II. ÚS 183/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 183/2026-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , zastúpenej Advokátska kancelária Mikita s. r. o., 1. mája 11, Trenčín, proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/11/2025 z 30. apríla 2025 takto

rozhodol:

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 21. júla 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5Co/11/2025 z 30. apríla 2025. Navrhla, aby ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého rozsudku a pripojených listín vyplýva, že v konaní vedenom pred všeobecnými súdmi bola sťažovateľka žalovanou v spore o zaplatenie sumy 83,43 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 70 eur. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhradného, resp. sankčného poplatku za údajne neoprávnené použitie spoplatnenej cestnej komunikácie v Maďarsku. 3. Podľa skutkových zistení všeobecných súdov bolo vozidlo sťažovateľky 17. augusta 2022 zaznamenané na spoplatnenom úseku cestnej komunikácie v Maďarsku. Sťažovateľka pred cestou zakúpila elektronickú diaľničnú známku (e-matricu) v kategórii D1. Žalobca tvrdil, že pre predmetné vozidlo mala byť zakúpená e-matrica kategórie D2, keďže vozidlo bolo v osvedčení o evidencii zaradené do kategórie N1G. 4. Obrana sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi spočívala v tom, že diaľničnú známku kupovala ako fyzická osoba na dovolenkovú cestu cez internetovú stránku, ktorej grafické a informačné nastavenie mohlo byť zavádzajúce. Poukazovala najmä na to, že pri kategórii D1 bolo zobrazené osobné vozidlo, zatiaľ čo pri kategórii D2 nákladné vozidlo, hoci jej vozidlo bolo z bežného pohľadu osobným vozidlom do 3,5 t. Tvrdila tiež, že prípadný nesprávny výber kategórie mal viesť nanajvýš k doplateniu rozdielu v cene, nie k uloženiu sankčného poplatku. 5. Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo 17. októbra 2024 žalobe vyhovel. Vychádzal zo záveru, že sťažovateľka bola povinná preveriť zaradenie vozidla podľa údajov v technickom preukaze a že maďarská právna úprava nepripúšťa ako liberačný dôvod nevedomosť alebo omyl pri výbere kategórie e-matrice. Podľa okresného súdu zákon neumožňoval ani dodatočnú úhradu rozdielu medzi cenou e-matrice kategórie D1 a D2. 6. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napádaný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu a zdôraznil, že ide o verejnoprávnu povinnosť vyplývajúcu z maďarských právnych predpisov, ktorá má charakter sankčného poplatku za neoprávnené užívanie spoplatnenej cesty. Odvolací súd rovnako neakceptoval tvrdenie o spotrebiteľskom charaktere vzťahu, keďže povinnosť zaplatiť poplatok a sankčný poplatok je daná zákonom a nie je založená na zmluve. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), keďže daná právna otázka podľa jeho názoru nebola relevantná pre rozhodnutie vo veci samej a skutkové okolnosti nepreukázali existenciu spotrebiteľského vzťahu. 7. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 183/2026-12 z 25. marca 2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu.

III. Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky 12. Krajský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia a zotrval na záveroch v ňom prijatých. Uviedol, že v prejednávanej veci ide o verejnoprávnu povinnosť vyplývajúcu z maďarských právnych predpisov, ktorá má charakter sankčného poplatku za neoprávnené užívanie spoplatnenej cesty. Podľa krajského súdu nejde o spotrebiteľský vzťah, keďže povinnosť zaplatiť poplatok a sankčný poplatok je daná zákonom a nie je založená na zmluve. 13. Zúčastnená osoba vo vyjadrení uviedla, že spoločnosť Magyar Közút Nonprofit Zártkörűen Működő Részvénytársaság je od 1. januára 2026 právnym nástupcom spoločnosti Nemzeti Útdíjfizetési Szolgáltató Zrt. podľa maďarského nariadenia vlády č. 404/2025 (XII. 16). Vzniesla námietku nedostatku právomoci ústavného súdu a neprípustnosti ústavnej sťažnosti, pretože podľa jej názoru sťažovateľka nevyužila dovolanie ako účinný právny prostriedok nápravy. 14. Podľa zúčastnenej osoby mala byť otázka nepredloženia prejudiciálnej otázky predmetom dovolacieho prieskumu. Tvrdila, že v sústave všeobecných súdov by súdom s prípadnou povinnosťou obrátiť sa na Súdny dvor bol Najvyšší súd Slovenskej republiky, a nie odvolací súd. Poukazovala aj na rozhodovaciu prax, podľa ktorej môže byť nepreskúmanie právne významných hľadísk procesnou vadou v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), a preto podľa nej bolo dovolanie procesne dostupné a účinné. 15. Sťažovateľka v replike uviedla, že krajský súd vo vyjadrení iba zopakoval záver z napadnutého rozsudku a vôbec sa nevyrovnal s podstatou ústavnej sťažnosti. Tou podľa nej nebolo popretie verejnoprávnej úpravy sankčného poplatku, ale otázka, či predaj e-matrice prostredníctvom internetového rozhrania a informácie poskytnuté spotrebiteľovi pred uzavretím transakcie môžu podliehať ochrane spotrebiteľa. Zdôraznila, že relevantná judikatúra Súdneho dvora nevylučuje pôsobnosť spotrebiteľských smerníc len preto, že dodávateľ plní úlohu všeobecného záujmu alebo má verejnoprávne prvky. 16. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení odmietla námietku zúčastnenej osoby, že ústavná sťažnosť je neprípustná pre nevyčerpanie dovolania. Poukázala na to, že jej námietky nesmerovali k procesnej vade konania podľa § 420 písm. f) CSP, ale k právnemu posúdeniu jej spotrebiteľského postavenia pri online kúpe e-matrice a k odmietnutiu návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky. Takáto námietka by svojou povahou zodpovedala skôr dovolaniu podľa § 421 CSP, ktorého prípustnosť je však v majetkových sporoch viazaná na hodnotu napadnutého plnenia. Keďže v tejto veci išlo o nízku peňažnú sumu, podľa sťažovateľky dovolanie nebolo zjavne dostupným a účinným prostriedkom nápravy.

Táto námietka nie je dôvodná. Ústavná sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu a ani po prijatí veci ústavný súd nezistil existenciu takej neodstrániteľnej prekážky konania, ktorá by bránila meritórnemu prieskumu.

Podstata ústavnej sťažnosti nespočíva v uplatnení niektorej zo zmätočnostných vád konania v ich klasickej procesnej podobe, ale v tvrdenom ústavne neakceptovateľnom vyhodnotení pôsobnosti spotrebiteľského práva Únie a v odmietnutí návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.

20. V prejednávanej veci nie je úlohou ústavného súdu nahradiť všeobecný súd pri výklade maďarského práva ani pri posúdení, či sťažovateľke v konečnom dôsledku vznikla povinnosť zaplatiť sankčný poplatok. Ústavný súd posudzuje, či odvolací súd ústavne udržateľným spôsobom preskúmal podstatnú námietku sťažovateľky, podľa ktorej samotný online predaj e-matrice a informačné nastavenie internetového predajného rozhrania mohli podliehať pravidlám spotrebiteľského práva Únie, aj keby následok použitia nesprávnej kategórie e-matrice bol upravený verejnoprávnymi predpismi.

22. Takýto záver je predčasný. Verejnoprávna povaha úpravy diaľničných poplatkov a sankcie za nesprávne použitie spoplatnenej komunikácie sama osebe nevylučuje, že samostatná fáza online predaja e-matrice môže podliehať požiadavkám spotrebiteľského práva Únie. Inak povedané, treba rozlišovať medzi zákonným sankčným následkom na jednej strane a spôsobom, akým bola spotrebiteľovi služba ponúknutá a predaná na strane druhej. Ak sťažovateľka namietala, že k výberu nesprávnej kategórie ju mohli viesť informácie alebo grafické rozhranie predajcu, súd nemohol túto námietku odmietnuť iba poukazom na verejnoprávny základ sankčného poplatku. Mal posúdiť, či v tejto konkrétnej fáze išlo o konanie smerujúce k predaju služby fyzickej osobe konajúcej mimo rámca jej podnikania alebo povolania.

24. Rovnako smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu (ďalej len „smernica 2005/29/ES“) má veľmi širokú vecnú aj osobnú pôsobnosť. V rozhodnutí BKK Mobil Oil (rozsudok z 3. 10. 2013, C-59/12, ECLI:EU:C:2013:634) Súdny dvor vyslovil, že do jej osobnej pôsobnosti patrí aj verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu. Uvedený záver je významný práve preto, že smernica 2005/29/ES sa vzťahuje na obchodné praktiky pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie, pokiaľ sú priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom.

a bez zavádzajúceho vizuálneho kontextu. 27. Inak povedané, odvolací súd mal rozlíšiť medzi dvoma otázkami: po prvé, či maďarské verejné právo stanovuje povinnosť mať správnu kategóriu e-matrice a sankciu za jej nesprávny výber; po druhé, či proces online predaja e-matrice a predzmluvné informovanie sťažovateľky mohli byť z pohľadu práva Únie nekalé alebo zavádzajúce a či táto okolnosť mohla mať vplyv na uplatnenie sankčného nároku. Napadnutý rozsudok sa uspokojil s odpoveďou na prvú otázku a druhú otázku fakticky nepreskúmal.

30. S tým súvisí aj otázka prejudiciálneho konania. Konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou vnútroštátneho súdu posúdiť nevyhnutnosť výkladu práva Únie a relevantnosť otázky.

31. Vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni nemusí predložiť prejudiciálnu otázku najmä vtedy, ak otázka výkladu práva Únie nie je pre rozhodnutie veci relevantná, ak už bola predmetná otázka vyložená Súdnym dvorom alebo ak je správny výklad práva Únie taký zrejmý, že neponecháva priestor na rozumné pochybnosti. Ak však účastník konania predloženie prejudiciálnej otázky výslovne navrhne, súd sa musí s týmto návrhom vysporiadať a zrozumiteľne vysvetliť, prečo nepovažuje výklad práva Únie za potrebný pre rozhodnutie veci.

33. Odvolací súd sa nevyrovnal s tým, že rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach BKK Mobil Oil a Karel de Grote naznačujú široký výklad osobnej pôsobnosti spotrebiteľských smerníc aj vo vzťahu k subjektom povereným úlohami všeobecného záujmu alebo subjektom s verejnoprávnymi prvkami. Zároveň neidentifikoval žiadne rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré by jednoznačne riešilo skutkovo porovnateľnú situáciu online predaja elektronickej diaľničnej známky fyzickej osobe na súkromnú cestu pri následnom uplatnení sankčného poplatku za nesprávne zvolenú kategóriu. 34. Za týchto okolností odvolací súd nemohol ústavne akceptovateľne uzavrieť, že prejudiciálna otázka nie je relevantná, bez toho, aby najprv rozlíšil verejnoprávny režim sankcie od spotrebiteľsko-právnych požiadaviek na predajný proces. Ak bol toho názoru, že výklad práva Únie je natoľko jednoznačný, že o ňom nevznikajú rozumné pochybnosti, mal tento záver presvedčivo vysvetliť. Ak zastával názor, že daná otázka už bola vyriešená judikatúrou Súdneho dvora, mal označiť rozhodnutia, ktoré pokrývajú podstatné aspekty veci. Ak tieto predpoklady splnené neboli, mal vec predložiť Súdnemu dvoru. 35. Ústavný súd preto uzatvára, že odvolací súd sa s podstatnou argumentáciou sťažovateľky nevyrovnal ústavne udržateľným spôsobom. Jeho odôvodnenie je s ohľadom na už uvedené právne závery ústavného súdu v rozhodujúcej časti predčasné a formalistické. Vylúčenie spotrebiteľskej ochrany oprel len o verejnoprávny základ uplatnenej sankčnej pohľadávky, no neposúdil samostatne právnu povahu online predaja e-matrice, informačné nastavenie predajného rozhrania a možné dôsledky prípadnej nekalej alebo zavádzajúcej obchodnej praktiky. Tým krajský súd porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. 36. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Bude povinný opätovne posúdiť, či a v akom rozsahu sa na online predaj e-matrice a predzmluvné informovanie sťažovateľky vzťahujú pravidlá spotrebiteľského práva Únie, najmä z hľadiska jasnosti, zrozumiteľnosti a nezavádzajúceho charakteru informácií o kategóriách D1 a D2. Zároveň sa preskúmateľne vyrovná s otázkou, či je potrebné predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. 37. Ústavný súd osobitne dodáva, že krajský súd nie je viazaný formuláciou prejudiciálnej otázky navrhnutou sťažovateľkou. Ak dospeje k záveru, že výklad práva Únie je potrebný, je jeho úlohou formulovať otázku tak, aby zodpovedala skutkovým a právnym okolnostiam veci. Za jadro možnej otázky možno považovať výklad, či sa smernica 2005/29/ES, prípadne smernica 2011/83/EÚ alebo smernica 93/13/EHS vzťahujú na online predaj elektronického oprávnenia na užívanie spoplatnenej cestnej siete fyzickej osobe konajúcej mimo rámca podnikania, ak poskytovateľ alebo oprávnený subjekt plní úlohu všeobecného záujmu a následok nesprávne zvolenej kategórie je upravený verejnoprávnymi predpismi členského štátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2026

Peter Molnár predseda senátu