II. ÚS 194/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 1 Tp 16/2015 z 9. júla 2015 (ďalej len „uznesenie“).

proti obvinenému a spol. za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, alinea 2, ods. 4 Trestného zákona účinného do 30.09.2012, rozhodla podľa § 50 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku o zaistení nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej vyšetrovaným trestným činom na majetku obvineného , konkrétne formou zaistenia nehnuteľností obvineného zapísaných v katastrálnom území , na

. . K odôvodneniu prokurátorky je potrebné uviesť, že zaistením majetku obvineného na uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom dochádza k zásahu do základných práv a slobôd konkrétnej osoby, v tomto prípade do práva vlastniť majetok. Z tohto dôvodu nie je možné takýto zásah vykonať len na základe všeobecného odôvodnenia vzťahujúceho sa na všetkých alebo viacerých obvinených, ale odôvodnenie takéhoto zásahu sa musí vzťahovať ku konkrétnemu konaniu konkrétneho

Nemal som žiadnu reálnu možnosť dozvedieť sa o vedenom trestnom stíhaní v čase, keď som uzatváral kúpnu zmluvu k týmto nehnuteľnostiam a to z toho dôvodu, že v čase uzatvorenia tejto zmluvy bolo trestné konanie vedené „vo veci“, teda bolo vykonávané prípravné konanie pred vznesením obvinenia, počas ktorého som nebol zo strany policajtov a ani prokurátora žiadnym spôsobom kontaktovaný.

Nijakým spôsobom sa bližšie s týmto hlavným sťažnostným dôvodom nevysporiadal. Na tomto mieste si dovolím zopakovať, že Ústavný súd SR v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej činnosti vyložil, že jednou zo základných podmienok ústavne súladného rozhodnutia je požiadavka riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia každého orgánu verejnej moci, t. j. aj všeobecného súdu. Ak rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, nesie znaky ľubovôle (tzv. znak arbitrárnosti rozhodnutia), čo je z hľadiska ústavného neudržateľné. Je teda zrejmé, že týmto svojim postupom (vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených dôvodov) sudca pre prípravné konanie porušil uznesením sp. zn. 1Tp/16/2015, zo dňa 09.07.2015 moje právo na súdnu ochranu vyplývajúce z ustanovenia čl. 46 ods.1 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pričom tieto práva porušil aj tým, že uznesením

. . Podľa § 50 ods. 3 Trestného poriadku zaistiť podľa odseku 1 § 50 Trestného poriadku nemožno nárok, ktorý nemožno v trestnom konaní uplatniť. . . V skutkovo a v právne totožnej veci rozhodoval dňa 28.07.2015 sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, o sťažnosti obvineného proti uzneseniu prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR sp. zn. VII/1 Gv 93/14/1000-70, zo dňa 16.06.2015, ktorým rozhodla o zaistení majetku na náhradu škody (uznesenie sudcu pre prípravné konanie zo dňa 28.07.2015 sa nachádza v súvisiacom vyšetrovacom spise ČVS: PPZ-563/NKA-FP-BA- 2014), pričom sudca pre prípravné konanie v tomto uznesení konštatuje: „Prokurátorka pri rozhodovaní o zaistení majetku pochybila, keď Finančné riaditeľstvo SR považovala za poškodeného s právom na nárok na náhradu škody. Správne tento subjekt nemôže byť pripustený do konania s nárokom na náhradu škody a ak tak orgány činné v trestnom konaní urobili, mali by ho vylúčiť z

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Právoplatným uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 09.07.2015, sp. zn. 1 Tp /16/2015 boli porušené základné práva : - na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, garantovanú čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, - právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v nadväznosti na čl. 20 ods. 3 veta druhá ústavy. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 09.07.2015, sp. zn.

1Tp/16/2015 v časti zaistenia majetku a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Špecializovaný trestný súd je po vinný uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. Evy Mišíkovej.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny uznesením špecializovaného trestného súdu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak je dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované, možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody zaistiť na majetku obvineného.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým patrí interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Tieto skutočnosti sú konkrétnymi skutočnosťami, ktoré maria uspokojenie nároku poškodeného a zároveň odôvodňujú obavu z ďalšieho konania obvinených v predmetnej veci ohrozujúceho uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody...“

Ako vyplýva z citovaných častí odôvodnení uznesenia špecializovaného trestného súdu, ako aj z odôvodnenia uznesenia prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry, špecializovaný trestný súd sa sťažovateľovými argumentmi namietanými v sťažnosti dostatočne zaoberal. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom špecializovaného trestného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku špecializovaným trestným súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu, nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy špecializovaného trestného súdu z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľa týkajúcu sa odlišného posúdenia postavenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v konaní vedenom pod ČVS: ORP: PPZ-563/NKA-FP-BA-2014, podľa ktorého Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky nemôže byť subjektom trestného konania, ústavný súd v okolnostiach danej veci predovšetkým konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. predsúdnom štádiu trestného konania. Keďže po prípadnom podaní obžaloby by súd prvého stupňa konajúci v trestnej veci sťažovateľa, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania boli súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania, dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv v trestnej veci, ktorá nebola v čase podania ústavnej sťažnosti právoplatne skončená, k záveru o nedostatku jeho právomoci konať a rozhodnúť v uvedenej veci (obdobne napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05). Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi (ako obvinenému či obžalovanému) v ďalšom priebehu konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou v dôsledku nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania v jeho trestnej veci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.