II. ÚS 186/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 138/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

príslušenstvom porušené moje základné právo, a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) ako aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 v znení protokolov č. 11 a 14 (ďalej len

Dôvodom, prečo som zvolila takýto postup bola (i) skutočnosť, že mi obaja účastníci na strane žalovaných odmietli poskytnúť akékoľvek presné informácie o obsahu ich vzájomného právneho vzťahu (v žalobe som poukázala na skutočnosť, že mi žalovaná v 1. rade pri uzavieraní zmluvy na diaľku neposkytla potrebné informácie o právnom postavení žalovaného v 2. rade, neskôr ma o obsahu právneho vzťahu medzi ňou a žalovaným v 2. rade informovala lživo a následne mi odmietla poskytnúť akékoľvek ďalšie informácie z dôvodu potreby ochrany vlastného obchodného tajomstva; žalovaná v 1. rade som mnou prestala komunikovať úplne), v dôsledku čoho do dnešného dňa nemám vedomosť o rozsahu zodpovednosti žalovaných za škodu, ktorá mi vznikla a ďalej (ii) skutočnosť, že vo vyššie uvedenej právnej veci bolo potrebné pred prejednaním veci samotnej posúdiť viaceré dôležité procesné otázky (o. i. otázku, či v predmetnej právnej veci ide o nároky voči obom žalovaným natoľko súvisiace, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne v rámci jedného konania pred súdom), čo by mohlo viesť k predĺženiu

skutočnosti a požiadala o rozhodnutie podľa čl. 27 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 16. 1. 2001).

o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach právomoc v predmetnej veci konať.“ Moje obavy z vydania navzájom nezlučiteľných rozhodnutí súdov existujúce v čase podania žaloby sa neskôr potvrdili, keďže dňa 21. 3. 2013 mi bolo doručené uznesenie Krajského soudu v Brně zo dňa 5. 3. 2013, č. k. 22 Cm 9/2012-107, prostredníctvom ktorého Krajský soud v Brně zastavil konanie vo vyššie uvedenej právnej veci, rozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku a zaviazal ma zaplatiť v prospech žalovanej v 1. rade náklady konania z dôvodu vzdania sa svojej právomoci v prospech Súdu a dňa 8. 4. 2013 mi bolo doručené uznesenie Súdu zo dňa 13. 3. 2013, č. k. 29Cb/138/2011-96 (ďalej len „Uznesenie“), prostredníctvom ktorého Súd zastavil konanie vo vyššie uvedenej veci z dôvodu nedostatku právomoci konať v predmetnej právnej veci. Voči obom predmetným rozhodnutiam prvostupňových súdov som preto podala odvolanie a dňa 13 11. 2013 mi bolo doručené uznesenie Vrchního soudu v Olomouci

súd zrušil Uznesenie a vec vrátil Súdu na ďalšie konanie.

zo dňa 30.10.2014. Z tohto dôvodu som dňa 24. 11. 2014 adresovala Súdu sťažnosť na prieťahy v konaní spojenú aj so žiadosťou o rozhodnutie o mojom návrhu na vrátenie súdneho poplatku, ktorú predseda Súdu vybavil upovedomením označeným ako Konanie č. k. 29Cb 138/2011 zo dňa 9. 12. 2014 (Spr. 2116/2014) a prostredníctvom ktorého mi oznámil, že moju sťažnosť postúpil na vybavenie Okresnému súdu Poprad (upovedomenie mi bolo doručené dňa

Dohovoru): Prostredníctvom tejto sťažnosti namietam, že postupom Súdu bolo porušené moje právo na súdnu a inú ochranu - právo na spravodlivé súdne konanie, keďže v dôsledku nezákonného postupu Súdu sa v predmetnej právnej veci od podania žaloby až do dnešného dňa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie, pričom Súd pristúpil k skúmaniu podmienky miestnej príslušnosti v konaní až po nariadení 2 pojednávaní, ktoré následne aj zrušil, a to po vyše 42 mesiacoch od podania žaloby. V dôsledku nezákonného postupu Súdu sa konanie v predmetnej právnej veci predĺžilo o ďalšiu dobu rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o miestnej príslušnosti súdu, pričom Súd postúpil vec Okresnému súdu Poprad z dôvodu miestnej nepríslušnosti až po opätovnom nariadení pojednávania (zrejme dňa 30. 10. 2014) aj napriek tomu, že už aspoň od 3.12. 2013 mal vedomosť o tom, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 24. 10. 2013 (č. k. 8 Cob/101/2013-134) potvrdil právomoc súdov

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. S prihliadnutím na vyššie uvedené v súlade s príslušnými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, Zákona o ústavnom súde a Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po starostlivom uvážení veci a vyhodnotení predložených podkladov vydal nález, ktorým rozhodne, že

2. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť na účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 3. priznáva náhradu trov konania, ktorú je Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť na účet do 1 mesiaca od

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z listu predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 3057/2016 z 10. februára 2016 vyplýva, že napadnuté konanie bolo na Okresnom súde Bratislava V skončené a „spis je od 08.12.2014 v dôsledku odstúpenia na Okresnom súde Poprad“. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním z 18. marca 2015, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na Okresnom súde Bratislava V, ktorý bol označený ako účastník konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).