II. ÚS 191/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola riadne a včas doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), v čase podania sťažnosti predsedu vlády Slovenskej republiky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie práva podľa čl. 8 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011 (dostupné na www.nsud.sk) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 186/2009 z 22. júla 2010 a konaním, ktoré predchádzalo týmto rozhodnutiam, a žiada zrušenie týchto rozhodnutí a vrátenie vecí na ďalšie konanie.

4. Všeobecné súdy a ústavný súd môžu vyvažovať ústavné práva iba v miere, v ktorej im to umožňuje zákonom daná diskrécia. Konanie vo veciach ochrany osobnosti je zvláštne tým, že ak je žalobcom nositeľ verejnej funkcie a v hre je sloboda prejavu, tak priestor pre diskréciu je značný a zároveň sa značne prekrýva s priestorom, ktorý má na posúdenie veci ústavný súd (porov. II. ÚS 152/08, bod 27; II. ÚS 647/14, bod 25; Smet, S. Freedom of Expression and the Right to Reputation: Human Rights in Conflict. In: American University International Law Review, Vol. 26, No. 1, s. 185). Z tohto dôvodu a z dôvodu prehľadnosti ústavný súd rekapituluje vec, začínajúc citáciou článku (II. ÚS 152/08, bod 5; II. ÚS 326/09, bod 5; II. ÚS 307/2014 MAC TV), pokračujúc relatívne podrobne konaním pred okresným súdom, pretože ten dáva základ celej veci, pokračujúc ďalšími inštanciami až k ústavnej sťažnosti.

5. V spoločenskom týždenníku PLUS 7 dní, ročník XVII, č. 9 z 2. marca 2007, bol na strane 146 v rubrike „Slovo vydavateľa“ uverejnený článok „Imperialistom po krku?“ (Ústavný súd uvádza v plnom znení uvedený článok, rozdelený na odseky tak ako v časopise a relevantnú správu, ktorej podčiarknutá časť bola sťažovateľom označená ako difamačná), ktorého autorom bol šéfredaktor :

6. «Až mierne mrazenie v chrbtoch vyvolali slová premiéra , ktorý po dlhšom zdráhaní napokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš predseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej džamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.

Viac menej úspešne v ňom pokračujú ďalší svetoví velikáni, ako napríklad kubánsky exrevolucionár Fidel Castro, venezuelský prezident Hugo Chávez, náš nový priateľ Kaddáfí či aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al Káidy. Takže otázka boja proti svetovému imperializmu je stále aktuálna a treba len neustále vylepšovať jeho formy. Je však možné, že náš pán premiér svoju odpoveď na otázku, o čom s mužom, ktorý bol nie tak dávno považovaný za jedného z najmocnejších teroristov sveta, myslel ako skvelý žart. V dnešnom období, keď pri výbuchoch spôsobených neúnavnými bojovníkmi proti imperializmu každoročne umierajú stovky nevinných ľudí, to však asi nie je ten najvhodnejší spôsob vtipkovania. Našťastie, stále je tu reálna šanca, že náš pán premiér nežartoval, ale že to myslel úplne vážne. Bežný človek by si vôbec mohol položiť otázku, čo vlastne predseda slovenskej vlády v Líbyi hľadal. Jedným z dôvodov mali byť rokovania o vrátení dlhu, ktorý vznikol ešte v časoch, keď socialistická Líbya bola našim spojencom v boji proti svetovému

Asi najpozoruhodnejšia bola zmienka o tom, že Líbyjčania by chceli investovať do nášho cestovného ruchu. Nie je trochu čudné, že práve krajina, v ktorej prakticky neexistuje žiadny cestovný ruch, by chcela preniknúť do Európy so svojimi peniazmi a know

Celá Európska únia, ktorej sme členmi a ktorej členom je aj Bulharsko, už roky bojuje za ich prepustenie, pretože dôkazy získané nezávislými expertmi jednoznačne potvrdzujú, že tieto deti boli nakazené už pred príchodom bulharských sestier. Pritom priznanie týchto naozaj ťažko skúšaných žien pred súdmi bolo vynútené krutým mučením. Nehovoriac o tom, že nekonečne dlhé mesiace žijú v strašných podmienkach bez šance na spravodlivý proces. A po rokoch apelov a výziev únie príde premiér jednej z jej členských krajín a nazve tieto týrané ženy páchateľkami, čo isto musel Kaddáfí považovať za obrovské zadosťučinenie. „Tak intenzívne, ako sa hovorí o páchateľoch, by sa malo hovoriť aj o obetiach,“ povedal náš predseda vlády doslova. To vyvolalo poriadne pobúrenie nielen v Bulharsku, ale aj medzi politikmi krajín Európskej únie. Samozrejme, že v telefonáte bulharskému prezidentovi zvalil vinu na iných, vraj všetko spôsobila zlá interpretácia jeho

Preto až trochu pateticky vyznievajú slová mladých pravičiarov, ktorí svoje pobúrenie nad vyjadreniami na adresu bulharských sestričiek zakončili výkrikom: „Vážený pán premiér, hanbíme sa za vás!“ Oveľa podstatnejšie než výkriky hŕstky výrastkov je však to, čo si myslí štyridsať percent občanov Slovenska. A tí sa za pána premiéra veru nehanbia.»

10. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy podľa sťažovateľa spočíva najmä v tom, že odporca postavil sťažovateľa proti verejnosti, ktorej podpora je pre jeho úspešné pôsobenie, a to najmä v politickom živote, nevyhnutná. Odporca sťažovateľa proti verejnosti postavil tým, že uverejnil nepravdivú informáciu, na základe ktorej sťažovateľa kritizuje a prirovnáva ho ku „komunistickému ideológovi súdruhovi Biľakovi“ („Našinec si najskôr mohol myslieť, že sa vrátil o dobrých dvadsať rokov späť a o návšteve v tejto zasľúbenej krajine ho informuje vtedajší komunistický ideológ súdruh Biľak.“) a k takým osobám ako sú napr. Ajman al­Zaváhirí a bin Ládin z al­Káidy („Boj proti svetovému imperializmu sa totiž zďaleka neskončil pádom komunistického režimu. Viac­menej úspešne v ňom pokračujú... aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al­Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al­Káidy“), pričom spájanie s takýmito osobami, najmä s posledne menovanými verejnosť vníma vždy negatívne, a to aj preto, že „pri výbuchoch spôsobených neúnavnými bojovníkmi proti imperializmu každoročne umierajú stovky nevinných ľudí“. Odporca súčasne vytvoril o sťažovateľovi obraz, že ako predseda vlády Slovenskej republiky, teda demokratického a právneho štátu, zneužíva svoje postavenie, a keď zostane „s mužom, ktorý bol nie tak dávno považovaný za jedného z najmocnejších teroristov sveta“, päť minút sám hovorí s ním práve „o boji proti svetovému imperializmu“, ktorý sa „zďaleka neskončil pádom komunistického režimu“, pretože v ňom „viac­menej úspešne... pokračujú... napríklad... náš nový priateľ Kaddáfí či aj takí skvelí muži, ako sú Ajman al­Zaváhirí či bin Ládin, známe to persóny z al­Káidy. Takže otázka boja proti svetovému imperializmu je stále aktuálna a treba len neustále vylepšovať jeho formy... Bežný človek by si vôbec mohol položiť otázku, čo vlastne predseda slovenskej vlády v Líbyi hľadal... Na strane druhej je zase pravda, že nie veľa politikov sa môže pochváliť tým, že sedeli sami s vodcom Kaddáfím v jeho stane a bavili sa o tom, čo s tým imperializmom spravia.“.

12. Uvedené možno aplikovať aj pri posudzovaní sťažovateľovho profesného postavenia. Sťažovateľ v žalobe tiež uviedol, že je politik a právnik. V čase uverejnenia predmetného článku bol predsedom vlády Slovenskej republiky, teda členského štátu Európskej únie. V politickom a spoločenskom živote na Slovensku si pritom od roku 1992 získal ako profesionálny politik značnú verejnú podporu, dôkazom čoho sú nielen výsledky parlamentných volieb v júni 2006, ale aj výskumy verejnej mienky, podľa ktorých bol predsedom preferenčne najsilnejšej politickej strany, ktorej začiatkom marca 2007 dôverovalo 45,3 % občanov, a súčasne od júla 2002 bol aj najdôveryhodnejším politikom na Slovensku, ktorému začiatkom marca 2007, teda v čase, keď už bol predsedom vlády Slovenskej republiky, dôverovalo 40,3 % občanov. Toto postavenie si „vybudoval“ pätnásťročnou náročnou politickou prácou doplnenou odbornými aktivitami, ale aj tým, že prirodzene, nikdy nepodporoval takých ľudí ako sú napr. „Ajman al­Zaváhirí či bin Ládin. známe to persóny z al­Káidy“, ako aj tým, že neschvaľoval akcie a „výbuchy spôsobené neúnavnými bojovníkmi proti imperializmu“, pri ktorých „každoročne umierajú stovky nevinných ľudí“.

14. Podľa žalobcu (sťažovateľa) z uvedeného je teda zrejmé, že išlo o lacný útok na jeho osobu a že tento útok bol založený na nepravdivej informácii. Išlo teda o zákerné a zlomyseľné správanie, ktoré by mal okresný súd „odsúdiť“ aj priznaním požadovanej výšky finančného zadosťučinenia. Tam, kde je tlač vyslovene využitá či skôr zneužitá k útoku na určitú osobu a použité informácie sú evidentne nepravdivé, nie je totiž vôbec sledovaný základný zmysel a cieľ periodickej tlače, teda prenos informácií, ale ciele úplne iné, súkromné a odsúdeniahodné. Navyše, „uverejnenie informácie, ktoré ohrozuje zákonom chránené záujmy... občanov, je zneužitím slobody prejavu, slova a tlače“. Na záver sťažovateľ v žalobe uviedol, že v tomto prípade nejde o prvý útok odporcu na jeho osobu.

15. Ďalšou okolnosťou, na ktorú by mal okresný súd v danej veci prihliadnuť pri posudzovaní okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, je aj široká publicita neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Nepravdivá informácia bola totiž uverejnená v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ, teda v printovom médiu, ktoré je z hľadiska rozsahu pôsobnosti jedným z najdostupnejších zdrojov informácií širokej verejnosti.

18. Svedok , autor článku, na výsluchu uviedol, že podnetom pre napísanie článku bola realizovaná cesta sťažovateľa do Líbye, kde sťažovateľ rokoval s Kaddáfím. Táto cesta môže byť chápaná ako užitočná, nakoľko sa jednalo o rokovanie o dlhu, ako aj o obnovení obchodných vzťahov. Po uskutočnení návštevy v televízii niekoľkonásobne počul informáciu, o čom hovoril spolu sťažovateľ s Muammarom Kaddáfím; sťažovateľ mal povedať, že hovorili o boji proti svetovému imperializmu. Táto správa ho šokovala. Rovnaká správa bola uverejnená aj v denníku SME v článku redaktora , ktorému telefonoval a pýtal sa ho na uvedenú informáciu, keďže tento redaktor bol účastný cesty v Líbyi. Tento redaktor mu správu potvrdil. Podľa svedka je neobvyklé v demokratickej spoločnosti, aby premiér hovoril o boji proti svetovému imperializmu. Na základe tejto informácie následne svedok v článku polemizoval so skutočnosťami, že ani žartom si premiér nemôže dovoliť takéto vyhlásenie pred novinárom. V článku sa jedná o hodnotiaci úsudok na základe uvedenej informácie, ktorú si preveroval. Informáciu svedok považuje za pravdivú, pretože údaj bol uverejnený v televízii TA3 a denníku SME, a pokiaľ má vedomosť, sťažovateľ žalobou na ochranu osobnosti nenapadol ani televíznu stanicu TA3, ani SME a tieto médiá nepožiadal o tlačovú opravu. Priamo s redaktorkou, ktorá v televízii TA3 uviedla informáciu, o čom sa sťažovateľ s Kaddáfím rozprával, sa svedok nerozprával, overoval si informáciu u redaktora . Práve pre okolnosti, že sťažovateľ nepožadoval tlačovú opravu voči uvedeným médiám mal za to, že sťažovateľovi neprekáža samotný fakt tohto tvrdenia, ale hodnotenie uvedené v článku. V článku použitá metafora, že sťažovateľ „pred televíznou kamerou povedal“, znamená podľa svedka to, že sťažovateľ to povedal redaktorke televízie. Na otázku, aký legitímny cieľ svedok sledoval uverejnením tejto informácie, svedok uviedol: „Podľa môjho názoru jedná sa o dôležitú tému a dovolil som si o nej zauvažovať, nakoľko Ústava SR mi to umožňuje.“ Svedok nepovažuje za svoju povinnosť pýtať sa premiéra, resp. jeho tlačového oddelenia, či o ňom písať môže alebo nemôže, predtým ako, bol uverejnený článok.

20. Okresný súd uznesením č. k. 39 C 106/2007­206 z 23. februára 2009 rozhodol, že nevykoná dôkaz výsluchom svedkyne , navrhnutý odporcom z dôvodu, že z vykonaného dokazovania nie je sporné, že redaktorka TA3 uviedla 24. februára 2007 v TA3, v relácii SVET+ a v hlavných správach 25. februára 2007 informáciu, že navrhovateľ hovoril s Kaddáfím o boji proti svetovému imperializmu. Pre účely prejednávanej veci je irelevantné zisťovanie, či sťažovateľ túto informáciu redaktorke povedal alebo nepovedal, a keď povedal, či to myslel vážne alebo žartom.

21. V informácii o priebehu a výsledkoch oficiálnej návštevy predsedu vlády Slovenskej republiky vo Veľkej socialistickej ľudovej líbyjskej arabskej džamahíriji v dňoch 21. – 22. februára 2007 predloženej na rokovaní vlády 14. marca 2007 nebola uvedená správa o obsahu rokovania slovenskej delegácie a sťažovateľa na stretnutí s Muammarom Kaddáfím.

22. V konaní nebola sporná skutočnosť, že redaktorka televíznej stanice TA3 , , a redaktor denníka SME , boli akreditovaní zástupcovia médií televíznej stanice TA3 a denníka SME, sprevádzajúci premiéra Slovenskej republiky na jeho oficiálnej návšteve vo Veľkej socialistickej ľudovej líbyjskej arabskej džamahíríji v dňoch 21. – 22. februára 2007.

23. Pri hodnotiacom úsudku môže primeranosť zásahu do práva na slobodu prejavu závisieť od toho, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad; inak hodnotiaci úsudok nemožno posúdiť ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti.

24. Súd vo svojej aplikačnej praxi musí rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi. Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu. Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho výroku nemožno splniť – takáto požiadavka sama osebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného čl. 10 dohovoru. Za určitých okolností však aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný. Vo všeobecnosti sloboda prejavu musí byť posudzovaná vo svetle veci ako celku vrátane obsahu dotknutého vyhlásenia a kontextu, v ktorom bolo toto vyhlásenie urobené, a tiež vrátane konkrétnych okolností, ktorých sa vec týka.

27. Osobitný režim má potreba overovania si informácií v prípade, keď ich novinári získajú z oficiálnych správ. Záruky čl. 10 dohovoru sú novinárom poskytované za podmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky. Správa nebola z hľadiska obsahu, resp. jej pravdivosti, spochybnená a mohlo byť na ňu legitímne hľadené ako na dôveryhodnú.

28. V prerokúvanej veci vzhľadom na uvedené okresný súd neskúmal pravdivosť informácie uverejnenej iným médiom, a ktorej autorom bol akreditovaný novinár sprevádzajúci sťažovateľa na jeho oficiálnej návšteve, ale dokazovanie bolo zamerané na zisťovanie, ako sťažovateľ na takúto podľa neho nepravdivú informáciu reagoval a či sa odporca mohol dozvedieť, že zverejnená informácia je nepravdivá a napriek tomu na jej základe uverejnil článok, ktorý je ako celok hodnotiacim úsudkom a osobným názorom autora článku na správanie sťažovateľa pri oficiálnej návšteve v Líbyi, nielen na stretnutie slovenskej delegácie a sťažovateľa s Muammarom Kaddáfím, ktorá návšteva vo všeobecnosti vzbudila veľký verejný záujem a aj osobné stretnutie s Muammarom Kaddáfím, ktoré žiadnym spôsobom nemožno považovať za súkromné stretnutie, už aj s ohľadom na samotné vyjadrenie sťažovateľa pre médiá dňa 22. februára 2007, že „pán Kaddáfí nie je v štátnej funkcii. Je vnímaný ako vodca z hľadiska jeho pôsobenia v minulosti.“.

29. Okresný súd v tomto smere nevidel žiadny dôvod k pochybnostiam, že odporca z tohto hľadiska konal v dobrej viere. Žalobca (sťažovateľ) nepreukázal, že by sa zo strany odporcu jednalo o zlý úmysel, lacný útok na osobu sťažovateľa, o zákerné a zlomyseľné, odsúdeniahodné správanie a zneužitie tlače na útok proti sťažovateľovi v snahe škandalizovať jeho osobu. Rovnako nepreukázal, že by odporca vnútil čitateľom svoj názor v snahe škandalizovať sťažovateľa na základe nepravdivej informácie. Všeobecné vyžadovanie, aby sa novinári systematicky a výslovne dištancovali od obsahu citátu, ktorý by mohol uraziť tretie osoby alebo ich vyprovokovať, či poškodiť ich česť, sa nezlučuje s úlohou tlače informovať o skutočnostiach alebo názoroch a myšlienkach, o ktorých sa v danej chvíli veľa hovorí.

31. Zo samotnej povahy tohto slovesného útvaru vyplýva, že článok obsahoval hodnotiace úsudky o určitých skutočnostiach, ktoré sú verejnosti známe a boli už v minulosti pertraktované. Podstatou komentára je zosumarizovať informácie, ktoré má jej autor k dispozícii, a zhodnotiť ich. Komentár pritom nemá spravodajský charakter a čitateľ ho ako spravodajský ani nevníma. Práve naopak, bežný čitateľ komentár chápe ako prejav názoru jeho autora. Autor článku vyjadril svoj názor na význam cesty sťažovateľa, ako aj na správanie sa sťažovateľa. Článok pritom nemal za cieľ informovať čitateľov, ale ponúknuť im názor autora a argumentáciu na jeho podporu. Takýmto spôsobom sa autor článku zapojil do verejnej diskusie o téme, ktorá bola v danom čase široko rozoberaná a verejne diskutovaná aj v súvislosti s na smrť odsúdenými bulharskými sestrami a postojom celej Európskej únie k tomuto prípadu. Ako vyplýva z celého článku, ako aj výpovede autora článku, jednalo sa o hodnotiaci úsudok autora a vytvorenie si vlastného názoru bolo ponechané na úvahu čitateľa.

32. Politik musí mať oveľa väčšiu toleranciu voči masmédiám, ktoré ho verejne kritizujú. Kritika má síce tiež svoje hranice, ale tieto sú v politických otázkach posunuté oveľa viac v prospech práva verejnosti na informácie o týchto záležitostiach. Cieľom odporcu bolo poukázať na nelogickosť, nerozumnosť a nebezpečnosť prejavu sťažovateľa. Kritika nesmerovala proti sťažovateľovi ako osobe, ale proti obsahu jeho správania, ktoré samo osebe bolo provokačné. Právom na slobodu prejavu z hľadiska obsahu sú chránené predovšetkým otázky spojené so zabezpečením politického pluralizmu, teda najmä o otázky politického charakteru, ako aj informácie a myšlienky spojené s výkonom verejnej moci a všetky otázky, ktorých šírenie si vyžaduje verejný záujem.

36. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Co 186/2009 z 22. júla 2010 napadnutý rozsudok potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Pre účely posúdenia povahy veci považoval za určujúce, že výroky „o boji proti svetovému imperializmu“ boli súčasťou článku glosujúceho vtedajšie aktuálne spoločenské dianie – oficiálnu zahraničnú návštevu sťažovateľa vo funkcii premiéra Slovenskej republiky v Lýbii, v krajine s nedemokratickým režimom. Článok bol zaradený v komentátorovej (nie v spravodajskej) časti týždenníka, bol napísaný v zreteľne ironizujúcom, sarkastickom a kritizujúcom tóne; komentoval predmetnú zahraničnú návštevu a vyjadroval nesúhlas autora článku s účasťou sťažovateľa na nej. Obsahom článku neboli žiadne neslušné alebo urážlivé výrazy autora na adresu sťažovateľa. Odvolací súd poukázal tiež na to, že sťažovateľ v priebehu konania neuviedol, že slová „o boji proti svetovému imperializmu“ nikdy, hoci len žartom, nepovedal. Nesporné však bolo, že sťažovateľ tieto slová neuviedol „pred televíznou kamerou“. Odvolací súd sťažovateľom napádaný obsah článku vyhodnotil ako nedeliteľnú súčasť hodnotiacich úsudkov, kritiky zameranej na konanie sťažovateľa v súvislosti s jeho zahraničnou cestou. Takáto kritika nepodlieha požiadavke dôkazu pravdy. V konaní uplatnené právo na ochranu osobnosti súvisí v danom prípade so slobodou prejavu a právom na informácie. Stret dvoch základných práv – práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu – vyriešil odvolací súd v prospech práva na slobodu prejavu, ktoré má v demokratickej spoločnosti nezastupiteľné miesto. Zohľadnil pri tom, že v osobe sťažovateľa ide o politika, v dôsledku čoho sa na neho vzťahuje vyššia miera akceptovateľnosti kritiky. Na druhej strane sa na odporcu vzťahuje zvýšená ochrana žurnalistov, ktorí majú povinnosť poskytovať verejnosti myšlienky a informácie týkajúce sa záležitostí verejného života. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva je novinárom dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania, provokácie a zveličovania, ako sa to stalo aj v danom prípade. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k názoru, že predmetný novinový článok nemožno považovať za objektívne spôsobilý zasiahnuť do chránených osobnostných práv sťažovateľa a že záver okresného súdu, na ktorom založil zamietnutie návrhu, je vecne správny. Na adresu súdu prvého stupňa poznamenal, že jeho úvahy o vhodnosti alebo potrebe reakcie sťažovateľa alebo tlačového odboru na článok boli v danom prípade právne irelevantné.

­ dovolanie sťažovateľa

38. Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdmi [§ 237 písm. f.) OSP], pretože postupom súdov mu bola znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku nerešpektoval požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku uvedené v § 157 ods. 2 OSP, a to predovšetkým tým, že nereagoval na odvolacie námietky sťažovateľa (porov. body 34 a 35). Sťažovateľ obdobne argumentoval aj mimo rámec zmätočného dovolania, čo OSP neumožňuje. Najvyšší súd, vychádzajúc z rozhodnutia R 111/08, dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Cdo 165/2011 odmietol (http://www.supcourt.gov.sk/data/att/19345_subor.pdf). Sťažovateľ v rámci námietok týkajúcich sa dokazovania a právneho posúdenia veci opakuje, analyticky a v rozmanitých obmenách, používajúc pojmy procesné a ústavnoprávne (opomenuté dôkazy, extrémny nesúlad medzi skutkovým zistením a právnym posúdením), svoj názor, že dokazovanie malo smerovať k overeniu pravdivosti výroku šéfredaktora a vo výsledku k vyhoveniu žalobe.

­ argumentácia v ústavnej sťažnosti

39. Sťažovateľ podal proti uzneseniu najvyššieho súdu a proti rozsudku krajského súdu ústavnú sťažnosť. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že sa pridržiava judikátu prijatého pred 16 rokmi. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nesnaží nájsť hranicu medzi svojvoľným odôvodnením, ktoré by znamenalo naplnenie zmätočného dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP na jednej strane a nepreskúmateľnosťou ako inou vadou konania na strane druhej. Najvyšší súd neodôvodnil, prečo v danej veci uprednostnil právnu istotu, ako to tvrdí v uznesení. Zo skutočnosti, že najvyšší súd odmietol dovolanie a limine, nadobúda sťažovateľ pocit, že uvažoval mechanicky a námietkami sa vlastne vôbec nezaoberal. Napokon sťažovateľ namieta ústavnú neudržateľnosť nejednotnej judikatúry najvyššieho súdu, čo sa týka prípustnosti dovolania. Sťažovateľ v podstate rovnakým spôsobom ako v dovolaní (bod 38) namieta procesné pochybenia krajského súdu.

43. V danom prípade odporca uverejnil toto nepravdivé skutkové tvrdenie: „Až mierne mrazenie v chrbtoch vyvolali slová premiéra , ktorý po dlhšom zdráhaní napokon prezradil pred televíznou kamerou, o čom hovoril s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím, keď s ním zostal v jeho stane pre návštevy sám asi päť minút. Náš predseda vlády sa dlho ošíval, no napokon z neho vyliezlo, že spolu so šéfom socialistickej džamahírije hovorili o boji proti svetovému imperializmu.“ Na základe tohto nepravdivého skutkového tvrdenia potom odporca uverejnil kritické hodnotiace úsudky. Keďže hodnotiace úsudky musia mať vždy pravdivý základ, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zamerať dokazovanie na to, či uverejnené skutkové tvrdenie popisujúce správanie sa sťažovateľa je pravdivé alebo nie, pretože len od tohto zistenia záviselo posúdenie toho, či následná kritika správania sa sťažovateľa založená na odporcom uverejnenom skutkovom tvrdení je opodstatnená alebo nie. Ak by totiž odporca preukázal, že uverejnené skutkové tvrdenie, ktoré bolo základom kritiky, je pravdivé, tak takúto kritiku by nebolo možné považovať za odporujúcu § 11 Občianskeho zákonníka. Avšak „Použitie kritiky, ironizovanie, odsudzovanie a zavrhovanie konania alebo činnosti fyzickej osoby opierajúce sa o okolnosti, o ktorých je oznamovaný nepravdivý údaj, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti, pričom tu ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu, ktorý bude mať obvykle nepriaznivé dôsledky pre takto postihnutú osobu čo do jej postavenia v rodine a spoločnosti...“. Alebo, povedané inými slovami: „Ak... na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ článku vyjadril svoj hodnotiaci úsudok o skutočnostiach, ktorými môže zasiahnuť do práv chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ, ide o úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom... požiadavka pravdivého opísania skutkového deja umožňujúceho čitateľovi urobiť si vlastný úsudok, nie je zásahom do práv chránených ustanovením čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

46. Podľa sťažovateľa je nepochybné, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 186/2009­300 z 22. júla 2010, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu čl. 19 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 8 dohovoru.

47. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, „že Najvyšší súd SR uznesením, sp. z. 3Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR a článku 8 Dohovoru a zruší uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011 a vec mu vráti na ďalšie konanie; že Krajský súd v Bratislave rozsudkom, sp. zn. 9Co 186/2009 z 22. júla 2010, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR a článku 8 Dohovoru a zruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľ súčasne navrhuje, aby Ústavný súd SR uložil porušovateľovi/ porušovateľom povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

49. Ako bolo uvedené, podstata danej veci spočíva v posúdení, či všeobecné súdy poskytli dostatočnú ochranu osobnosti sťažovateľovi, premiérovi vlády, tým, že favorizovali slobodu prejavu dotknutej osoby, vydavateľa časopisu, ktorý uverejnil komentár, ktorý čiastočne vychádzal z údajov iných médií, pričom dokonalá pravdivosť jednej informácie je sporná. Sťažovateľ tvrdí, že on na kameru nepovedal – takpovediac chytľavý výrok, že s M. Kaddáfím hovorili o boji proti svetovému imperializmu, a preto výroku a spornému textu chýba pravdivý základ. Skutkovo nie je sporné, že premiér pred kamerou daný výrok nevyriekol. Úlohou ústavného súdu je stanoviť, či má byť preferovaná sloboda prejavu novinára, ktorý kritizoval štátnu návštevu kontroverznej postavy medzinárodnej politickej scény a ktorý sa spoliehal na kolegov a domnelý výrok glosoval, alebo či mohlo byť protiústavne zasiahnuté do cti premiéra, ak by sa akcentoval fakt, že premiér verejne predmetný výrok nepredniesol.

­ k napadnutému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

51. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (bod 48) navyše namieta, že odvolací súd o podanom odvolaní rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 OSP, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo do úvahy. Tým, že odvolací súd rozhodoval o odvolaní bez nariadenia pojednávania, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a porušil aj jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti. Ústavný súd k tomu uvádza, že sťažovateľ túto námietku mohol uplatniť v dovolaní, a neurobil tak. Nesplnil teda kritérium materiálnej subsidiarity, ktoré neumožňuje šetriť si argumenty, o ktorých vedel a ktoré sa dali uplatniť ešte pred konaním o ústavnej sťažnosti. K tomu možno dodať, že podľa ústavného súdu podmienky vtedy účinného § 214 ods. 2 OSP boli splnené a napokon, že z pohľadu na konanie ako celok otázka verejnosti odvolacieho konania nie je ústavnoprávne relevantná. Ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

­ k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu

53. Ústavný súd už teda mal príležitosť prezentovať, že považuje prípady týkajúce sa slobody prejavu a jej vyvažovania – obvykle s právom na ochranu osobnosti – za veľmi dôležité, vyžadujúce veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup (II. ÚS 152/08, bod 21; II. ÚS 329/09, bod 38; IV. ÚS 492/2012). V predmetnej veci všeobecné súdy uprednostnili slobodu prejavu z pohľadu sťažovateľa však spôsobom, ktorý porušuje jeho základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti.

56. Ústavný súd (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 492/2012, III. ÚS 660/2014), najvyšší súd (v istom zmysle 6 Cdo 169/2011), ale už aj inštančne nižšie súdy (rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 10 C 13/2007­318 zo 7. júla 2011; Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 252/2011 z 18. júla 2012; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 731/2013 zo 17. júla 2014 dostupné cez stránku www.justice.gov.sk) stabilizovali štruktúru vyvažovania, kde je potrebné zodpovedať si spravidla (porov. tiež tzv. benátsky test II. ÚS 326/09) na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu.

57. Predmetný článok a výrok spadajú do rozsahu sťažovateľovho práva na česť, osobnosť. Zvláštnosťou veci je, že zásah do sťažovateľovej sféry spočíva v skutočnosti, že mu všeobecné súdy neposkytli ochranu, ktorú si predstavoval, teda nie, že mocenské orgány zasiahli, ale že nezasiahli. Ústavný súd akceptuje, že tu zásah treba vnímať v tom zmysle, ako je osobne vnímaný sťažovateľom, a preto možno konštatovať, že došlo k zásahu do jeho cti. Zásah mal formálny (§ 11 a nasl. OZ), ale aj materiálny základ v tom zmysle, že možno objektívne uznať, že sťažovateľ vnímal text ako invazívny, že tu možno uvažovať o ochrane osobnosti (opačne II. ÚS 307/2014).

58. V predmetnej veci dochádza k špecifickému prepojeniu hmotnoprávnej a procesnoprávnej zložky veci (porov. bod 38). Sťažovateľ konštantne právny problém zaostruje na jednu nepravdivú vetu, o tej žiada rozsiahle dokazovanie, a na základe takto zisteného skutkového stavu požaduje iný hmotnoprávny výsledok. Všeobecné súdy nespochybňujú, že premiér na kameru domnelý bonmot nevyslovil, ale, vnímajúc vec kontextovo, uprednostňujú slobodu prejavu.

takú nízku ochranu. O ochrane osobnosti možno pri premiérovi hovoriť snáď, podľa špecifických faktických kontextov, len z hľadiska vnútorného kruhu jeho súkromia, vyslovene otázok veľmi osobných, priam intímnych. Okrem toho by predmetom ochrany osobnosti mohli byť snáď len zjavné, nominálne nepravdy typu, že nemá skončený istý stupeň vzdelania, atď. ESĽP explicitne vo vzťahu k premiérom vlád potvrdil uvedené myšlienky v rozhodnutí Tuşalp v. Turecko [sťažnosť č. 32131/08, 41617/08, rozsudok z 21. februára 2012; porov. tiež Voorhoof, D.,Ó Fathaigh, R. Yes, Prime Minister!, In: Strasbourgobservers (blog); dostupné na: http://strasbourgobservers.com/2012/02/23/yes

. .) There must be instituttions which can survive changes in leadership and fluctuations in the degree of cooperation among sub groups, institutions which allow a certain degree of specialization in political affairs and thus increase the efficiency of the political process, institutions which strenghten the sense of political identity of the group. When such institutions appear, a key point in state building has been reached.“ In: Strayer, J. R. On the Medieval Origins of the Modern State. Princeton Univesity Press, 1970, s. 6). Konkrétna osoba v tejto funkcii však prichádza o ochranu cti, v tom zmysle opäť splýva s funkciou, a čo je dôležité povedať, je skutočnosť, že tieto myšlienky sa vzťahujú na kohokoľvek vo funkcii premiéra. Nemožno byť aj premiérom, aj benefitovať pri verejnom diskurze z ochrany ľudských práv, aj keď ako súkromná osoba ostáva premiér formálne ich nositeľom (porov. „Rieger: To je Viktor, bývalý tajemník mého bývalého tajemníka Hanuše. Pomáhá nám oddělovat privátní věci od toho co patří eráru. Nevěřil bys, co je s tím práce. No však tě to jednou taky čeká!“ In: Havel, V. Odcházení. Spisy 8. s. 721; tiež Žantovský, M. Havel.

KTO 60. Autorom článku bol šéfredaktor týždenníka Plus 7, profesionálny novinár . Z hľadiska slobody prejavu ide o novinára, teda o privilegovanú postavu (porov. bod 32 nálezu II. ÚS 152/08). je známy novinár, ktorý začínal koncom osemdesiatych rokov v Novom Slove. „ je zrejme najúspešnejším šéfredaktorom všetkých čias na Slovensku, lebo stojí za dlhodobým úspechom Plus 7 dní.“ – uviedol o ňom kolega v rozhovore, ktorý sa týkal aj transformácie žurnalistiky (rozhovor Sudor – Leško, denník N 16. február 2015; dostupné na https://dennikn.sk/50712/lesko­keby­tu­platili­standardy­v­novinach­som­uz­robit­nemal/). V predmetnej veci ide aj o novinársku povesť a za faktickú chybu týkajúcu sa kamery v texte platí svoju remeselnú cenu aj šéfredaktor .

ČO 61. Predmetný text je súčasťou článku, glosy, ktorý sa jednoznačne týka výkonu funkcie. Článok sa týkal zahraničnej cesty premiéra do Lýbie, teda išlo zjavne o výkon zahraničnej politiky premiéra a jeho vlády [čl. 119 písm. i) ústavy – Vláda rozhoduje v zbore o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky.; V medzinárodnom práve verejnom jestvuje domnienka, že hlava štátu, predseda vlády, ako aj minister zahraničných vecí sú každopádne povolaní na zastupovanie svojho štátu. In: Seidl­Hohenveldern, I. Mezinárodní právo veřejné. Praha : Codex Bohemia, 1999, s. 59 a 177].

62. Je pravdou, že premiér na kameru neuviedol, že hovorili s M. Kaddáfím o boji proti svetovému imperializmu. Šéfredaktor si však nevymýšľal, výrok prevzal z televízie TA3, pričom si ho overoval u redaktora SME (bod 18). Skutkovo je už nemožné zistiť, či premiér daný výrok predniesol, a v istom zmysle to v danej veci nie je nosné, tak ako správne konštatoval okresný súd (bod 20, bod 28). Každopádne, bez toho, aby ústavný súd vyjadroval názor na zahraničnú politiku exekutívy, mohla byť pozorovateľmi daná cesta kriticky vnímaná ako netradičná, čo umocňuje citlivosť a zvedavosť novinársku a spoločenskú, a tak favorizuje slobodu prejavu. Berúc tiež do úvahy premiérove pozície k súčasným dejinám a zmysel pre nadsázku, nemusel pre novinára výrok vyznieť nepravdepodobne, s nutnosťou ešte precíznejšieho overovania. Overovanie možno považovať za primerané charakteru informácie a nemožno ho vnímať ako nedbalé.

65. Videné vec kontextuálne, podstatou veci nie je skutočnosť, čo (ne)povedal na kameru a mimo kameru premiér, ale samotná zahraničná cesta do geopoliticky zložitého prostredia a kontakt so spornou postavou súčasných dejín (porov. bod 24 a 32 nálezu). Sťažovateľ nie je kritizovaný za konkrétny, možno domnelý výrok, ale za samotnú cestu a stretnutie. Veta o boji proti imperializmu len symbolizuje, je parabolou nespornej pravdy, že sťažovateľ sa stretol s postavou, ktorá bola počas svojej kariéry tiež v napätí s krajinami, v dobovom newspeaku nazývanými imperialistickými. Cesta a stretnutie boli skutočné, pravdivé a kritika, hodnotenie, z tohto pohľadu oprávnená a legitímna. Tradičné delenie skutkový základ – hodnotový súd (bod 7) má pri tomto type kritiky veľmi limitovanú funkčnosť (porov. Kosař, D. Kauza Benešová dostupné na internete <http://jinepravo.blogspot.com/2008/06/david­kosa­kauza­beneov.html>) a neuplatní sa tu ani pozícia ESĽP k jasne chýbajúcemu faktickému základu (Alithia Publishing Co. Ltd. and Constantinides v. Cyprus, sťažnosť č. 17550/03, rozsudok z 22. mája 2008).

66. Ústavný súd už uviedol, že novinári nenesú zodpovednosť za informáciu prevzatú z oficiálnych zdrojov (II. ÚS 326/09). V prerokúvanej veci nejde o takúto situáciu, a to, že sa v súvislosti s kľúčovou vetou použil výraz „oficiálna“, nie je, prirodzene, relevantné. Podstatný je celkový kontext správy. Na tomto mieste možno uviesť, že pre takéto pochybenia, ako sa prihodili v prerokúvanej veci, je vhodnejším právnym nástrojom tlačová oprava podľa tlačového zákona, než ochrana osobnosti. K nastoleniu osobnej reputácie sú v tej situácii vhodné tiež iné platformy než justícia a iné normatívne systémy. Uvedené súvisí aj s tým, že adresát, keďže sa pohybuje vo verejnom priestore, má k dispozícii neprávne, nie­mocenské nástroje, ako reagovať na predmetný text.

AKO 68. V predmetnej veci ide o žánrovú, emočnú, ale aj sarkastickú kritiku premiérovho výroku a hlavne cesty samotnej. Článok bol uverejnený na predposlednej strane časopisu v rubrike Slovo vydavateľa s karikatúrou pichľavého ježka. Znamená to, že išlo o komentárovú, nie spravodajskú časť časopisu (bod 31, 36, 37 nálezu). Čitateľ v tejto sekcii počíta s hodnotovo zafarbeným, prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje obozretnejšie. Ak už bol naznačovaný zmysel článku (bod 65), tak tu treba dodať, že netreba podceňovať čitateľa z hľadiska schopnosti ho takto interpretovať. Tón článku možno považovať za sarkastický, ale nie za zákerný. Z textu nemožno vyčítať, že jeho cieľom by bolo uraziť adresáta, nejde o „wanton denigration“ (porov. Tuşalp v. Turecko bod 48; Skałka v. Poland, sťažnosť č. 43425/98. 27. 5. 2003, bod 34), aj keď voči premiérovi by vo verejnej veci bolo prípadne aj to prípustné (bod 59). Formou kritiky je teda nesúhlas so zahraničnou politikou, nie však urážlivé, útočné či neslušné vyjadrenia.

KDE 69. Miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov je taktiež užitočným kritériom posudzovania zásahov do slobody prejavu. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V predmetnej veci vzhľadom na doterajšiu argumentáciu nie je kritérium miesta také relevantné, resp. splýva so žánrom. Sporný článok bol uverejnený vo veľmi populárnom týždenníku s celoslovenskou pôsobnosťou a vysokým nákladom, nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré sú posudzované prísnejšie.

71. Vychádzajúc z perspektívy, podľa ktorej bola podstatou článku cesta do Lýbie, a nie skutočnosť, čo (ne)povedal premiér na kameru, z veľmi nízkej ústavnej ochrany cti premiéra, ak sa jedná o otázky verejné a z hľadiska nutnosti hľadania pravdy diskurzívnej, a nie pravdy „jednovetnej“ či heslovitej, ústavný súd konštatuje, že zásah do premiérovej cti bol oprávnený. Týmto je rozptýlená zdanlivá zvláštnosť situácie, že ak jeden účastník rozhovoru dvoch zverejní výrok, ktorý nemožno dokázať, tak je chránený ten, ktorý výrok zverejnil. Ústavný súd a všeobecné súdy tu nesúdili a nemali súdiť, ako to bolo s daným výrokom, ale svorne tvrdia, že netreba mocensky zasahovať do uverejneného článku. Všeobecné súdy rozhodli vecne správne, ak uprednostnili slobodu prejavu. Požiadavkou na informovanie úradom vlády (bod 30) zašiel okresný súd mierne ďalej, než bolo nutné, ale inak okresný súd a krajský súd uchopili vec s citom pre ochranu slobôd (II. ÚS 111/08). Uvedené závery platia aj pre čl. 8 dohovoru s poznámkou, že tento nie je paralelou ústavného čl. 19 ústavy, ale chráni skôr intímnejšie súkromie.

72. Ústavný súd teda odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v parciálnych častiach (bod 50, 54), ako aj v hlavnej časti ako zjavne neopodstatnenú, pretože bez nutnosti prijatia veci (Procesný komfort prijatia by oproti rozsiahlemu konaniu na všeobecných súdoch už nič nové nemohol priniesť.) na ďalšie konanie vníma, že nevykazuje nedostatok proporcie medzi cieľom a prostriedkami, a teda tu zjavne absentuje porušenie základného práva sťažovateľa.