II. ÚS 184/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 42/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 25. júna 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý

rozsudok

okresného súdu vo výroku o vine v bode 1, vo výroku o treste a vo výroku o ochrannom opatrení. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku krajský súd sťažovateľa uznal za vinného zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Za tento zločin a za obzvlášť závažný zločin, ktorý spáchal spôsobom uvedeným v bode 2 výroku o vine rozsudku okresného súdu, mu krajský súd uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia a uložil mu aj ochranný dohľad v trvaní jedného roka. Výrok o vine v bode 2 odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu zostal napadnutým rozhodnutím krajského súdu nedotknutý.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozhodnutím len vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu.

Podľa sťažovateľa „súd obchádza obranu sťažovateľa a nevysporiadava sa s ňou, vyberá si len tie dôkazy, ktoré zapadajú do skutkovej verzie zvolenej vopred súdom, vychádzajúcej z predpokladu viny sťažovateľa a obranu sťažovateľa odmieta postupom, ktorý je v rozpore so všeobecne uznávanými postupmi súdnej praxe, vyplývajúcej z konštantnej judikatúry. Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Z výpovedí oboch svedkýň tiež vyplýva, že bola niekoľkokrát liečená zo závislosti od omamných a psychotropných látok, aj v priebehu prípravného konania bola dňa 13.6.2011 vypočutá vyšetrovateľom v takomto zariadení, čo spolu s vyššie uvedeným oslabuje vo významnej miere vierohodnosť jej výpovedí, pretože ich robila v stave silnej závislosti od omamných látok (dňa 13.6.2011 bola na liečení a výpovede urobila predtým). Odraz závislosti svedkyne od omamných látok na jej výpovedi konštatoval aj prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku na strane 22. Na základe takýchto zistených skutočností nie je možné z procesné vykonaných dôkazov bez pochybností uzatvoriť, že sťažovateľ vedel, koľko má rokov, výpoveď tejto svedkyne nie je podopretá iným dôkazom v tomto smere, preto nie je možné ani v prípade, ak by neexistovali pochybností o pravdivosti výpovede tejto svedkyne, urobiť záver o vedomosti sťažovateľa o veku svedkyne (právne úvahy okresný súd vo vzťahu k tomuto svojmu záveru v rozsudku neuviedol, čo robí rozsudok nepreskúmateľným a odvolací rozsudok nebol sťažovateľovi ešte doručený...)“. Sťažovateľ v nadväznosti na to poukazuje aj na judikatúra všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu Českej republiky, ktorá sa zaoberá problematikou dokazovania v trestných veciach. Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 28. septembra 2015 a ústavnému súdu ho doručil 18. januára 2016.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozhodnutím. Základom argumentácie sťažovateľa je, že v napadnutom konaní okresný súd a následne aj krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa obzvlášť závažného zločinu, nedostatočne vyhodnotil dôkazy týkajúce sa tohto trestného činu a zároveň sa v nedostatočnej miere vysporiadal so všetkými námietkami obhajoby. Na podklade uvedeného je preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa krajského súdu bol v napadnutom konaní „zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie uvedené v ustanovení § 119 odsek 1 Trestného poriadku, ktoré súd I. stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Pri vykonávaní dôkazov orgány činné v tomto konaní postupovali podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.“. Okresný súd podľa krajského súdu „na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku. ... svoje rozhodnutie aj primerane odôvodnil v zmysle § 168 odsek 1 Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa súd I. stupňa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaného v otázke viny, právnej kvalifikácie a pri ukladaní trestu a ochranného opatrenia. ... v súlade s výsledkami dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, zistil skutkový stav uvedený vo výrokovej časti rozsudku v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 odsek 10 Trestného poriadku. ... vykonal všetky dostupné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci a tieto vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku.“.

Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že „sa stotožňuje so záverom súdu I. stupňa, že obžalovaný sa dopustil skutku uvedeného pod bodom 2/ napadnutého rozsudku, t. j., že v období v tomto skutku uvedenom a na mieste tam uvedenom si zadovážil a viackrát poskytol psychotropnú látku pervitín maloletej , hoci vedel, koľko má táto rokov a aj s ďalšími skutkovými zisteniami uvedenými v tomto bode rozsudku... Súd I. stupňa veľmi podrobne a dôsledne dôkazy, ktoré vykonal na hlavnom pojednávaní a ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania týchto skutkov, vyhodnotil v dôvodoch napadnutého rozsudku a to spôsobom uvedeným v § 2 odsek 12 Trestného poriadku a s takýmto vyhodnotením dôkazu sa aj krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje, pričom súd I. stupňa sa vysporiadal aj s obranou a obhajobou obžalovaného.“.

Keďže sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožňuje so závermi okresného súdu, bolo potrebné, aby ústavný súd pri posudzovaní námietok sťažovateľa vychádzal aj z obsahu rozsudku okresného súdu, opierajúc sa o svoj ustálený právny názor, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 8/2014), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že „zo spáchania trestnej činnosti v bode 2 obžalovaného usvedčuje predovšetkým svedkyňa , ktorá na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní uviedla, že potom ako sa po zadržaní jej priateľa /čo bolo podľa lustrácie v registri trestných vecí Okresného súdu Levice a uznesenia sp. zn. 1 Tp 2/2010 dňa 17. 2. 2010/ zoznámila s obžalovaným, začali sa spolu stretávať, pričom obžalovaný vždy doniesol drogy, ktoré spolu užívali keď sa stretli, podľa jej vyjadrenia v prípravnom konaní asi raz do týždňa, najmä v aute, na ktorom sa vozili a to v okolí , alebo v a tiež trikrát vo v byte kamaráta obžalovaného, kde v jednom prípade s nimi bola aj .

Svedkyňa potvrdila, že obžalovaný vedel koľko mala rokov v čase keď jej poskytoval pervitín, pretože mu to sama povedala. Tiež potvrdila, že pervitín brala aj od ďalších osôb, jednou z nich však bol aj obžalovaný, ktorému však za drogy neplatila a naposledy jej dal pervitín dňa 21. 4. 2010, kedy to oznámila svojej matke, potom ako prišla domov s tým, že je jej zle. Z trestnej činnosti je obžalovaný usvedčovaný aj výpoveďou svedkyne , ktorá na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní potvrdila, že v jednom prípade bola s obžalovaným a vo , kde obžalovaný priniesol pervitín, ktorý spoločne s užili fajčením − vdychovaním výparov, čím vlastne

V kontexte s výpoveďou je aj ďalší dôkaz a to výpis prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov poskytnutých spol. Slovák Telekom a.s. z mobilného telefónu používaného obžalovaným, ktoré potvrdzuje vzájomnú komunikáciu medzi obžalovaným a svedkyňou v apríli 2010. Nepriamym usvedčujúcim dôkazom jej aj výsledok znaleckého skúmania vzorky moču , v ktorom bola zistená prítomnosť metamfetamínu.

Aj keď svedkyňa je osobou, ktorá bola závislá na psychotropných a omamných látkach, čo sa odrážalo aj na jej výpovedi, v podstatných veciach vypovedala zhodne na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní a skutočnosti ňou uvádzané sú podporená aj ďalšími dôkazmi, a to výpoveďami svedkyne a odborné vyjadrenie je len v teoreticko-hypotetickej rovine, keďže nevyšetrovala.

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. c/, odsek 2 písm. d/ Tr. zákona, tak po stránke objektívnej ako aj po stránke subjektívnej, keďže obžalovaný kupoval a zadovažoval psychotropné látky − pervitín, a toho konania sa dopustil na chránenej osobe - dieťati podľa § 139 odsek 1 písmeno a/ Tr. zákona, hoci na nakladanie s takouto látkou nemal povolenie a konania sa dopustil v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr zák. Súd obžalovaného v bode 2 oproti obžalobe neuznal vinným aj z prechovávania omamných a psychotropných látok podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona, nakoľko nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný psychotropnú látku u seba prechovával, v akom čase a v akom množstve a táto u neho nebola zaistená. Súd oproti obžalobe upravil skutkovú vetu v bode 2 a to jednak v období, kedy dochádzalo k páchaniu trestnej činnosti a to minimálne po 17. 2. 2010 do 21. 4. 2010 s poukazom na výpoveď svedkyne , ktorá uviedla, že sa s obžalovaným zoznámila, začala stretávať a dával jej pervitín po zadržaní jej priateľa

Súdu sa ani po doplnení dokazovania opätovným výsluchom svedkyne a prečítaní výpovede z prípravného konania nepodarilo zistiť, koľko krát obžalovaný poskytol svedkyni pervitín, keďže sa k tomu nevedela vyjadriť, ale uviedla, že to bolo viackrát.“.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí tiež právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu však všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06). Obdobne k tomu pristupuje aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vo vzťahu práva účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tiež zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce zaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dospel k názoru, že konajúce súdy presvedčivo a v dostatočnej miere odôvodnili svoje rozhodnutia o vine sťažovateľa, pri vykonávaní a hodnotení dôkazov postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, jasne a zrozumiteľne rozviedli, z akých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa spravovali pri hodnotení dôkazov, ako aj pri posudzovaní konania sťažovateľa, a to aj pokiaľ ide o otázku právnej kvalifikácie skutku. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že krajský súd v spojení s okresným súdom sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberali predmetnou vecou, ich závery sú celkom logické a zrozumiteľné.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016