“, ktoré v sťažovateľom prípade jasne artikuluje iba stav dôvodného podozrenia, nie vyslovenie viny, ako to tvrdí sťažovateľ.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané skutočnosti týkajúce sa vydaného zatýkacieho rozkazu českých justičných orgánov, ústavný súd ich vníma ako celkom irelevantné, keďže z pohľadu rozhodovania o existencii dôvodov preventívnej väzby je relevantnou okolnosťou majúcou v tejto otázke význam samotný fakt vedenia trestného stíhania českými justičnými orgánmi pre drogovú trestnú činnosť, ktorá bola známa, a teda posudzovaná už v prvostupňovom väzobnom konaní pred mestským súdom, vydanie zatýkacieho rozkazu je v danej situácii iba pridruženou, sekundárnou, a teda nepodstatnou skutočnosťou. K námietkam sťažovateľa o nedostatočnosti dôkaznej situácie prezentovanej vo väzobnom rozhodovaní súdov ústavný súd poukazuje, že z pohľadu splnenia základného predpokladu materiálnych podmienok väzby vykonané dokazovanie má vždy podporiť príslušné štádium trestného konania, v danom prípade väzobné rozhodovanie, pre ktoré je relevantné ako jeden z materiálnych predpokladov väzby dôvodné podozrenie, nie istota zo spáchania skutkov obvineným, ktorá je relevantným podkladom na odsúdenie (pozri napr. III. ÚS 569/2017).

V. Zrušenie rozhodnutí krajského súdu a vrátenie veci na nové konanie

32. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na zrušenie namietaných rozhodnutí krajského súdu a na vrátenie mu veci na nové konanie ústavný súd dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel, preto namietané rozhodnutia krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (zrušenie napadnutých rozhodnutí mestského súdu, vykonanie väzobného výsluchu samotným krajským súdom a prijatie vlastných rozhodnutí o väzbe, vychádzajúc z dokazovania produkovaného v rámci prípravného konania, ktoré nebudú zaťažené vadou nestrannosti). Keďže nápravu zistených porušení je možné konvalidovať novým väzobným rozhodovaním krajského súdu, ústavný súd nevidel dôvod vyhovieť návrhu sťažovateľa a formulovať pre krajský súd príkaz na prepustenie sťažovateľa na slobodu (bod 4 výroku nálezu).

VI. Trovy konania