II. ÚS 192/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 192/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Námestie SNP 30, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Palšom, Palša a Partneri Advokátska kancelária, spol. s. r. o., Masarykova 13, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 351/2012 z 29. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

Odôvodnenie:

3. Podľa sťažovateľky súd prvého stupňa v konaní nevykonal úplne zásadné (pre súdne konanie a pre správne rozhodnutie) a ňou navrhnuté dôkazy, ktoré súdu podľa názoru sťažovateľky vyplývali ako povinnosť vykonať, a to nielen z dôvodu návrhu na ich vykonanie, ale aj z dôvodu vyplývajúceho priamo z § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Všeobecný súd vôbec v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, prečo „pominul“ dôkazy vykonať, pričom išlo o dôkazy, ktoré dokonca najskôr mal zámer vykonať, keď predvolal svedkov z adries ich bydliska a pracoviska. Toto bolo aj odvolacou námietkou sťažovateľky a odvolací súd vôbec neuviedol, prečo považoval za zákonné nevykonanie dôkazov, a tým nedal podľa mienky sťažovateľky dostatočnú odpoveď na kľúčové a zásadné odvolacie dôvody. Predmetný článok podľa sťažovateľky zásah nevyvolal, lebo na to nebol spôsobilý. Predmetný článok podľa názoru sťažovateľky nebol kritikou, ako to uvádza všeobecný súd, a nebol ani hodnotiacim úsudkom. Predmetný článok bol podľa sťažovateľky iba správou o vyšetrovaní Inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“), ktorého výsledok bol zachytený práve v písomnej správe MV SR, o ktorej informovala hlavná spravodajská relácia súkromnej televízie. Podľa sťažovateľky nie je neobvyklý jav v demokratických spoločnostiach, že sa trestná činnosť vyšetruje a odhalí, a to i na úrovni najvyšších štátnych funkcií. Preverovanie istých osôb bolo realizované a správa MV SR o tom informovala. Podľa vyjadrenia sťažovateľky legitímnym záujmom a právom médií potom bolo informovať o existencii takéhoto preverovania orgánmi MV SR a o existencii takejto správy MV SR. Podľa sťažovateľky nemožno súhlasiť so závermi všeobecného súdu uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, že existencia správy MV SR sa nepotvrdila. Naopak, redaktor televízie ( ), ktorý bol navrhnutý na vypočutie pred súdom, správou reálne disponoval, čo bolo aj zrejmé z jeho relácie. Okresný súd však navrhovaný dôkaz – výsluch predmetného svedka redaktora televízie – nevykonal. Ako okresný súd uviedol „dôkaz pominul“. Pritom podľa sťažovateľky paradoxne najskôr svedka (ako aj iných sťažovateľkou navrhnutých svedkov) na pojednávanie riadne predvolal, ten (resp. svedkovia) sa ospravedlnil(­i) a okresný súd už bez ďalšieho konštatoval, že „dôkaz pominul“. Okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľky jej neumožnil v súdnom konaní riadne konať a brániť svoje práva (preukázať pravdivosť) v súlade so zákonom. Sťažovateľka na tomto mieste zdôraznila, že existenciu správy nepopierali, ale priamo potvrdili aj listinné dôkazy nachádzajúce sa v samotnom súdnom spise, napr. podanie MV SR sekcie kontroly a inšpekcie služby č. p. SKIS­537/00­2009 z 30. apríla 2009 – číslo listu súdneho spisu 125. Z listinných dôkazov, ktoré sa v súdnom spise nachádzajú, sa existencia správy MV SR podľa sťažovateľky potvrdila, no potvrdila sa aj neochota konajúceho súdu dokazovanie vykonať riadne. Takýto postup súdu je podľa sťažovateľky nezákonný a v rozpore s ústavou.

5. Sťažovateľka v závere poukázala na viacero rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa slobody prejavu médií a navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6Co/351/2012 zo dňa 29.04.2014, jeho prvým výrokom, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej častí, t. j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,­ EUR ­ bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ­ bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR.

Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6Co/351/2012 zo dňa 29.04.2014, v časti ­ prvý výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,­ EUR, sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Na základe vyjadrenia predsedu okresného súdu doručeného ústavnému súdu 12. marca 2015 sú ústavnému súdu známe skutočnosti, že sťažovateľka podala prostredníctvom okresného súdu 3. júla 2014 dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Vec sa od 6. februára 2015 nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý je oprávnený rozhodnúť o podanom dovolaní.

10. V zmysle popísaných konklúzií možno uzavrieť, že právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje sťažovateľke účinný právny prostriedok ochrany jej základných práv a slobôd, ktorý využila (t. j. podala dovolanie), pričom vo veci dosiaľ nebolo najvyšším súdom o dovolaní právoplatne rozhodnuté. Inak povedané, v tejto chvíli sa sťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť predčasne podaná, keďže existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu sťažovateľkiným základným právam a slobodám.

11. Reflektujúc takto pertraktované závery, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

12. Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojej judikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku) krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).