II. ÚS 187/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 187/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina a jeho uznesením sp. zn. 36 T 67/2011 z 9. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Odôvodnenie:

2.1 Podstatou sťažnosti je námietka, že okresný súd hrubo a arbitrárne pochybil, ak sťažovateľke nepriznal svedočné v rozsahu, ktoré požadovala (ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v sťažnosti neuviedla, v akom rozsahu jej bolo svedočné priznané, a ani akú výšku svedočného žiadala priznať, pozn.). Podľa sťažovateľky okresný súd hrubo, arbitrárne a v rozpore so zákonom nerešpektoval jej žiadosť (petit svedočného), v ktorom požadovala viac peňazí, a to vrátane úrokov z omeškania a vreckového, ktoré jej podľa jej presvedčenia patrili v zmysle zákona, a to ako každému, komu sa oneskorene vypláca svedočné. Priznanie svedočného zo strany okresného súdu bolo podľa jej mienky navyše nesprávne a prijaté na základe protiústavného postupu. Nepriznanie vreckového pri časovo náročnej ceste ani čiastočne považuje sťažovateľka za šikanózne, v rozpore s dobrými mravmi a protiústavné, navyše nepreskúmateľné a hrubo odignorované. Podľa sťažovateľky sa okresný súd navyše dopustil odmietnutia spravodlivosti absolútnym odmietnutím vykonať ňou požadované dôkazy s tým, že na toto nie je oprávnený.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

5. Bez potreby uvádzania bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam sťažovateľky je potrebné konštatovať, že sťažnosť nespĺňa zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti.

6. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

7.2 Navyše vzhľadom na predmet sťažnosti (namietané nepriznanie svedočného v plnej uplatnenej výške) nedovoľuje jej odôvodnenie (t. j. absencia citácie alebo parafrázovania právnych záverov okresného súdu v spojení s nepriložením kópie napadnutého uznesenia, ako aj absencia informácie o výške okresným súdom priznaného svedočného a informácie o výške svedočného uplatneného sťažovateľkou) ústavnému súdu posúdiť podstatnú podmienku potenciálneho prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, a síce či ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by už samotný predmet sporu v napadnutom konaní mohol zakladať z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015) dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach bagateľných prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (porov. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27). A teda odôvodnenie sťažnosti (ako jedna z náležitostí sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) nemožno považovať za kompletné pre účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie.

7.2.1 Nota bene ústavný súd uvádza, že si vyžiadal od okresného súdu kópiu napadnutého uznesenia. Z napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že okresný súd napadnutým uznesením priznal sťažovateľke svedočné vo výške 175,15 eur (136 eur cestovné + 39,15 eur stravné). Sťažovateľke zároveň nepriznal ňou navrhovanú sumu vo výške 20 eur ako cestovné z dôvodu, že sťažovateľka si túto sumu 20 eur (ako cestovné) uplatnila a vyčíslila vyhlásením „autom alebo busom do Markdorfu - autobusom cca do 20