II. ÚS 193/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 193/2016-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom , zastúpených advokátom JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., Štúrova 43, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sp. zn. 42359/2014- 61/D/445 z 23. januára 2015, ktorým bol odmietnutý podnet na podanie dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T 51/2012 zo 4. septembra 2012, a jemu predchádzajúcim postupom a sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., Štúrova 43, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sp. zn. 42359/2014-61/D/445 z 23. januára 2015, ktorým bol odmietnutý podnet na podanie dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T 51/2012 zo 4. septembra 2012, a jemu predchádzajúcim postupom a takto rozhodol:

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov 1 a 2 vyplýva: «Sťažovateľka podala podnet na podanie dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. 9. 2012, sp. zn. 2T 51/2012 (ďalej ako „rozsudok“), ktorým bola schválená dohoda o uznaní viny a prijatí trestu medzi prokurátorom Generálnej prokuratúry SR a jej synom ... Podnet na podanie dovolania proti rozsudku zo dňa 5. 9. 2014 (ďalej ako „podnet“) bol doplnený Žiadosťou o pripojenie sa k podanému podnetu sťažovateľa, ako nevlastného otca odsúdeného, zo dňa 22. 9. 2014 ako aj Vyjadrením a Doplnením vyjadrenia odsúdeného. Porušovateľ prijal podnet na ďalšie prešetrenie. Po vykonaní prieskumu trestného spisu v predmetnej veci však dospel k záveru, že podnet nie je dôvodný z dôvodu nepreukázania porušenia práva na obhajobu odsúdeného a preto ho porušovateľ odložil. Porušovateľ argumentuje tým, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP (porušenie práva na obhajobu) je koncipovaný oveľa užšie a nie je ním akékoľvek resp. každé porušenie tohto práva, ale len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom... ... ministerstvo odložením podnetu ako nedôvodného porušilo právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru a právo na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru.»

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa 3 vyplýva: «Matka sťažovateľa, pani , nar. , bytom , podala v jeho prospech Podnet na podanie dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 4. 9. 2012, sp. zn. 2T 51/2012, ktorým bola schválená dohoda o uznaní viny a prijatí trestu medzi prokurátorom Generálnej prokuratúry SR a sťažovateľom (ďalej ako „rozsudok“). Podnet na podanie dovolania proti rozsudku zo dňa 5. 9. 2014 (ďalej ako „podnet“) bol v doplnený Žiadosťou o pripojenie sa k podanému podnetu zo dňa 22. 9. 2014 nevlastného otca sťažovateľa, pána , nar. , bytom a Vyjadrením a Doplnením vyjadrenia sťažovateľa. Porušovateľ prijal podnet na ďalšie prešetrenie. Po vykonaní prieskumu trestného spisu v predmetnej veci však dospel k záveru, že podnet nie je dôvodný z dôvodu nepreukázania porušenia práva na obhajobu sťažovateľa a preto ho porušovateľ odložil.

Sťažovateľ 3 navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 42359/2014- 61/D/445 týkajúcom sa vybavenia podnetu na podanie dovolania Upovedomením zo dňa 23. 1. 2015, ktorým bol podnet na podanie dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. 9. 2012, sp. zn. 2T 51/2012 odložený, porušené boli. 2. Upovedomenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 23. 1. 2015 o odložení podnetu na podanie dovolania pod sp. zn. 42359/2014-61/D/445, zrušuje a vec vracia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky má povinnosť vec znova prerokovať a rozhodnúť a je viazané právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky. 3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur. 4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 296,44,- Eur (za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie tejto ústavnej sťažnosti á 139,83,- Eur + 2x režijný paušál á 8,39,- Eur) na účet právneho zástupcu JUDr. Namira Alyasryho, PhD., advokáta, č. , vedený v , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 5. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je povinné uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 296,44,- Eur na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. vedený v do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosti sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia ich prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovatelia 1 a 2 sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru upovedomením ministerstva a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľ 3 sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a písm. c) a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru upovedomením ministerstva a jemu predchádzajúcim postupom.

Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.

Ministerstvo v namietanom upovedomení konštatovalo: «Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky si na základe Vášho podnetu na podanie dovolania v trestnej veci Vášho syna, obv. , vedenej na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 2T 51/2012, vyžiadalo predmetný spis... Porušenie práva na obhajobu je závažnou chybou konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. Pri posudzovaní, či v tom – ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že Váš syn mal možnosť od začiatku konania sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu. Obvinený bol riadne v priebehu konania poučovaný o jeho právach na obhajobu, s výnimkou niektorých úkonov bol celý čas zastúpený obhajcom, s ktorým sa v prípade potreby mal možnosť radiť. Už pri prvom výsluchu v postavení obvineného sa priznal k celému skutku, tak ako sa stal, pričom následne orgánom činným v trestnom konaní vykreslil celý priebeh jeho trestnej činnosti. Počas konania nenamietal ani jednu z Vami uvádzaných námietok. Aj pri preštudovaní spisu súhlasil s konaním, ktoré bolo dovtedy vykonané, jeho obhajca tiež vyhlásil, že nežiada opakovať úkony, ktoré boli vykonané v jeho neprítomnosti. Vychádzajúc z uvedeného možno dôvodiť, že Váš syn využíval v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom svojho obhajcu.»

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté upovedomenie nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a úvahy ministerstva spravodlivosti obsiahnuté v upovedomení sa preto z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že ministerstvo napadnutým upovedomením, resp. svojím postupom, ktorý mu predchádzal, sťažovateľom neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že ich názor sa s právnym názorom ministerstva nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého upovedomenia, resp. postupu, ktorý mu predchádzal.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľov upovedomením ministerstva a jemu predchádzajúcim postupom po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto ich pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nich obsiahnutými.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016