II. ÚS 189/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 189/2015­34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , a , , obaja bytom , zastúpených Advokátskou kanceláriou Andrea Havelkova, s. r. o., D. Dlabača 2748/28, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Andrey Havelkovej, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 108/1996, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a , (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), obaja bytom (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou Andrea Havelkova, s. r. o., D. Dlabača 2748/28, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Andrey Havelkovej, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 108/1996 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 Cb 108/1996 ústavný súd zistil, že sťažovatelia sú v procesnom postavení odporcov účastníkmi napadnutého konania, ktorého predmetom je rozhodovanie o zaplatení peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu zmluvy o združení. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 2. mája 1996.

Okresného súdu Čadca vo veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 14 Cb/108/1996 porušené bolo. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 14 Cb/108/1996 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi 1/ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,­ € (slovom pätnásť tisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť sťažovateľovi 1/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľovi 2/ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,­ € (slovom pätnásť tisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť sťažovateľovi 2/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania vo výške 848,92 € (dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie a spísanie tejto sťažnosti pri hodnote jedného úkonu vo výške 168,47 € + 8,39 € režijný paušál + 20 % DPH), ktorú im Okresný súd Čadca je povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti Advokátska kancelária , s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 189/2015­18 z 26. marca 2015 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 108/1996.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie k sťažnosti a zároveň ju vyzval, aby oznámila, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Podľa názoru sťažovateľov: „Z nevysvetliteľných príčin súd prvého stupňa nevykonal odporcami navrhované dokazovanie včas a teda v dôsledku tohto nezákonného postupu súdu bola zmarená obrana odporcov 2/ a 4/ v tomto konaní, ktorí konali včas a označili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré považoval za zásadné pre meritórne rozhodnutie aj súd druhého stupňa a v dôsledku tohto nezákonného postupu bolo nakoľko vykonané dokazovanie len rozsahu, ktorý nepostačuje pre spravodlivé rozhodnutie v tejto veci.“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 14. januára 1997, vec bola prerokovaná a odročená na účely nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením sp. zn. 14 Cb 108/96 z 9. apríla 1997 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie a uznesením sp. zn. 14 Cb 108/96 z 18. apríla 1997 uložil navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Súdny znalec okresnému súdu 11. júla 1997 oznámil, že daňový úrad si vyžiadal vrátenie posudzovaných dokladov pre vykonanie daňovej kontroly, po vrátení dokladov z daňového úradu vypracuje posudok. Okresný súd opakovane zisťoval stav daňového konania, pričom až 9. marca 1998 zistil, že daňové konanie bolo skončené, a 10. marca 1998 predložil spis znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku. Dňa 11. augusta 1998 okresný súd vyzval znalca, aby mu vrátil spis na účely zabezpečenia podkladov pre znalecké dokazovanie od účastníkov konania, a 26. augusta 1998 okresný súd vyzval účastníkov konania na predloženie dokladov potrebných na vypracovanie znaleckého posudku. Okresný súd 8. októbra 1998, 23. októbra 1998 a 6. novembra 1998 urgoval jedného z účastníkov konania na predloženie účtovných dokladov. Znalec predložil vypracovaný znalecký posudok okresnému súdu 23. februára 1999, 25. februára 1999 bol posudok doručovaný účastníkom konania. Dňa 3. mája 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, okresný súd vec prerokoval a pojednávanie odročil. Uznesením sp. zn. 14 Cb 108/1996 zo 6. mája 1999 okresný súd priznal znalcovi znalečné. Dňa 2. júla 1999 bol na pojednávaní vypočutý znalec. Uznesením sp. zn. 14 Cb 108/96 z 2. júla 1999 okresný súd vyzval sťažovateľov na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie, ktorí proti nemu podali odvolanie (z 2. a 5. augusta 1999). Dňa 8. marca 2000 vyzval okresný súd navrhovateľa na vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľov.

Dňa 21. apríla 2009 sťažovatelia doručili okresnému súdu námietku zaujatosti sudcov okresného súdu. Okresný súd predložil námietku zaujatosti krajskému súdu 19. mája 2009, ktorý 26. mája 2009 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený.

Okresný súd uznesením sp. zn. 14 Cb 108/1996 zo 17. júna 2009 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za námietku zaujatosti, ktorí proti nemu podali odvolanie 22. júla 2009. Okresný súd predložil spis 14. augusta 2009 na rozhodnutie o odvolaní, ktorý ho 28. septembra 2009 okresnému súdu vrátil ako predčasne predložený, pričom zároveň uznesením sp. zn. 13 Ncb 9/2009 z toho istého dňa rozhodol aj o námietke zaujatosti. Dňa 11. novembra 2009 bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi. Okresný súd vyzval sťažovateľov 21. januára 2010 na preukázanie ich pomerov na účely rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov a následne uznesením sp. zn. 14 Cb 108/96 z 22. februára 2010 im oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Na pojednávaní 7. apríla 2010 okresný súd vec prerokoval, sťažovatelia sa pojednávania bez ospravedlnenia nezúčastnili. Na pojednávaní 14. júna 2010 okresný súd vec prerokoval (sťažovatelia sa opätovne bez ospravedlnenia nezúčastnili) a vyhlásil rozsudok sp. zn. 14 Cb 108/1996 zo 14. júna 2010. Všetci účastníci konania okrem sťažovateľa v 1. rade podali proti rozsudku sp. zn. 14 Cb 10/1996 zo 14. júna 2010 odvolanie, okresný súd ich preto v júli až septembri 2010 vyzýval na zaplatenie súdnych poplatkov, resp. preukázanie majetkových pomerov na účely rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov. Uznesením sp. zn. 14 Cb 108/1996 zo 16. septembra 2010 priznal odporkyni v 5. rade oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 2. decembra 2010 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach. Krajský súd uznesením sp. zn. 14 Cob 297/2010 z 25. apríla 2012 oznámil dátum, čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania.

Pojednávanie nariadené na 23. apríl 2015 bolo odročené na 7. máj 2015, keď okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom, ktorý napadli sťažovatelia odvolaním. Vec bola 25. júna 2015 predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 108/1996 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

1. Predmetom napadnutého konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu zmluvy o združení, v ktorom majú sťažovatelia procesné postavenie odporcov. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Zo skutočností uvedených sťažovateľmi a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Zo skutkového hľadiska ústavný súd zastáva názor, že ide o vec, ktorú možno považovať za fakticky zložitejšiu (potreba vykonania znaleckého dokazovania, ako aj zabezpečenia väčšieho množstva listinných dôkazov). Ústavný súd zároveň ale konštatuje, že faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť skutočnosť, že vec ani po uplynutí devätnástich rokov od podania návrhu nie je dosiaľ právoplatne skončená.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd zistil, že v roku 2003 a 2004 boli na ich žiadosť odročené dve pojednávania zo zdravotných dôvodov. Obdobie od 21. apríla 2004 do konca roku 2006 bolo poznačené pasivitou sťažovateľov, ktorí sa nezúčastnili žiadneho z pojednávaní nariadených v tomto období. Sťažovatelia nereagovali ani na opakované výzvy okresného súdu na zaujatie stanoviska k čiastočnému späťvzatiu návrhu. Následne sa sťažovatelia bez ospravedlnenia nedostavili na dve pojednávania nariadené v roku 2010, na ktoré boli riadne a včas predvolaní. Z uvedeného vyplýva, že správanie sťažovateľov objektívne spôsobilo predĺženie napadnutého konania, a preto na túto skutočnosť ústavný súd prihliadal pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

Napriek tomu, že v napadnutom konaní sa vyskytli i obdobia krátkodobej nečinnosti, rozhodujúce pochybenie okresného súdu v posudzovanom konaní podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou najmä s predkladaním opravných prostriedkov, resp. námietok zaujatosti účastníkov konania krajskému súdu, so zisťovaním právneho nástupníctva účastníkov konania a zabezpečovaním vyjadrení a stanovísk účastníkov konania. Rovnako ako neefektívny, resp. nesústredený hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu súvisiaci s rozhodnutím vo veci samej rozsudkom sp. zn. 14 Cb 108/1996 zo 14. júna 2010, ktorý odvolací súd sčasti potvrdil, sčasti zrušil, vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu a odvolanie sťažovateľov v časti odmietol. Vo vzťahu k zrušujúcemu výroku odvolací súd v odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a navyše sa účastníkovi konania jeho postupom odňala možnosť konať pred súdom.

Takýto postup všeobecného súdu ústavný súd nemôže hodnotiť ako efektívny, a teda smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase, a preto nie je podľa názoru ústavného súdu zlučiteľný so základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania (vyše devätnásť rokov), ktorá je z ústavného hľadiska už sama osebe neakceptovateľná, v spojení s obdobiami neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnou činnosťou okresného súdu, zohľadňujúc aj skutočnosť, že sťažovatelia svojím konaním objektívne prispeli k prieťahom v napadnutom konaní, ústavný súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania a neefektívnu činnosť okresného súdu na jednej strane a na druhej strane skutočnosť, že ide o konanie fakticky zložitejšie, a zdôrazňujúc, že sťažovatelia svojím konaním objektívne prispeli k prieťahom v napadnutom konaní, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € pre každého z nich primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou Andrea Havelkova, s. r. o., D. Dlabača 2748/28, Žilina. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).